Cez fashion blog až k Dior a vlastnej módnej značke. Návrhárka Vanda Janda

Úzko spätá s módou od veľmi skorého veku, fashion dizajnérka Vanda Janda nám počas rozhovoru v izbe Zlatý poklad rozpovedala, aká dôležitá je viera vo vlastné schopnosti. Verí, že predsavzatia vlastných snov ju dovedú k cieľom, ak k nim pristupuje s patričným elánom. Od blogov cez instagram až k vlastnej značke a e-shopu – rodená Košičanka Vanda v nasledujúcom rozhovore spomína pohľad na súčasné koncepty značiek ale i kult osobnosti.

text: Nikolas Bernáth, foto: Maja Bodnárová

Vo veľmi mladom veku si bola jednou z prvých blogeriek na Slovensku, teda v čase keď ešte nešlo o rozšírený fenomén. Aké kroky viedli k tomu, aby si s tým v prvom rade začala?

Mojím vzorom sa stala moja babka, ktorej rodina sa tejto sfére venovala ešte vo Varšave. Nikdy som nesledovala módne blogy – bol to iba môj výmysel. Médium fotky som mala k dispozícii na základnej škole vďaka kamošovi, s ktorým sme chodili na kávu. Rovnako blízke mi na škole bolo aj písanie, k čomu prispel fakt, že môj otec je žurnalista. Ďalej som chodila na rôzne rétorické a recitačné súťaže a už vtedy som bola zaviazaná k modelingovej agentúre. Všetky tieto faktory mi akosi viedli k tomu, aby som sa pustila do vedenia vlastného blogu. Ľudia mi vraveli, že sa obliekam inak ako väčšina, pár ľudí ma dokonca nasledovalo samo od seba. Ďalším dôvodom bolo aj to, že tu v tej dobe nič podobné nebolo.

Aká dlhá doba prešla kým si ťa značky všimli a začali financovať? A aký bol vývin po dnešný stav tvojej činnosti?

Trvalo mi zhruba päť rokov kým ma prostredníctvom môjho blogu začali sponzorovať značky ako Footshop, H&M a nejaké menšie slovenské veci. Neskôr mi to prišlo trošku úbohé – obliekala som si na seba predsa cudzie kúsky z kolekcie a dostajlovala to vecami zo sekáča. Prišlo mi to málo. V tej dobe som už vedela ako-tak šiť, a tak som sa rozhodla ukazovať ľuďom postupy ako to robiť. Výsledkom bol veľký úspech, ale kvôli prílivu blogeriek mi to prišlo neprehľadné. A potom som videla reakcie na článok o zveľaďovaní svojej osoby a sebaúcte typu: “ja ťa tak milujem, chcela by som vyzerať ako ty”. A takto som aj skončila s blogovaním. V tej dobe už začínal Instagram. To boli moje prvopočiatky. Blog som síce stiahla, no hneď na to som si vytvorila svoju stránku www.vandajanda.com. Na strednej škole som sa zdokonaľovala v šití a začala som chápať koncepty kolekcií. Promovala som svoje veci, shootingy ku kolekciám spolu s textami, ktoré mali dopomôcť k vyjadreniu myšlienky kolekcie. Tam sa už aj presmerovali dievčatá z blogu a teraz to už vediem ako e-shop.

Na tom blogu si mala koľko rokov?

12.

Ako vie dvanásťročný človek prísť k avantgarde?

Som jedináčik a môj otec je extrémne inteligentný človek. Čítať som sa naučila v štyroch rokoch pri knihe Gulag. Nemali sme priestor pre detskú izbu, a tak ma rodičia šupli do otcovej knižnice. Bolo so mnou jednané ako s dospelým človekom už keď som bola dieťa – mala som na základnej škole problém rozprávať sa s deťmi. Pre mňa bola avantgarda úplne basic názov pre ten blog – pripadalo mi to ako koncept na pomenovanie niečoho odlišného.

Aký máš terajší postoj k svetovým brandom?

Značky vidia biznis a marketing už inak. Givenchy obliekal hviezdy do filmov ako Raňajky u Tiffaniho, Paříž v letním parnu, Prázdniny v Ríme. Išlo o sakové kostýmy, šaty s diorovskými bokmi a veľkými vypchávkami, vypasovanú siluetu. Teraz je tu Givenchy ako rotvajler alebo ako košeľa s piatimi hviezdičkami. Dizajnéri absolútne nerešpektujú kódexy značky, naopak ich popierajú. Jediný, koho takto obdivujem, je Raf Simons, ktorý u Jil Sander, Diora a teraz aj u Calvina Kleina vyťahuje retrospektívne veci a aplikuje ich do tejto doby.

Vyštudovala si ŠUP, odevný dizajn. Čo pre teba predstavuje tvoje štúdium?

Škola mi dáva pokoru. Som v styku s rovesníkmi, kde vidím, že nie som pupok sveta. Od návrhára sa očakáva strašne veľa, musí byť orientovaný biznisovo, vedieť sa prezentovať, mať silné social media, vedieť šiť, vedieť urobiť koncept, byť rétoricky schopný. Je toho strašne veľa. Chodím na vysokú školu preto, aby som dostala názor na svoju prácu. Je totižto zadarmo a úplne iný ako od kamaráta. Mám momentálne veľmi pekné obdobie, pretože mám čas tvoriť a zároveň ma podnety zo školy stále nútia premýšľať nad novými a novými faktami. Určite neštudujem pre tie písmenká pred menom.

Mnohé tie veci sú zrejme založené na osobnostiach, a dôležitou sa stáva osobná mytológia.

Žiaľ je tomu tak. Ľudia nekupujú odo mňa veci preto, lebo sa im páčia. Kupujú ich preto, že sú odo mňa, alebo skrz ne chcú vyzerať ako ja. Je to smutné, smiešne, vtipné, no veľmi veľa brandov je postavených na tomto princípe. Svoj vizuál predávame iným ženám. Pár vecí som dokonca ani nepredala – nepáčilo sa mi akým štýlom tú vec zákazníčky ponímali.

Čo ty a demokratizácia v umení? Spomeňme len napríklad Vladimíra 518.

Ja ho milujem. Poviem ti príklad – ľudia z módy sa stresujú, prečo sedia posrané blogerky v prvej rade na fashion weekoch. Nie sme kúpna sila – častokrát sú to štrnásťročné dievčatá, ktoré sú síce slávne, pretože ich sledujú dvanásťročné dievčatá a majú obrovské čísla, ale zväčša nemajú prachy. Ja tiež nie, iba posledný rok možno zarábam z toho Instagramu. Všetko som robila za barter ako blbá, lebo som ani nevedela, že si niečo môžem vypýtať. V druhej rade sedia ženy miliardárov, ktoré si to reálne kúpia, ale čo je viac? Cez tie blogerky si to doma v pohodlí pozrie aj žena miliardára.

Dokážeš na tom instagrame oddeliť Vandu, ktorá je značka a ktorá je Vanda Vanda?

Absolútne. Aj preto mám také blízke priateľstvá – od začiatku moji blízki lipli na tom, aby som zostala súkromná osoba a až potom Vanda Janda. Niekedy sa cítim ako porušená osoba. Moja triedna profesorka na strednej ma dokonca dala k psychologičke, pretože nechápala, že som v inej realite. Ale už som úplne v pohode. Tieto moje persony sú si veľmi podobné, a tak isto aj môj život je veľmi podobný ako mám na instagrame.

Väčšina ľudí, ktorí Talk & Pizza event navštívili sú mladšej generácie. Čo si myslíš o ich budúcnosti?

Väčšina ľudí, okolo ktorých sa pohybujem, sa na mňa díva ako na zástupcu mladšej generácie. Ale súčasní mladí ľudia majú najmä v súvislosti s technológiami úplne iný vzťah, majú to jednoducho v sebe. Čo ma mrzí je, že sa v nich stráca individualita, keďže sú zvyknutí nasledovať svoje idoly. Reálne sa nimi potom aj stávajú. Ja som mala idol Audrey v postave Holly z Raňajky u Tiffanyho. Postupom času som ale postavu Holly vnímala inako. Mávam pocit, že mladí ľudia nedosahujú tento moment prekvapenia. Každý sa zverejňuje a nemá chtíč prísť na to, kým je. Stáva sa podobizňou osoby, od ktorej si prebral ideál.

Napríklad ako od teba.

Napríklad odo mňa. Veľakrát sa mi stalo, že dievčatá artikulujú a gestikulujú ako ja. Majú jeden odtieň modrej parížskej, ktorú som si namiešala do izby. Je to šialene desivé. Máme strašne veľa informácií, musíme sa naučiť selektovať to, čo potrebujeme a čo nie. Sme prehltení všetkým. Nič nie je nedostupné, môžeme mať všetko.

Tvoja metodológia.

Mám 15 tisíc sledovateľov, väčšinu mojich instastories vidí však trojnásobok. Dnes je ale relatívne jednoduché vybudovať si aj 100-tisíc kupovaním, alebo nahotou. Pre mňa je dôležité, že ma zdieľajú významní ľudia z mojej oblasti a že dievčatá, ktoré ma sledujú za mnou aj reálne chodia. Takisto sú pre mňa dôležité časopisy. Objavujem sa v českých a slovenských časopisoch, ale bola som už aj v japonskom Vogue. Práve tak sa dostávam k lepšiemu biznisu.

Povedz mi niečo o tvojej vízii do budúcnosti.

Chcem byť prezidentka. Keď som bola malá, mala som zoznam vecí, ktoré som vedela, že chcem. Chcela som, aby bol o mne článok vo Vogue, aby bol o mne článok v Elle a mala som to všetko hrozne skoro. A to boli také prvé pointy, keď som si povedala, že hocičo si môžem vysnívať a budem to mať. Takže si kľudne poviem, že budem prezidentka a budem, lebo viem, že si to takto pritiahnem, ak sa adekvátne tomu chovám. Moja vízia je vedieť si dobre určiť cieľ, ktorým chcem byť. Viem, že mám talent ovplyvňovať ľudí. Takže ak by som sa dovzdelala a mala nejaký point, ktorým by som vedela zlepšiť svet a zároveň niečo, čo by som dokázala ľuďom ponúknuť, tak by som vedela ovplyvniť masu.

Feministický akcent?

Nesúhlasím ako vnímame to slovo v dnešnej dobe. A nenávidím slovo feminizmus v móde. To neexistuje. Nenávidím, keď povie dievča, že ide o veľmi ženskú siluetu. Ja tam dávam ten môj kult maminy a babky. Sú to veľmi silné ženy v mojom živote, vzhliadam ku nim, adorujem ich. A preto aj tie moje kolekcie sa točia okolo ženy. Teraz budem mať novú kolekciu: sekretárske sako, podväzkový pás, klobúk polomer meter päťdesiat. Ženy v tomto povolaní sú často sexuálnymi terčami. Celá kolekcia je pre to tak vnímaná – táto žena sedí, má to sako a keď sa postaví, tak klobúkom dáva preč pohľad toho človeka, ktorý sa s ňou rozpráva. Vkuse dávam do svojich kolekcií podobný koncept. Som veľmi liberálna.

Aké je nasýtiť sa noblesou najluxusnejšieho designu Invisible Hotel? Spi v rovnakej izbe ako Vanda a odkry Zlatý poklad mincí vsadených do steny s 10% zľavou iba do konca júna.

Rezervuj si izbu s Invisible Hotel tu.