Človek by chcel vždy viac

Nikolas Bernáth stál pri začiatkoch The Invisible Mag. Do Košíc prišiel v roku 2012 –  v čase, keď Košice získali titul Európskeho hlavného mesta kultúry. VUNU Gallery, ktorú spoluzakladal, vstúpila aktuálne do novej etapy. Galerijného priestoru, ktorý poskytuje Kunsthalle, ale aj procesu, čo ďalej s potenciálom kreatívnych centier, ktorý v Košiciach je.   

Ako sa vyvíjal koncept VUNU Gallery od začiatku po súčasnosť? Aká je jej vízia?

VUNU Gallery vznikla v roku 2016 ako moja bakalárska práca. Bola to vlastne galéria v squate na Štúrovej ulici v kultúrnom a komunitnom centre Klub, ktoré vtedy spravoval Ján Gálik. My sme tam mali k dispozícii dvojizbový byt, ktorý bol dlhé roky neobývaný, podobne ako celá budova. Jeden rok sme tam organizovali výstavy. Bol tam nastavený dramaturgický program, ktorý sa časom vyvíjal. Bez akýchkoľvek zdrojov. Vystavovali tam najmä naši spolužiaci a spolužiačky. Napriek tomu sme sa snažili, aby to malo všetky prvky skutočnej galérie. Každá výstava mala svoj plagát, brožúru, report a podobne. Zároveň to bol veľmi punkový projekt, na kolene, bez peňazí, a bez teplej vody a elektriny. Časom sa to však posúvalo. Neskôr sme našli priestor na Hlavnej ulici, kde sme pôsobili štyri roky a dnes sídlime v časti Kunsthalle Košice. Sme štandardnou galériou súčasného umenia, aj keď občianske združenie VUNU alebo VUNU ako organizácia robí aj veci, ktoré spadajú do širšieho kultúrneho rámca.

Čo by ste potrebovali k tomu, aby VUNU Gallery mohla fungovať,  a to aj v súvislosti s prácou občianskeho združenia?

V kultúre na Slovensku sa vždy hovorí, že hlavným partnerom je Fond na podporu umenia, ale pre nás je tiež je to K 13 – košické kultúrne centrá, pretože nás síce nepodporujú finančne, ale podporujú nás priestorovo a produkčne. Okrem mestskej grantovej schémy, ktorú už pár rokov spravuje CIKE, finančne nie sme napojení na nejaké ďalšie štruktúry. V prípade potreby aktivity dotujeme aj z vlastných zdrojov. Moja predstava je, aby Fond na podporu umenia mal väčší ročný budget. Náš program, náš výtlak je každým rokom náročnejší, „zahraničnejší“, drahší a podpora Fondu na podporu umenia je nižšia a nižšia. V Košiciach taktiež chýba veľmi podpora súkromného sektora. Prakticky tu nie je trh a ten, ktorý je, je strašne maličký.

Finančná podpora je to jediné, čo chýba kreatívcom v Košiciach?

Ja to hovorím za galériu so súčasným umením. Čo sa týka architektov, dizajnérov, architektiek, dizajnérok, to neviem. Ja si myslím, že to, ako tu  vznikli mnohé štrukturálne procesy v rámci mesta, CIKE, a teraz Košice 2.0. , to je všetko super. Ja však hovorím za nás. My síce mimo veľtrhov v zahraničí, tu v Košiciach nepracujeme ako komerčná galéria. To však neznamená, že súkromný sektor by sa nemohol viac otvoriť podpore súčasného umenia.

Kunsthalle je jedným z projektov, ktoré vznikli už pred desiatimi rokmi pri príležitosti Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013. Akú obsahovú náplň ste sa rozhodli dať tomuto priestoru?

Boli tu obrovské svetové výstavy, svetové mená, trienále, Young british artists a podobne. Ale potom, ako ten projekt EHMK išiel k svojmu povinnému koncu, Kunsthalle prestala plniť obsahový rámec, ktorý vyplýva z podstaty toho, čo ten názov znamená. Proste ako si sa zabudlo na to, že výstavný program by niekto mal robiť a za nejaké peniaze, za nejakých okolností. Stal sa z toho všeobecný priestor pre kultúru, čo v konečnom dôsledku vôbec nie je zle, lebo v Kunsthalle sa niekto ocitne na konferencii, niekto na Art filme, niekto na výstave. My sme tam od marca 2022 so stabilným výstavným programom.

Prispôsobujete špeciálne výber diel tomu priestoru?

Určite. Pre umelcov, umelkyne je veľmi zaujímavý fakt, že je to bývalý podzemný bazén, ktorý sa stále dá napustiť vodou a stále vie byť funkčný do istej miery. Taktiež to, že sú tam steny z pohľadového betónu, a nie klasické galerijné biele steny. Priestor má silný genius loci, svoju estetiku. Má to obmedzenia, ale zároveň aj výhody.

Minulý mesiac ste uzavreli výzvy pre umelcov a umelkyne – Open call. Ako dopadla táto výzva, ako umelci zareagovali?

Prihlásilo sa nám takmer 70 projektov z celej Európy. Viac zo zahraničia než zo Slovenska, čo je pozitívny fakt, že aj ľudí zo zahraničia – zaujíma vystavovať u nás, v Košiciach.  To vždy poteší. Je tam mnoho kvalitných projektov.

Kreatívna komunita v Košiciach – ako by ste ju charakterizovali z vášho pohľadu?

EHMK je v niečom taká chvíľková utópia, ktorá príde do mesta. Ale dôležité je, čo potom ostane.  A aj keď tu už nemáme nové silné investičné projekty,  tak budovy a infraštruktúra, ktorá tu ostala, je unikátna v rámci celej strednej Európy. Je to krásne lineárne: Kasárne, Kunsthalle, Východoslovenská galéria, medzitým je na Hlavnej Šopa, Synagóga na Zvonárskej, až po Tabačku. Keď prechádzate Hlavnú ulicu lineárne z juhu na sever, tak infraštruktúra, ktorú dobre využíval napríklad Art Film Fest, je taká silná, že tu sa v podstate bez problémov dá v centre mesta spraviť čokoľvek. Samozrejme, budovy bez ľudí nemajú žiaden zmysel. Mnoho ľudí po EHMK odišlo, ale mnoho ľudí sa aj vrátilo do Košíc zo zahraničia. Faktom však ostáva, že 90 percent kvalitných ľudí  ide do väčších miest. Je tu toho však stále pomerne veľa, na to aké je to mesto veľké, resp. Malé. Človek by však chcel vždy viac.

Kde by, podľa vás, mala byť VUNU Gallery o desať rokov ?

Chcel by som, aby sme stabilizovali našu pozíciu galérie, ktorá navštevuje veľtrhy, pretože môžeme ich prostredníctvom nosiť slovenské umenie do zahraničia, prezentovať ho globálnemu publiku. Potom je to činnosť v galérii, kde chceme zároveň reverzne nosiť zahraničné umenie sem.

A kde bude galéria o desať rokov? Neviem. Na Slovensku alebo v Košiciach sa nedá robiť kultúra vertikálne, len horizontálne, lebo štruktúra financovania vám nedovoľuje ísť vertikálne. Čo znamená, že nikdy si nepostavíte 5 poschodovú budovu, musíte pracovať horizontálne – mať mnoho grantov pre mnoho projektov a robiť z nich pavučinu, je to ale extrémne vyčerpávajúce.

Vždy som si hovoril, že košickí mučeníci sa bičujú navzájom. Dnes si to už však nemyslím. Funguje tu silná spolupráca medzi kultúrnymi operátormi a inštitúciami s naším nezávislým sektorom. To je na Košiciach asi to najcennejšie.