Detaily filmu Neviditeľná o pôrodníctve na Slovensku kritizujú porušovanie práv žien. Režisérka Maia Martiniak

Maia Martiniak je režisérkou nového filmu Neviditeľná (2020), ktorý citlivo a zároveň dôkladne vyobrazuje stav slovenského pôrodníckeho systému vo vzťahu k iným zahraničným krajinám a ich praktikám. Tento posledný (a zatiaľ najväčší) režisérsky počin subtílne poukazuje na znaky porušovania práv ženy-matky pri pôrodnom procese, manipuláciu, zastrašovanie a zastarané metódy, ktoré sa v súčasnej medicíne využívajú niekedy aj napriek celosvetovým odporúčaniam. Film Neviditeľná si diváci budú môcť pozrieť hneď, ako to povolí pandemická situácia. Pri príležitosti festivalu Jeden svet Košice sme sa s režisérkou rozprávali o motivácii venovať sa práve tejto téme v rámci dokumentárneho filmu, jej výskume a pozorovaní pôrodníctva vo viacerých krajinách.

Inscenovať alebo neinscenovať?

Maia Martiniak pochádza z Košíc, aj keď žije dlhodobo v hlavnom meste. Dokumentaristka nového filmu o pôrodníctve na Slovensku sa chcela pôvodne venovať štúdiu politológie a filozofie, no vplyvom okolností napokon študovala na Fakulte elektrotechniky a informatiky na Technickej univerzite v Košiciach. Počas písania diplomovej práce o aplikovaní techník plánovania výroby a priemyselného inžinierstva v oblasti služieb sa dostala do kreatívneho priemyslu, kde nadlho zakotvila v produkčnej sfére – podieľala sa na tvorbe reklám, eventov a televíznych relácií.

Po troch rokoch v Bratislave odcestovala študovať do Sydney, kde sa prvýkrát začala venovať fotografii. Vplyv na jej dokumentárny štýl mali aj cestovateľské potulky po Ázii a Južnej Amerike, či čas strávený v mongolskej komunite. Maia sa až ako 31-ročná rozhodla vyskúšať prijímacie skúšky na VŠMU, kde zaujala porotu práve svojimi dokumentárnymi fotografiami z ciest. Počas štúdia prenikla do rôznych tém súvisiacich s pozíciou ženy, ktoré zobrazila v jej študentských filmoch Zuna, C50 či Motýlie ráno. Pre svoj najrozsiahlejší a najdôkladnejší projekt sa rozhodla zachytiť kontroverznú tému pôrodníckych praktík na Slovensku a v Čechách. Koncept traumy z pôrodu sa snažila uchopiť komplexne, zobrazením dobrej praxe zo zahraničia a cez príbehy odborníčok z Dánska a Spojených štátov amerických.

„Už na prvej vysokej škole som sa stretla so zvláštnymi paradoxmi a stereotypným nazeraním na pozíciu študentiek v mojom odbore. Mnohí mali pocit, že ak žena študuje na technickej škole, stačí si obliecť minisukňu a prejde všetky skúšky. Opak bol však pravdou. Už vtedy som vnímala, že spoločnosť viac verí zaužívaným stereotypom ako pravde. Postupne som to pozorovala aj v bežnom živote a myslím, že aj to prispelo k môjmu nazeraniu na pozíciu žien v našej spoločnosti.

Po návrate zo Sydney som sa vrátila do produkcie, ale chýbalo mi pri práci kreatívne myslenie. Túžila som do projektov čoraz viac tvorivo zasahovať, a tak som sa prihlásila na štúdium na VŠMU. Pravdou je, že ma viac lákala hraná réžia, ale podvedome som si vybrala dokumentárnu tvorbu. Dovtedy som o filme ako takom nevedela nič a knihy na prijímačky som doslova hltala. Myslím, že prijímaciu komisiu najviac zaujali práve moje fotografie, ktoré už v tom čase veľa hovorili o tom, ako vnímam svet. Nebolo však pre mňa ľahké prejsť z produkčného kresla do toho režisérskeho – musela som sa oslobodiť sama od seba, zabudnúť na analytické myslenie a nájsť si vlastnú cestu v tvorbe. Znamenalo to pre mňa schopnosť uvoľniť sa a ponoriť do procesu, ktorý sa vyvíja sám už počas nakrúcania, v súhre s mojimi protagonistami a protagonistkami.

V rámci dokumentárneho filmu existujú v súčasnosti isté tendencie inscenovať príbeh a aj respondentov, aby bol dosiahnutý želaný efekt a vízia režiséra. Ja sa ale snažím nechať veci plynúť. Občas s tým súvisí aj nakrúcanie zdanlivo zbytočného materiálu, nakoľko až v strižni sa mi pospájajú jednotlivé dramaturgicky kľúčové body a vytvárajú veľmi zaujímavý príbeh. Zistila som, že tie najlepšie životné situácie by som si nikdy tak dobre nenatočila, ako keď ich zinscenuje život sám.

Pri filme Neviditeľná som mala od začiatku jasný zámer. Vedela som, čo chcem natočiť a čo si mám všímať. Myslím si, že to je nesmierne dôležité pri akomkoľvek projekte. Sprostredkovať tému aj tým, ktorí ju nepoznajú a prostredníctvom média ako film, ju dokážu za krátky čas obsiahnuť, alebo mať aspoň ako takú predstavu o tom, čo sa v problematike deje. Moje režírovanie je obsiahnuté v mikro detailoch, ktoré sú vo filme spomenuté –  v týchto takmer mikroskopických situáciách som sa snažila vyobraziť porušovanie práv žien v pôrodníctve na Slovensku.“

Aké práva sa vlastne pri pôrode porušujú?

Film Neviditeľná sa podľa režisérkiných slov natáčal postupne, a to najprv v Českej republike, Spojených štátoch, na Slovensku a v Dánsku. Maia tvrdí, že k svojim respondentkám sa dopracovala postupne a cieľom filmu nebolo porovnať jednotlivé krajiny, ale ukázať problém pôrodnej traumy komplexne. Ukázať, že tento problém existuje aj inde, len je rozdiel v tom, ako sú jednotlivé krajiny schopné sa s daným problémom vysporiadať. Film decentne a jemne ukazuje momenty počas pôrodu ženy, ktoré vybočujú z práv, ktoré má každá žena pri pôrode. Navyše, žena počas pôrodného procesu nie je pacientkou, ale vo väčšine prípadov zdravou ženou, ktorá ostáva ľudskou bytosťou. Neviditeľná sa po viac než siedmich rokoch dostane čoskoro na filmové plátna. Aké praktiky v pôrodníckom systéme budú vedieť diváci odsledovať?

„Už pri mojom bakalárskom filme Zuna som sa stretávala s príbehmi žien, ktoré si zažili zlyhanie pôrodníckeho systému na vlastnej koži. Pritom pôrod je existenciálna udalosť v živote ženy, ktorá ju ovplyvňuje na celý život a má ju právo prežiť čo najkrajšie. Na to, aby sa tak stalo, potrebujeme sa k nej a k jej procesu správať citlivo a s rešpektom. 

Každá žena prežíva svoj pôrodný proces individuálne, a to je potrebné mať na pamäti. Žiadna žena nie je rovnaká a ak jednej niečo neprekáža, druhú to môže zraniť. Ak mám byť ale konkrétna pri porušovaní práv, ide najmä o rutinné postupy, ktoré si tu udržiavame ako tradíciu a prijali sme ich za normálne. Je to obmedzený prístup k vode a jedlu, nútenie zaujať polohu na chrbte, riadené dýchanie ženy pri pôrode, rutinný nástrih hrádze, urýchľovanie pôrodu alebo podávanie medikamentov bez súhlasu ženy, zastrašovanie alebo manipulácia, separácia ženy a jej novonarodeného dieťaťa tesne po pôrode, a iné.  

V súčasnosti ma najviac zarmucuje, že raný kontakt matky a jej dieťaťa prerušujeme, a to i napriek vedeckým dôkazom, že matka a jej novonarodené dieťa majú ostať nerušene minimálne dve hodiny spolu. Nerušene znamená dieťa nikam nebrať a ani ho neukladať mimo matku. Švédsky perinatálny neurovedec Nils Bergman sa venuje práve výskumom, ktoré dokazujú, že to poškodzuje novorodenca a vytvára mu to toxický stres, ktorý sa mu zapisuje na úrovni tela a ovplyvňuje ho v celom jeho ďalšom živote. 

Namiesto toho má byť novonarodené dieťa bezprostredne položené nahé na nahú pokožku matky, kedy matka a jej dieťa dostávajú možnosť upevňovať vzťahovú väzbu a dochádza tam k spontánnym procesom zamilovania sa, samoprisatiu a podpore spontánneho pôrodu placenty. Všetky vyšetrenia novorodenca, pokiaľ neprejavuje známky zlyhania života, môžu a majú byť vykonané na tele matky. Informácie ako váha a výška dieťaťa môžu byť zaznamenané aj dve hodiny po pôrode a neovplyvňujú zdravotný stav dieťaťa. Toto by sme si mali uvedomiť o to viac, že čelíme pandémii a najviac, čo môžeme žene a jej dieťaťu dať, je zdravie. Najmä psychické zdravie nám pomáha čeliť aj tak náročným životným situáciám, akými sú smrteľné choroby alebo iné závažné životné situácie.

Ale ak sa vrátim k rutinným postupom, v dánskej pôrodnici som zažila, ako pôrodná asistentka podporovala ženu v tom, aby sa napila, prípadne si v pauze dala skromné občerstvenie, ktoré jej sama priniesla. Ak si uvedomíme, že žena môže byť v pôrodnom procese aj viac ako dvanásť hodín a my jej zamedzíme prístup k vode a jedlu, je to týranie a dochádza k zbytočnému vyčerpaniu. Aj keď žene ponúknete vodu počas pôrodu, nenapije sa pol litra, ale iba si odpije glg, dva. Nevysiľuje ju to a môže sa tak sústrediť na pôrodný proces. 

To isté platí o polohe na chrbte. Je vyčerpávajúce rodiť v polohe, kedy sú pôrodné cesty nasmerované proti gravitácii a ani sa to neodporúča. Patrí tu poloha na chrbte, poloľah a polosed. Práve pôrodná asistentka by mala ženu aktívne podporovať v iných polohách; v stoji, v kľaku alebo v sede tak, ako ju vedie jej telo. Dieťa má tak dostatočný priestor rotovať v pôrodných cestách a spontánne, vplyvom gravitácie, sa narodiť. 

Iné metódy či procesy zahŕňajú rutinné nástrihy či Kristellerovu expresiu. Tieto praktiky sú dnes už neodporúčané aj svetovou zdravotníckou organizáciou WHO i mnohými inými odborníkmi. Na Slovensku sa však často deje, že žena pri pôrode, a to v maximálne zraniteľnom stave, nemá ani šancu zasiahnuť do toho, čo sa s jej telom robí. Aj pri priamom odmietnutí týchto praktík sa to niekedy nerešpektuje, ba čo viac, ženy sú zastrašované a manipulované slovami: ‚že si chcú zabiť svoje dieťa‘. Hovoríme o forme manipulácie s matkou, ktorá v stave neuveriteľného stresu a bolesti, je vystavená tlaku, aby bojovala za svoje práva. A o to vlastne ide – zdravotnícky personál má v prvom rade chcieť sa rešpektujúco postarať o matku a jej dieťa, dať im dostatočný čas na pôrod a zasahovať iba vtedy, ak je to naozaj nutné. 

Len tak pre zaujímavosť – vypudzovacia fáza dieťaťa, teda finálna fáza pôrodu, sa v zahraničí určuje v rozmedzí jednej až troch hodín, kedy sa necháva prirodzený čas na to, aby sa dieťa narodilo. U nás je normálne, ak sa táto fáza udeje za desať až pätnásť minút. Niekedy sa to deje aj z absurdných dôvodov, ako je napríklad koniec smeny doktora alebo príslušnej pôrodnej asistentky. Nepatrí sa predsa nechať rodičku uprostred procesu pre ďalšiu smenu.“

„Potrebujeme vyburcovať spoločnosť k diskusii o tejto téme. Môj film je len kvapkou v mori, no dúfam, že to spustí pozitívnu zmenu v našej spoločnosti. Najprv potrebujeme zmeniť to, ako vnímame pôrody a ako si myslíme, že by sa k pôrodom malo pristupovať. Pôrod nemusí byť iba utrpenie, ale aj pozitívny zážitok.“

Prečo si mám pozrieť film Neviditeľná?

Podľa režisérky filmu je problém v systéme pôrodníctva nielen na Slovensku a Neviditeľná teda nebola natočená kvôli kritike všetkých zdravotníkov a iba v našej krajine. Deje sa to aj v iných krajinách všetkých kontinentov. Maia tvrdí, že v prvom rade sa to odvíja od skutočnosti, či zodpovední uznajú, že tento typ násilia existuje v nemocniciach.

„Ani náhodou nechcem povedať, že všetci zdravotníci sú zlí, no myslím si, že sme pôrodníctvo na Slovensku nechali zájsť veľmi ďaleko – a to dedukujem z môjho dlhoročného pozorovania, rozhovorov so ženami a výskumov organizácii, ktoré sa tejto téme dlhodobo venujú. Zabudlo sa na prirodzenosť pôrodu a právo na psychické zdravie žien. Násilie, zastrašovanie, manipulácia, ignorovanie potrieb, žiadostí a dokonca práv matiek sa prijalo ako norma, a preto sa stretávame s nepochopením prirodzeného procesu. 

Nemyslím si, že je cesta, aby ženy študovali a boli oboznámené so všetkým, čo sa pri pôrode deje. To majú vedieť študovaní lekári, lekárky a pôrodné asistentky. Ich úlohou je byť nápomocní žene v pôrodnom procese, podporiť ju a kontinuálne sa o ňu postarať. Nenáhliť a nevyužívať zastarané praktiky, ktoré už neodporúčajú ani uznávané organizácie ako WHO alebo NICE (The National Institute for Health and Care Excellence), či zahraniční odborníci a odborníčky. V Dánsku a v iných škandinávskych krajinách si dodnes držia prirodzenosť – sú naučení nezasahovať do pôrodného procesu, počúvať ženu a jej potreby a zasahovať iba vtedy, keď je to nevyhnutné.

Medicína je skvelá vec, funguje však ako oheň – treba ju vedieť správne využívať. Veľakrát závidíme západným krajinám to, čo majú, nie vždy však ide o peniaze. V zdravotníctve často počúvam argumenty ohľadom materiálneho zabezpečenia, nedostatku peňazí, priestorov – vieme pritom vytvoriť veľmi veľa aj bez finančného zásahu zhora. Vieme robiť zmeny hneď a bez nariadenia z Ministerstva zdravotníctva. Je to jednoducho o prístupe, rešpekte, dôstojnosti. Vzdelávať sa v oblasti, trénovať iné štýly pôrodov, iné polohy, iné možnosti, ako nemusieť využívať nástroje, ktoré neskôr spôsobujú traumu. Na ženy nekričať, nezosmiešňovať ich, nemanipulovať nimi, nezastrašovať. Nepracovať tak, aby to bolo pohodlné a rýchle pre personál, ale aby to bolo v súlade s pôrodným procesom ženy a jej dieťaťa.

Na Slovensku sa aktuálne tejto téme intenzívne venuje občianske združenie Ženské kruhy na čele so Zuzanou Kriškovou a Miroslavou Rašmanovou, často v spolupráci s organizáciami ako Mamila alebo Občan, demokracia a zodpovednosť. Je potrebné, aby táto téma bola prijatá aj odbornou verejnosťou, aby sme sa niekam pohli. To, ako žena porodí, ovplyvňuje celý ďalší chod jej života – vzťah so sebou samou, s dieťaťom, partnerom, rodinou, svojím postavením v spoločnosti. Môže z celého zážitku vyjsť na povrch ako posilnená osoba, alebo ako človek, ktorý bude navždy cítiť bolesť a smútok. Je iba na nás, ktorú možnosť pre ňu vyberieme. Procesy v slovenskom pôrodníctve ju častokrát oberajú o právo na psychické zdravie a najnovšie medicínske postupy. 

Túžim, aby sa prestalo s ignorovaním tohto problému. Preto som do režírovania a nakrúcania šla s úprimným srdcom – autenticky a intuitívne zobraziť detaily, ktoré porušujú práva žien a aj ich novonarodených detí, a začať tento problém konečne riešiť. To je najväčšia sila filmu Neviditeľná.“