Bojí sa oceánskej vody a rýb, no ako jediná Slovenka najrýchlejšie preplávala La Manche
Ako dieťa ju otec prihlásil do plaveckej triedy s tréningami, ktoré zo začiatku neznášala – v bazéne košickej Kunsthalle sa niekedy ocitla aj dvanásťkrát do týždňa. Tvrdá príprava a prvé medaily ju priviedli k najväčšej výzve pre vytrvalostných plavcov na svete – k preplávaniu kanála La Manche s trasou dlhou 45 kilometrov. V histórii Slovenska sa o tento počin doteraz pokúsilo iba päť mužov. Zuzana Jusková sa stala prvou Slovenkou, ktorá všetkých mužských predchodcov prekonala s rekordným časom 11 hodín, 16 minút. A to po dvadsiatich rokoch mimo bazéna.
Tridsať rokov snívania
Už ako dieťa mala príliš veľa energie na to, aby ju otec nechal bez športu. So Zuzaniným nadšením sa však nestretol. Plavecké tréningy navštevovala proti svojej vôli pred i po škole, počas víkendov a niekedy aj sviatkov od svojich desiatich rokov. V tom čase nestála ešte ani len Mestská krytá plaváreň, ktorú dnes poznajú takmer všetci Košičania. Jej prvým tréningovým miestom bol bazén v pôvodnej Kunsthalle. Výška a stavba tela jej prirodzene dopomohla k pozícii silového plavca na dlhé trate, ktorý vyniká v štýloch ako motýlik a kraul. V tomto období si vypočula reláciu, ktorá ju zasiahla natoľko, aby si o tridsať rokov neskôr splnila svoj sen. „Mala som štrnásť rokov, keď som prvý raz počula o preplávaní Lamanšského prielivu. Neskôr do môjho života prišla rodina, deti, bývalý režim a dvadsať rokov som do bazéna nevstúpila. Myšlienka zdolať La Manche bola v mojej hlave od puberty. Po štyridsiatke som sa rozhodla vrátiť k svojmu snu a splniť si ho aj napriek tomu, že mám obrovský strach z otvorenej vody, rýb a morských živočíchov. Po tridsiatich rokoch som zistila, že môj bývalý spoluplavec Vlado Mravec sa odsťahoval do Austrálie a trénuje plavcov, ktorí prieliv úspešne preplávali. Prvé riadky jeho správy zneli: ‚Stále ťa to drží?‘,“ smeje sa Zuzana.
Ktorá bude tá pr(a)vá?
Zuzana Jusková sa po tridsiatich rokoch a averzii voči športovému plávaniu rozhodla vrátiť k tomu, po čom túžila ako dieťa. Od roku 1875, kedy prvý anglický plavec Matthew Webb preplával prieliv za takmer dvadsaťdva hodín, sa o túto výzvu pokúsili viacerí z celého sveta. Prvý Slovák, ktorý porazil La Manche, bol Zoltán Makai s úžasným výsledkom – 11 hodín, 22 minút. V tomto rekorde sa mu pätnásť rokov nevyrovnal ani jeden z piatich slovenských mužských plavcov a sám premýšľal o tom, kto asi bude prvá žena zo Slovenska schopná kanál prekonať. Zoltán sa so Zuzanou poznali ešte z plaveckých reprezentácií a keď zistil, na čo sa podujala, navrhol jej spoluprácu. „Vlado Mravec mi chystal tréningy tak ako ostatným, ktorí už predo mnou kanál preplávali. Zoli mi naopak dával rady doslova z prvej ruky, rady skúseného odborníka, ktorý na mori zažil krízy, búrky a zážitky na vlastnej koži. Pre získanie oprávnenia na pokus je potrebné odoslať množstvo dokumentov pre Channel Swimming Association, ktoré zahŕňajú napríklad plavecké, záťažové či zdravotné testy. Deň pred mojimi 40. narodeninami som dostala obálku, ktorú mám stále odloženú doma – máš dva a pol roka na prípravu. Potom ideš.“
Veď ťa tam môžu zjesť žraloky!
Viac než dvojročná intenzívna príprava stála Zuzanu mnoho obety a komunikácie s okolím i jej deťmi. Pôvodne chcela študovať patológiu, no dnes pracuje v zdravotníctve a venuje sa aj pomoci mačkám cez neziskovú organizáciu Srdce pre mačky. Jej tréningy znamenali odplávanie 150-180 kilometrov mesačne, postupné otužovacie procesy na Bukovci za mestom či v Liptovskej Mare. Zuzana plávala skoro ráno pred prácou, neskoro večer po nej a ešte aj medzi prácami. Jej mladšia dcéra sa obávala, že mamu zjedia žraloky, a preto musela vynaložiť veľké úsilie v rozhovoroch s deťmi a vysvetliť dôležitosť svojho sna. Málokto si zároveň vie predstaviť všetky fyziologické detaily, ktoré súvisia so silovým plávaním na dlhé trate, aké reprezentuje v jej prípade 45 kilometrový kanál.
„Pre plavca je veľmi náročné naučiť sa jesť počas jazdy. Pri jedení sa nesmiete dotknúť nikoho, ani len sprievodnej lode, ktorá sa plaví celý čas pár metrov vedľa vás. Mix sušienok, koly a iontového nápoja mi podávali na paličke v plastovom poháriku. Po niekoľkých hodinách mi soľ úplne spálila chuťové poháriky na jazyku, podnebie, pery. Necítila som žiadnu chuť, bolo to odporné. Neodmysliteľnou, no často neznámou súčasťou diaľkového plávania je močenie počas jazdy. Človek, ktorý napríklad plával pár dní predo mnou, zahynul. Inému sa močenie zablokovalo a museli ho po niekoľkých hodinách vytiahnuť na loď. Každú polhodinu musí plavec informovať tých, ktorí naňho dohliadajú, na túto pravidelnú a životne dôležitú skutočnosť. Ďalšou z podstatných vecí, ktoré je treba zohľadniť pred vyplávaním, je hodinová rýchlosť plavca vzhľadom na premenlivé anglické počasie. Podľa nej sa vedia orientovať napríklad aj nákladné lode, ktorých je plný oceán. Znečistenie vody je serióznou hrozbou, ako som sa presvedčila na vlastné oči. Niekoľkokrát som rukami zahrabala do drevených či plastových objektov.“
Úzky pás francúzskeho pobrežia
Nie je žiadnym tajomstvom, že pri športovom výkone akým je La Manche, zohráva závažnú rolu aj psychická výdrž plavca. Zuzana sa bojí otvorenej oceánskej vody, rýb či iných morských živočíchov. Tie ju sprevádzali celých jedenásť hodín, obzvlášť o štvrtej ráno pri zasvietenom reflektore lode, keď vyplávala. Jej strach ju nedokázal zastaviť ani vtedy, keď ju hneď na začiatku popŕhlila medúza priamo na tvári. Niekoľko hodín má plavec dokonca pocit, že sa vôbec nepohybuje, kým neprerazí silný prúd, ktorý ho akoby držal na mieste. V takých momentoch Zuzane posádka radila, aby plávala ako o život a sústredila sa na svoje myslenie.
„Dohodli sme sa, že nebudem vedieť, koľko mi ešte ostáva, alebo aký čas ubehol. V rámci prípravy som odplávala šesť aj osemhodinovku, no viac hodín nepretržite som nikdy predtým neplávala. Povedala som si, že do pätnástich hodín to musím zvládnuť. Neotáčala som sa. Pred sebou som nevidela nič, len oceán a nákladné lode. Hodiny ubiehali a trvalo hrozne dlho, kým som zazrela ten úzky pás vytúženej francúzskej pevniny. A aj po tom sa čas naťahoval, kým som sa k nemu nepriblížila na celkom krátku vzdialenosť. Kým som plávala k brehu, z diaľky som sledovala ľudí v oknách pobrežnej reštaurácie.“
„Splnila som si sen, ktorý som mala v hlave od svojich štrnástich rokov. Dosiahla som pocit skutočnej spokojnosti v živote, nenechala som sa zastaviť nikým a ničím. Odkedy som preplávala La Manche, necítim škodoradosť, ale zadosťučinenie. Mám skvelé a zdravé deti a aj s ich pomocou som sa postavila osudu a plávala doslova proti prúdu. Všetko, čo som dosiahla, je v značnej miere otázka psychického nastavenia. Človek dokáže hocičo, čo si zaumieni, ak myslí pozitívne.“
Slovenská rekordérka pracuje v zdravotníctve
Pocit, ktorý slovenská ženská rekordérka v zdolaní kanála zažila pri pohľade na pieskové dno, opisuje slovom „konečne“. Pravidlo správneho dodržania predpisov znamená dostať sa z vody bez pomoci. Po viac než desaťhodinovom výkone vo vodorovnej polohe sa človek ledva dokáže postaviť späť na nohy. „Ak som si myslela, že sa jednoducho postavím, bola som na veľkom omyle. Moje ťažké telo nasiaknuté soľou niekoľkokrát spadlo, kým sa ostatní mohli iba prizerať. Padala som doľava, doprava, ako po pretancovanej noci. Keď sa mi prsty zaborili do teplého piesku a začula som sirénu, cítila som všetko – zadosťučinenie, podporu svojich detí, energiu a čas, čo som do svojej prípravy investovala. Mnohí mi nepriali, neverili, že to dokážem a dávali mi to často aj najavo. Dnes sa nad tým iba pousmievam. Aj keď ma zatláčali do kúta, moja odpoveď vždy znela rovnako – ja plávať pôjdem.“
Zuzana prekonala rekord svojho trénera Zoltána Makaia z roku 2002 o šesť minút a stala sa prvou a jedinou Slovenkou, ktorá zatiaľ preplávala Lamanšský prieliv s časom 11 hodín, 16 minút. Ocenenie Košičan roka získala v roku 2017.
Doplnkové fotografie k článku: archív Zuzany Juskovej
