12 otázok pre Rudolfa Schustera o vytrvalosti, rebelstve a súcite v Košiciach

Meno, ktoré sa spája s množstvom profesií, brazílskych dokumentov, kníh, politickým pôsobením, košickou Hlavnou ulicou, severskými fotografiami a dokonca aj talianskymi dlažobnými kockami. Revolucionár v premene metropoly východného Slovenska na tvár, akou sú Košice známe dnes. Ako slávny Medzevčan hodnotí svoju prácu? Čo ho formovalo už ako malého chlapca k úspechom, ktoré sú po ňom viditeľné dodnes? Aké sú jeho najkrajšie spomienky na mesto? Bývalému primátorovi Košíc a prezidentovi Slovenskej republiky, Rudolfovi Schusterovi, sme položili 12 otázok, ktoré odhaľujú jeho húževnatosť, cit i stále aktuálne tipy na dobrý biznis.

Je o vás známe, že ste v živote stihli naozaj mnoho vecí. Čo alebo kto vás celý život poháňal vpred?

Ak mám byť úprimný, do značnej miery ma ovplyvnilo prostredie, do ktorého som sa narodil. Pochádzam z Medzeva, kde vedľa seba žili slovenské, maďarské a mantácke (pozn. red. nemecké) rodiny; išlo o zmiešanú spoločnosť. Naša rodina patrila k tejto nemeckej menšine, boli sme robotnícka trieda, ktorú môj otec verne podporoval a obdivoval. Ako náramne čestný a spravodlivý človek bol pre mňa ohromným vzorom. Z každej strany ste naňho počuli samé chvály. Ak niečo sľúbil, vždy to dodržal a nadovšetko zosobňoval húževnatosť. Naučil som sa od neho dávať iba také sľuby, aké dokážem splniť, nie viac. Chcel som, aby moja cesta viedla k divadlu, futbalu a iným záľubám, no otec mi ukázal, aké dôležité bude v mojej budúcnosti štúdium. Bez vzdelania dosiahnutého na slovenskej škole by som to mal v živote ťažšie. Aj vďaka jeho naliehaniu som sa stal prvým maturantom a prvým inžinierom v rodine Schusterovcov. Rodina a gény ma dostali k úspechom, aké som dosiahol.

Ako je možné, že ste po vysokoškolskom štúdiu v Bratislave zakotvili znova na východe? Odvíjal sa tento krok od vašej hlavnej identity?

Moja identita sa vždy odvíjala od rodiny, rodného Medzeva a Košíc. Po Bratislave som sa paradoxne vrátil do Košíc, pretože sme tu s manželkou dostali byt. Za moje dobré výsledky som sa mal stať námestníkom vo Východoslovenských železiarniach (VSŽ), no ako prívrženec Dubčeka som bol potrestaný a nominovali ma na podpredsedu Mestského národného výboru pre služby. Mal som tam byť iba rok, no funkciu mi predlžovali, lebo mesto sa začalo v rámci vtedajších možností viditeľne meniť. Všímal som si na ňom každú drobnosť, musel som mať prehľad o všetkom. Stalo sa mi to napokon osudným – najskôr som bol podpredsedom Mestského národného výboru, potom primátorom, predsedom Krajského národného výboru aj prvým predsedom Slovenskej národnej rady. Vždy som rozumel tvrdeniu, že právo posudzovať vás majú tí, ktorí vás poznajú, a to je tam, kde žijete. Ja som zostal v Košiciach a zvolili ma tu raz pred a dvakrát po revolúcii. Ak by som vykonal niečo, čo by nebolo v záujme Košičanov, nevolili by ma. Nerobil som si neoprávnenú reklamu. Žil som tu a neodišiel som. Preto o mne vedeli každý detail.

Čo bolo vášmu srdcu bližšie – pôsobiť ako prezident Slovenskej republiky alebo primátor mesta Košice?

Musím sa priznať, že bližšia mi bola pozícia primátora mesta Košice. Dokázal som sledovať, čo presne sa v meste deje, mával som dennodenný prehľad. Mnoho inovácií, ktoré som prinášal, sa stretlo s nepochopením a odporom – zaviedol som priame prenosy z mestských zastupiteľstiev, s čím niektorí nesúhlasili. Akonáhle sa však občania ohradili a dali najavo dôležitosť takéhoto vysielania, získal som podporu aj u ostatných. 

Podobne to bolo aj s inými návrhmi, aké som predložil. Nesúhlas prišiel aj s uvedením Dní mesta Košice – keďže mi prvé slávnosti neschválili, museli sme organizovať nultý ročník kvôli nedostatku financií. Nešlo však iba o oslavu pre nič. Občanom sme chceli ukázať, čo sme v meste urobili, zložiť účty za posledný rok a odprezentovať kus práce. Dostal som za tento nápad veľmi silnú kritiku, no keď do ulíc prišlo zhruba 20 000 ľudí, vedel som, že to malo zmysel. To, čo som vymýšľal, bolo často kritizované, no mnohokrát sa neskôr ujalo – boli to práve Košičania, ktorí chceli vidieť zmeny v meste. To isté sa stalo pri rekonštrukcii Hlavnej ulice, ľudia doslova ožili pri pohľade na krásne zrekonštruované fasády. 

Verejnosť vás pozná ako prezidenta, primátora, predsedu parlamentu, spisovateľa, cestovateľa, fotografa, kameramana, zakladateľa múzea, speváka, tenistu a dramaturga. Zabudli sme na niečo?

Myslím, že ste už vymenovali všetko. Ja by som to zhrnul ale takto – vo všetkom som amatér, profesionálne som iba stavebný inžinier.

Čo pre vás znamenajú Košice?

Toto mesto je pre mňa tá najsrdečnejšia, najpríťažlivejšia záležitosť. Tu som sa narodil, študoval, maturoval. Narodili sa mi tu deti, strávil som tu najkrajšie roky môjho života, ale aj tie ťažké, ktoré prišli so zmenou režimu. Bolo nádherné meniť Košice a vidieť vďačnosť ich obyvateľov, ktorí ma zvolili.

Aká je vaša najkrajšia spomienka spojená s mestom?

Musím povedať, že to bol proces rekonštrukcie Hlavnej ulice. V roku 1996 som si veľmi prial, aby Medzinárodný maratón mieru prebiehal práve tam. Bol to veľmi upršaný rok, a preto som dokonca vymyslel prístrešky, vďaka ktorým sa mohlo pracovať aj počas dažďa. Napokon sa to podarilo a maratón sa uskutočnil, prišla sa naň pozrieť aj komisia. 

Taktiež mám úžasné spomienky na spomínané Dni mesta Košice, keď sme ľuďom odovzdávali Hlavnú. No najdojímavejším momentom bolo, keď som bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky a musel som sa vzdať funkcie primátora. Na bývalej tribúne Námestia osloboditeľov sa so mnou a mojou manželkou prišlo rozlúčiť niekoľko desiatok tisíc Košičanov. Mal som vtedy rozlúčkový prejav. Obaja sme mali slzy v očiach. Nechcelo sa nám odísť, pretože sme vedeli, že v Bratislave to bude iné.

Na ktorú z vecí, ktoré ste v meste zlepšili alebo zmenili, ste najviac hrdý?

Nemám stanovenú jednu vec, ktorú by som takto hodnotil. Chcel som, aby bolo mesto Košice schválené za pamiatkovú rezerváciu, no kým ňou nebolo hlavné mesto, nemohli sme v to ani dúfať. Pustil som sa do rekonštrukcie podľa starých fotografií. Tak dlho nám tú pamiatkovú rezerváciu schvaľovali, až bolo celé mesto zrekonštruované. Nechal som vyrobiť pôvodné ploty, lampy a lucerny, vázy som okopíroval podľa zahraničia. Väčšinou to boli sponzorské dary od VSŽ, dokonca aj 5,2 tonový zvon Urban odliali práve tam.

Počas návštevy v Rakúsku ma očaril taliansky porfýr, z ktorého dlažba v Salzburgu stojí na mieste už takmer 130 rokov. V Košiciach som sa rozhodol usporiadať súťaž na kameň pre novú dlažbu, no prekvapivo bol ten slovenský drahší než taliansky. Objednávali sme ho potom toľko, že nám prišla kontrola – Taliani si mysleli, že tu s tým kameňom „šmelím“. Kontrola z Talianska si prišla obzrieť Hlavnú, a keď jej vedúci narátal takmer 70 dlaždičov, zagratuloval mi. Povedal, že ešte v živote nevidel pracovať toľko robotníkov naraz. Neskôr chceli ten istý kameň objednať aj v Prešove, podľa nášho vzoru. Museli ale počkať, kým dokončíme dlažbu v Košiciach, aby toho na Talianov nebolo priveľa.

Ako by ste mesto opísali tromi slovami?

Krásne, príťažlivé, pôsobivé. Musí vás priťahovať a prostredie mesta musí žiť s ľuďmi. Pred rekonštrukciou sa po 18. hodine na Hlavnej nepohla ani noha, ulice boli mŕtve najmä z bezpečnostných dôvodov a do parku sa nechodilo vôbec. Predtým, než som zložil svoj primátorský sľub v roku 1994, nakúpil som vianočnú výzdobu. Hneď ma kvôli tomu chceli odvolať. Do mesta sa ale prišli pozrieť tisícky ľudí na prvú vianočnú výzdobu v Československu.

Je naozaj dobrý pocit, keď niekto pokračuje vo vašej tradícii. Nie je dôležité, či ste boli prvý, ale či sa daná zmena uchytí. Nechal som aj napríklad vykopať múry Košického hradu a následne sme tam usporadúvali rytierske slávnosti. Keď sme pasovali starého Tomáša Baťu, plakal. Americký kongresman John Mica – priateľ Georgea Busha – tvrdil, že nikdy nezažil väčšiu oslavu ako v Košiciach. Bolo pre mňa veľmi dôležité vytvárať si dobré vzťahy. Neskôr som preto mal ako prezident dvere všade otvorené a pomáhalo mi to pri mnohých rokovaniach.

Čo je Achillova päta Rudolfa Schustera?

Slabosť Rudolfa Schustera? Priznám sa, ak to na mňa niekto skúšal cez emócie, veľakrát som zmäkol. Som len človek, vždy ma premohol súcit, a to najmä vtedy, ak niekto potreboval pomoc. Mnohí ma preto zneužili, vedeli, ako na mňa. Bol som pevný v práci a rozhodovaní, no boli veci, ktoré sa mi vypomstili.

Je o vás známe, že ste sa zúčastnili mnohých expedícií. V čom vás cestovanie zmenilo?

Už ako dieťa som bol v Medzeve známy tým, že prvé kvety, ktoré v dedine vykvitli, som musel mať ja. Poznal som svoje okolie, ale vždy som túžil ísť aj ďalej. Kým boli moje deti ešte malé, chodievali sme na dovolenky a ja som všetko natáčal a dokumentoval. Veľmi som túžil kráčať v otcových šľapajách. Spolu s mojím strýkom sa stali priekopníkmi slovenského dokumentárneho filmu o Brazílii v roku 1928. Neskôr – keď som pôsobil ako veľvyslanec v Kanade – sa mi to podarilo, natočil som sedem dokumentárnych filmov zo svojich ciest z Brazílie, ktoré sa vysielali na STV1.

Do Brazílie som sa vrátil ešte viackrát. Naposledy so svojou vnučkou, už štvrtou generáciou rodiny Schusterovcov. Potom som začal navštevovať extrémnejšie miesta ako Severný a Južný pól, Aljaška, Kamčatka, Čukotka. Z každej destinácie následne vznikla kniha a film, aktuálne sa pripravuje reportáž o Špicbergoch. Cestovanie pre mňa znamenalo nový pohľad, vzdelávanie, širší rozhľad. Na vlastnej koži som si overil aj globálne otepľovanie. Miesta, ktoré som sám nafilmoval, boli neskôr zaplavené vodou na vzdialenosť takmer desať kilometrov, keď som sa na ne vrátil.

Stretnutie s ktorou významnou osobnosťou na vás najviac zapôsobilo? 

Bolo ich určite viacero ako Johannes Rau, Heinz Fischer, George Bush mladší, Carlo Azeglio Ciampi. Udržiaval som s nimi blízke vzťahy. Napríklad Ciampi chcel prísť za mnou domov do Medzeva. Nič iné mi neostávalo, tak som ho pozval. Podobne som to mal s Aleksandrom Kwaśniewskim, ktorý Slovensku pomohol, keď sme ešte neboli v NATO, ale členovia V3 áno. Ak prezident alebo politik ovláda viacero jazykov, je to veľká výhoda. Rokoval som s Nemcami, Rakúšanmi a Švajčiarmi po nemecky, s Maďarmi po maďarsky, s Rusmi a inými po rusky a s ostatnými po anglicky. Vystačíte si aj bez prekladateľa. Rozprávať sa medzi štyrmi očami nie je to isté ako medzi šiestimi.

Je pravda, že Košice dosiahli zápis v Guinessovej knihe rekordov za najvyšší počet ľudí tancujúcich Macarenu?

Áno! Vyše 70 000 ľudí sa v ten deň tlačilo a tancovalo na Hlavnej naraz. Museli sme ulicu uzavrieť a chrániť aj s pomocou polície. Bál som sa, aby nedošlo k nejakému nešťastiu. Bolo to v roku 1997, no odvtedy sme neskúmali, či nás niekto neprekonal.

Aké dôležité je cestovať a inšpirovať sa v zahraničí? Rozhľadenosť a odvaha Rudolfa Schustera priniesla Košiciam niektoré inovácie, ktoré v Československu dovtedy nemali obdobu. Je skvelým príkladom odvahy za zmenu, pre ktorú sa oplatí bojovať aj v časoch nesúhlasu alebo protestu.