Ako nastaviť momentum tranformácie v mestách?

Milota Sidorova hľadá priesečníky spoločných záujmov medzi rôznorodými aktérmi tak, aby spolu tvorili spravodlivejšie, transparentnejšie a menej konfliktné mestá. Študovala krajinnú architektúru, ľudský manažment, mestský dizajn a plánovanie. Pracovala hlavne v strednej a východnej Európe. Pôsobila na Metropolitnom inštitúte v Bratislave, momentálne je podpredsedníčkou pre územné plánovanie na Úrade pre územné plánovanie SR. Praktizuje princípy férového urbanizmu. Nešpecializuje sa na jednu oblasť, približne každé 3-4 roky prejde na inú, relevantnú tému, intelektuálne sa do nej ponorí a potom na nej stavia. Je poprednou slovenskou expertkou v mestskom plánovaní, a mimo iné, dlhodobou spolupracovníčkou košickej mestskej neziskovej organizácie Creative Industry Košice.

Čo robí mesto mestom, v čom sa mesto vymedzuje napríklad voči dedine, ale aj voči nejakému inému mestu?

Je to určite veľkosť, hustota a prepojenosť. To sú veci, ktoré delia úspešnejšie mestá alebo sídla od menej úspešných. Hustota ľudí, hustota služieb alebo hustota príležitostí, vytvárajú prieniky ľudí, ich životných štýlov, názorov, skúseností, a to robí ultimátne to, čo tie mestá sú, či sa to navonok prejaví ako obchod, vzdelanie alebo spôsob akým trávime voľný čas. Tie veci musia byť prepojené.

V úspešných mestách takmer vždy vidíme výbornú infraštruktúru verejnej dopravy, železnice, diaľnice, letisko. Takým mestám sa darí extrémne dobre. Povedzme, že Bratislava taká čiastočne je, Košice čiastočne. Prepojenosti je základným faktorom úspechu. Existuje teória, že od 250,000 obyvateľov začína mať mesto parametre väčšieho európskeho mesta, metropoly. Poskytuje iné možnosti, vyspelejšie pre špecifickejšie publikum. Napríklad pre rôzne typy kultúry – vo väčších mestách môžu byť oveľa zaujímavejšie projekty z pohľadu svetového konzumenta, v malých mestách pravdepodobne bude program orientovaný komunitne.

Môžeme sa pýtať, čo chceme aby v meste fungovalo pre nás v tej najviac inovatívnej, najviac metropolitnej podobe. Keď to prenesieme na Slovensko sme tu už dlhšie v tranzitnom modeli, lebo ani mestá nie sú úplne mestami, ani dediny nie sú úplne dedinami. Tu sa vlastne deje metropolizácia dvoch oblasti, ide o Košice a Bratislavu. Košice siahajú takmer až po Poprad. Je to definované dennou dochádzkovou vzdialenosťou ľudí a dostupnosťou diaľnicou a železnicou. Tým mestám, ktoré majú prepojenosť sa veľmi darí. Trnava, Piešťany, Trenčín, ťažia benefity z gravitácie Bratislavy. Potom je tu ale ďalší aktér, a to sú dediny v zázemí metropolí. Sú to ale dediny, ktoré v podstate stratili charakter vidieckej dediny, lebo vo veľmi krátkom čase sa tu zvýšil počet obyvateľov. Ide zväčša o ľudí ktorí si už nevedia kúpiť byt v Košiciach, je to pre nich príliš drahé. Radšej sa rozhodnú pre rodinný dom. Nastáva ale paradoxná situácia, aj tam patria, aj nepatria. Lebo v podstate celý svoj deň trávia v Košiciach, prídu do dediny len prespať. Je tu samozrejme rozdiel medzi mestom v zázemí a dedinou v zázemí. Mesto bude mať celú občiansku vybavenosť a pokiaľ jeho mestská sprava bude natoľko chytrá a bude mieriť na nových ľudí, potom ľudia, ktorí sa unavia denným dochádzaním nakoniec zakotvia v tom meste. Dajú deti do miestnej škôlky, z detí začnú vyrastať ako noví obyvatelia a tú identitu budú vzťahovať k tomuto miestu. A v tej dedine v zázemí nebude taká situácia, lebo nie je infraštruktúra, nie je kam dať deti. A to je len jeden z mnohých príkladov.

Ako sa to, o čom rozprávaš, zrkadlí v samotnom meste a čo to znamená pre udržateľnosť miest?

Aby predmestia neboli budované, len ako nocľahárne, ale ako sub-centrá k tomu hlavnému centru, kde človek vie s kľudom prežiť aj 24 hodín denne a vyraziť do centrálneho mesta raz za týždeň, ale nie je tam nútený chodiť kvôli každej jednej veci. Toto bude to udržateľnejšie predmestie.

Ak to tak nie je, čo sa nám deje? Pokiaľ nemáme železnice, tak sú to dopravné kolóny jednotlivcov v desiatkach až státisícoch automobilov, obrovská frustrácia na všetkých stranách. Ale nie je to len o doprave. Eskalácia nastáva i v medziľudských vzťahoch. Veľmi dobrú prácu spravili geografovia Martin Šveda a Pavol Šuška. V štúdii dediny Chorvátskeho Grobu pri Bratislave. Stalo to, že sa malá dedina za krátky čas zväčšila viac než dvojnásobne. Samozrejme zvýšil sa počet obyvateľov, to znamená voličov. Títo ľudia si zvolili vlastných poslancov, títo poslanci mali problém spolupracovať s poslancami volenými za starú dedinu, takže vlastne voči sebe bojovali na dennodennej báze a istý čas sa nevedeli dokonca ani zhodnúť na tom kedy a kde bude festival dediny. Výsledkom boli dve slávnosti. To je z pozície samosprávy rozvrat. Je to extrémna situácia, ale vlastne deje sa to, keď sa aj v územnom plánovaní nemyslí na dopad rýchlej a masívnej výstavby bez občianskej vybavenosti a dopadov na životy ľudí. Toto je teraz téma, ktorá ma momentálne kardinálne zaujíma.

Rozprávame sa o koncepte 15 minútového mesta. Ako funguje v satelitoch, či predmestiach slovenských miest?

Satelity väčšinou nemajú žiaden koncept, sledujeme de facto organický rozvoj trhu. Ja neviem ani či existuje koncept 15 minútového miesta, lebo pre mňa koncept znamená, že za ním nasledujú regulácie, nejaký manuál toho ako sa to robí. Vnímam to skôr ako komunikačný prejav toho, že vlastne váš život funguje dobre, keď je väčšina veci ktoré potrebujete v susedstve v maximálnej vzdialenosti, ktorú ste ochotní bez problémov zájsť pešo – ergo 15 minút. To je hranica kilometer, kilometer a pol podľa toho, ako ste zdraví.
Čo máte v susedstve? Školu, doktora, alebo obchod? Lepšie susedstvo je také, ktoré má všetky tie veci bez toho, aby ste museli sadnúť do auta.

Ako národ sme už mali krátke obdobie, kedy sa takto budovali prvé sídliská. Napríklad v Nitre vzniklo krásne sídlisko pri rieke Nitre, ktoré je presne takto navrhnuté. Čo definuje úspech sú malé bytovky orientované do takých hviezdíc s úžasnou ľudskou mierkou. Na tomto sídlisku je všetko okrem vysokej školy. Je tu dokonca aj ateltický štadión a záhradkárska osada. Úžasne sa postavili k automobilom. Nevpúštajú ich všade a cez sídlisko sa nedá prevážať naprieč autom. Nie, majú svoje vstupy a miesta. Všetko ostatné je pre chodcov a cyklistov

To sú krásne príklady, ktoré to pätnásťminútové mesto zhmotnili aj v minulosti, dokonca tej socialistickej. Ale potom nastal problém režimu vyfinancovať túto kvalitu, budovy naberali objemy a zväčšovali sa rozmery, postupne sme sa dostali typickej asociácii sídlisk ako vysokých veží a hradieb rezidenčnej panelovej výstavby s menej kvalitnými službami medzi nimi.

Keď si pozrieme, najlepšie pätnásťminútová mestá badať takmer v každom slovenskom meste, v jeho historickej časti. Tam to vidíš, pretože funguje hmotovo, funkciami a estetikou pre človeka kráčajúceho. Výstavba je harmonická, kompaktná. Človek sa v tom cíti prirodzene.

A pracuje sa s tým dnes na Slovensku strategicky v územnom plánovaní a výstavbe?

Musím poznamenať, že tu územné plánovanie prakticky nefungovalo ako disciplína, bola to skôr architektúra jednotlivých domov. Ale myslím si, že sme našli špičku ľadovca už ako spoločnosť. Ešte sme si netrúfli na zásadné kroky v plánovaní, ale na úrovní mnohých samospráv počujete starostov, starostky, primátorov, primátorky hovoriť o kvalitných verejných priestoroch pre ľudí. Toto je základ od ktorého sa bude odvíjať hlbšia transformácia miest a toto ma osobne maximálne zaujíma.

V tomto kontexte sa veľa rozpráva aj o inováciách v mestách. Ako vlastne máme chápať inováciu? Ako by mali mestá alebo samosprávy rozumieť inováciám?

Koleso vzniklo preto, lebo ľudia chodili pešo. Pri chôdzi sa unavili a v rytmickej nude krokov prišlo premýšľanie o tom, ako by to mohlo byť lepšie. Vznikla myšlienka kolesa. Niekedy musíme niečo robiť repetitívne tak dlho, až si uvedomíme, že tá vec sa dá spraviť aj trochu lepšie a je tam technologický posun.

Na inovačnom rebríčku EÚ je Slovensko v poslednej kategórii tzv. začínajúci inovátor. Jednou z vecí prečo je takto hlboko je, že náš systém verejnej a štátnej správy je podobný tomu v 19. storoči. Znamená to segregované oddelenia, profesie, závislosť na papieri, veľká hierarchizácia.

Teraz na Úrade pre územné plánovanie pracujeme na dosť veľkej inovácii z hľadiska Slovenska. Zmenou stavebného zákona príde k tomu, že sa stavebné úrady z miest dostanú na štátnu úroveň. Na prvý krát to znie desivo a centralisticky.

Ale nie je to tak, keď je úrad digitalizovaný a mení sa na online prostredie, kde sa integrujú procesy, kde dokumenty a dáta sú nahrané len raz. Momentálne na túto inováciu má jedinú silu len štát a v jeho implementácii vnímam ešte lepšiu transparentnosť a efektívne prostredie pre rozvoj miest a obcí.

Súčasťou zákona nie je však len informačný systém ako digitálny úrad, ale aj vytvorenie digitálneho modelu celej krajiny. Hovorím nielen o priestorových technických dátach, ale i socio-demografických, ktoré vieme interpretovať v priestore. Sprístupnenie dát je tá veľká misia, ktorá bude mať obrovský dopad ekonomiku, zlepšenie plánovanie, transformáciu profesie a vzdelávanie. Je to absolútne kľúčová, možno najväčšia inovácia, ktorú treba konzistentne doviesť dokonca a rýchlo.

Cieľom je vytvoriť takéto prostredie a dať taký nástroj, aby tým mestám, ktoré chronicky trpia nedostatkom dát a metodologickou nejednoznačnosťou toho, čo skúmame, nastroj ako to interpretovať a ako to medzi sebou porovnávať.

Teraz pracuješ na publikácii k výročiu 10 rokov od európskeho hlavného mesta v Košiciach. Aké máš skúsenosti z tej práce doteraz, je ten projekt ukážka toho, že kam kultúra môže posunúť mesto?

Zdá sa mi že v Košiciach pred Európskym hlavným mestom kultúry bolo niekoľko príbehov transformácie, ktoré nabrali v istom okamihu momentum. Je toho viac než len to, že niekto postavil nejaké Kasárne. Vôbec nie je div, že náš úrad dnes z Bratislavy spolupracuje na pilotných projektoch informačného systému práve s Technickou univerzitou v Košiciach. Práve tu a i pôsobením EHMK sa vytvoril ten digitálny, kreatívny ekosystém, ktorý v Bratislave nie je. Čiže nie Košice chodia do Bratislavy, ale my teraz chodíme do Košíc.

Ukazuje sa, že v tom projekte boli momenty, kedy sa okolnosti spojili a prepukla inovácia. Ten model pozostáva zo zahraničného nositeľa myšlienky a domáceho hostiteľa, ktorý mu dovoľuje pôsobenie. Nachádzame to i v histórii mesta, kedy boli Košice mestom moderny. Ide o 20 roky 20. storočia. Košice sa v tom čase stali mestom exilantov z Maďarska a Rumunska, kde pritvrdzovala racionalizácia a ľavicoví umelci prichádzali sem. Ostatne, Košice boli maďarským mestom. Z Čiech v tom čase prišiel právnik Jozef Polák, ktorý bol dosadený na pozíciu riaditeľa Východoslovenského múzea. On začal robiť práve s týmito exilantami rezidenčné pobyty, medzinárodné výstavy, výmeny, on sám proste úspešne sledoval vlastne modernistické trendy v zahraničí a čo mohol, to doniesol do Košíc.

Toto isté robil aj team EHMK. Ale späť k Polákovi. V čase, kedy Slovensko hľadalo svoj vizuálny jazyk ako národ, keď nebolo o čo sa oprieť, Košice vytvorili mestské umenie. Kým zbytok Slovenska maľoval Tatry a vidiecky život, folklór, Košice mali autorov, ktorí robili mestské demokratické umenie, ktoré k tomu vidieckemu prejavu vytvorilo novú vrstvu. To isté dosiahlo EHMK. Nezmenilo lokálnu kultúru, ale pridalo k nej novú ponuku medzinárodného umenia.

Košická moderna, to krátke obdobie ôsmich rokov, za ktoré bol zodpovedný Polák dnes definujú éru, ktorá je dnes najúspešnejším artiklom Slovenska. Prišlo mi super nájsť tento moment, ktorý zdieľal s EHMK vo svojej DNA tak veľa. Je to vlastne môj obľúbený príbeh.

Invisible Mag z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.