Dizajn je dril! O vytváraní vizuálov pre knižky, Erasme v Poľsku, štúdiu Katkat či galérii Šopa sme sa rozprávali s Katarínou Rybnickou

Katka nám postupne otvára priestory svojho ateliéru a dielne na sieťotlač vo Vitézovom dvore. Obklopuje nás množstvo kníh, grafík, ilustrácií a sučka Boba, ktorá má zo všetkého neskutočnú radosť. Katka nám ukazuje svoje obľúbené práce, ktoré v sebe zahŕňajú všetko od etikiet na limonádu cez grafický dizajn knihy Commons, Between Dreams and Reality či východniarskych rozprávok Dze bulo Tam Bulo. Atmosféra kreativity a vôňa tlačiarenských farieb má v sebe tajomný, no veľmi príjemný náboj, rovnako ako naša hostiteľka, grafická dizajnérka a ilustrátorka Katarína Rybnická.

Mojou najvýznamnejšou prácou je asi Jakoby – Retrospektíva, no najradšej mám svoje prvotiny

„Aj keď medzi svojimi prácami nemám favorita, najvýznamnejšia pre mňa je asi kniha Jakoby – Retrospektíva. Tá paradoxne nebola nominovaná na žiadnu dizajnérsku cenu, ale vyhrala Cenu Dominika Tatarku, čo je najprestížnejšie literárne ocenenie u nás. Najmilšia mi je asi Záchytka od Viťa Staviarskeho, lebo to bola moja prvá reálna kniha. Myslím, že prvé veci, ktoré urobíš, ťa tešia najviac. Nielen preto, že ti zdvihnú sebavedomie, ale hlavne vidíš reálnu spätnú väzbu.“

 „S knižkami som začínala ešte na vysokej škole. Je k tomu taký hipsterský príbeh (smiech). V Artfore, vtedy ešte sídlili na Mlynskej, som si kúpila Víťovu Záchytku a celú som ju prečítala v autobuse cestou domov do Sobraniec. Povedala som si, že je super, akurát vyzerá hrozne zle. Zhodou okolností som si vtedy hľadala tému na bakalárku, a tak som si vybrala grafické spracovanie Záchytky. Potrebovala som ale text knihy. Na Facebooku sa mi podarilo nájsť Staviarskych a presvedčiť ich, že text nezneužijem a samovoľne si ho nevydám.

Keď som už mala knižku takmer hotovú, stretla som sa s Víťom na turkovi v Christianii v Prešove. Ukázalo sa, že na mojom spracovaní knižky sa mu najviac nepáčilo, že bude musieť zase riešiť tlač, vydanie a všetky s tým spojené opletačky. S čím som ja pravdu povediac vôbec nepočítala. Chcela som mu len ukázať, ako to vyšlo. Víťovi sa moje ilustrácie zapáčili, nazval ich ‚ilustráciami zo 60. rokov‘. To hlavne pre ich grafickú štruktúru. Ide o istý typ patiny, ktorý sa objavuje v tradičnej grafike. Poliaci to volajú ‚ślady‘. Je pre mňa dôležité, aby ilustrácie neboli patetické. Víťove poviedky sú tvrdo pravdivé a majú atmosféru, ktorá zachytáva absurdno strednej Európy. Nechcela som ich teda robiť popisne, ale podtrhnúť v nich atmosféru textu. Vydanie samotnej knihy trvalo ešte dva roky, no prvý kus, aj keď trochu ochytaný, stále mám.

Veľmi vzácna je mi i Psia kniha, ilustrované leporelo pre deti, ktorá sa ‚zúčastnila‘ i niekoľkých výstav. Sú to tie pekné prvé veci, ktoré ti povedia, že ideš správnym smerom. Preto by som možno vyzdvihla práve tie.“

Východ proste musíš cítiť

„Nápady na moje ilustrácie vznikajú väčšinou tak, že si len chodím. Teraz som úplný tragéd, lebo mám hrozne veľa roboty a nestíham to. Každopádne, keď si tak dochodím a dopremýšľam, tak skicujem. Skicujem veľa a všade. Nejde o žiadne cool instagramové náčrty, to nie som ja. Paradoxne, keď sa ale dívam na návrhy a hotovú prácu, tak vyzerajú veľmi podobne. 

Rada tiež kombinujem klasické techniky s novými formami. Obálku knihy Jany Micenkovej som robila technikou mramorovania, teda starou techniku, ktorá sa niekedy používala na predsádky. Práve Jana mi dala prvý feedback, že sa jej páčia obálky, ktoré som robila pre Viťa. Jej kniha Krv je len voda je taktiež plná drsnej poetiky, možno preto vycítila, že by som ju vedela spraviť dobre. Je to ‚temnošina‘, a tak sme diskutovali o tom, či tam vôbec dať ilustrácie. 

Autori z východného Slovenska vychádzajú z istej špecifickej expresivity. Neviem si predstaviť, že by Micenkovú alebo Staviarskeho ilustroval niekto prvoplánovo ‚pekne‘. Musíš to poňať úplne inak. Nemôžeš tam mať učesaný, ľúbivý dizajn. Tú rázovitosť regiónu potrebuješ podľa mňa zažiť, v lokálnej krčme či s Víťom na turkovi. Inak nepochopíš, o čom tie knižky sú. Práve preto možno imponujú ľuďom, ktorí vedia pochopiť tunajší kolorit.“

Katowice a Krakow ma naučili otvoriť si myseľ a nebáť sa komunikovať akékoľvek témy

„Bola som veľmi rada, keď som získala možnosť ísť na Erasmus do Krakowa. Boli sme tam celkom dobrá košická partia ‒ ja, Roman Juhás, Viktor Feher, Peťa Housková, Zuzka Kutašová a ďalší. V Krakowe som si na rozdiel od Košíc navolila viac grafických predmetov, teda nie graficko-dizajnérskych. Vážila som si, že mám možnosť vyjadrovať sa cez iné médiá. Zo začiatku som určite nebola najlepší študent, popravde som bola trochu zúfalý prípad (smiech). Škola mi šla dosť ťažko, lebo som nevedela, ako si mám ‚oslobodiť hlavu‘. Dosť mi pomohol Profesor Kunce. Začal mi nosiť svoje zbierky xeroxov, ktorých mal celé šanóny, keďže ich roky zbieral. Boli tam hrozné blbosti typu zajac v čižmách, zajac s klobúkom, pani s niečím na hlave, proste nekonečne obskúrne a divné veci, taký vlastný Codex Seraphinianus. Vždy mi ich tak položil na stôl s tým, že ‚pani Katerzyno‘, nič nerob, len si tu čítaj (smiech)! 

Hrozne mi to pomohlo. Možno som ešte vtedy nemala výstupy, ale nakoplo ma to v tom, ako graficky premýšľať. Z Erasmu stále čerpám spôsob, ako ‚cítiť‘ obraz. To, ako na seba obrazy nadväzovať a pracovať s nimi. Po Krakowe som sa vrátila do Košíc, dokončiť bakalárku. 

Doma som mala možnosť študovať v ateliéri Prof. Mariana Oslisla z Katowíc, ktorý bol u nás garantom dizajnu. Veľmi ma v mojej tvorbe podporoval. Pod jeho vedením som v Košiciach začala makať asi najviac. Profesor Oslislo ma podchytil v typografii a ilustrovaní kníh, a to hlavne koncepčne. Pýtal sa ma: ‚Prečo to tak robíš? Prečo nie inak?‘ Nehovoril iba: ‚Urob to tak!‘ Ale pýtal sa a vysvetľoval. Práve on mi odporučil ísť na na Erasmus do Katowíc, na čo bola moja reakcia: ‚Jasne Idem!‘

Rozdiel medzi Katowicami a Košicami bol hlavne v tempe práce. Napríklad v Košiciach máš jeden hlavný ateliér, v Katowiciach ich máš šesť. V Košiciach sa robil jeden plagát za semester, v Katowiciach jeden plagát za týždeň. Tam to proste fičalo. Na jeden predmet sme robili jednu knihu, na druhý druhú, na tretí video, na štvrtý sme odovzdávali fotky. Bolo to náročné, ale kam si len prišiel, bolo vidieť, že sú radi, že ťa tam majú, plus tá škola bola veľmi dobre vybavená. Katowice ma tiež vyškolili v storytellingu. Nebola to vyslovene filmárčina alebo scenáristka, no rozhovor o tom, ako rozprávať príbeh, prebiehal na inom leveli, na čom má hlavnú zásluhu môj učiteľ Krzysztof Zygalski. Krzysztof veľmi rád pripodobňoval situácie v príbehu k fyzike alebo filozofii. Mala som tiež rada typografiu s Tomaszom Bierkowskim, ktorý mal nesmierne zaujímavé prednášky. Nebál sa ísť do kontroverznejších tém. Napríklad, ako správne komunikovať problematiku holokaustu alebo iných veľmi citlivých momentov z poľskej histórie či súčasnosti. Bolo brutálne zaujímavé riešiť do hĺbky problematiky formy i obsahu. Takto by podľa mňa mala vyzerať vysoká škola.“

Nekonečná cesta v stopách Júliusa Jakobyho

„Keď robíš knihu, tak máš editora, teda chceš mať editora. Zvlášť pri knihe, ktorá sa zostavuje z reprodukcií. Editor napríklad určuje kľúč, podľa ktorého zatrieďuješ, či reprodukcie budú zoradené chronologicky, alebo podľa významu. Tieto rozhodnutia utvárajú finálnu vizuálnu podobu knihy. Keď ti editor zadá, že táto reprodukcia musí byť na konkrétnom mieste, lebo inak to nedáva význam, tak tú podmienku proste musíš splniť. 

Veľkosť či umiestnene reprodukcií som konzultovala s Danielom Liškom, ktorý mal hlavné slovo. Rovnako sme nevedeli isté reprodukcie zväčšiť kvôli autorským právam. Na mne bolo vymyslieť systém, ako usporiadať ilustrácie a text. Kniha sa skladá zväčša z pasáže Namiesto úvodu a rozhovorov. Bolo teda dôležité odlíšiť vizuálne rozhovory a zasadiť ich tak, aby sa čítali plynulo. 

Kniha Jakoby – Retrospektíva je pre mňa super skúsenosť, no práca na nej bola obrovská. Robila som na nej viac ako rok. Daniel zostavoval materiály vyše tri roky. Všetky vedomosti, ktoré sa mi snažil dať, a všetko to, čo chcel obsiahnuť, bolo zaujímavé a prospešné, no nastal moment, keď bolo treba proces bádania zastaviť a posunúť sa ďalej. S Danielom sa na jednej strane robí veľmi dobre, no na druhej veľmi ťažko, pretože je absolútny perfekcionista. Je to skvelé a musí to tak byť, ale vďaka tejto vlastnosti mal tendenciu publikáciu donekonečna dopĺňať a rozširovať. Chcel ju mať absolútne dokonalú. Niekedy som mala pocit, že to nikdy nedokončíme. Bol tam moment, keď som 23. decembra o desiatej večer povedala, že už fakt chcem mať štedrý deň a nechcem robiť Jakobyho (smiech). Takže boli i perné chvíľky. Naša práca ale nakoniec stála za to.“

Štúdio Katkat prepája Slovensko a Sicíliu. Spolupracujeme takmer na všetkom od knižného dizajnu až po brandingové projekty. Kreatíva je proste biznis ako každý iný

„Čo sa týka práce, nemám rada rozdeľovanie na komerčné a nekomerčné projekty. Dôležité je, ako k tomu pristúpiš. Komerčné pre mňa znamená, že za to dostaneš peniaze, a to nie je vôbec zlé. Záleží na tom, ako tie peniaze použiješ. Môžeš ich proste investovať do svojich projektov a potrieb. Vôbec nemusíš byť človek, ktorý trpí a vydáva knihy, môžeš byť pokojne úspešný človek, ktorý vydáva knihy. Myslím si, že dobrá práca sa dá urobiť aj v menej ziskových zákazkách alebo naopak, v tých, ktoré ti zarábajú. Vôbec to neselektujem. Snažím sa dizajn vždy prispôsobiť ľuďom, ktorí ho budú používať. To, čo treba riešiť, je ‚biznis plán‘, teda aj faktúry, aj tabuľky, aj účtovníctvo. Človek, ktorý to nerobí, robí niečo zle. Akože nie som v ‚30 pod 30‘, ale snažím sa korčuľovať v Košiciach s tým, čo mám. Prvé roky sú vždy ťažšie, ale keď získaš skúsenosti a referencie, ide to lepšie. Znie to ako klišé, ale je to naozaj tak, treba si to odrobiť a zažiť – aj to dobré, aj to ťažké.

Nie je to tak, že my dizajnéri, umelci, robíme len vtedy, keď nás kopne múza. Kreatíva je dril! Ráno si sadneš a robíš. Robíš aj keď si nasrdený, aj keď nemáš nápad, aj keď nemáš inšpiráciu, termín je termín. Musíš vedieť prekonať aj ťažké obdobia, keď ti to nejde. Je to biznis ako každý iný.

Čo sa týka štúdia Katkat, jeho názov vznikol ako skomolenina. Keď som svojim kamošom z Francúzska na Erasme v Krakowe povedala, že sa volám Katka, vôbec si to nespojili s menom Katarína a oslovovali ma Katkat. Vznikol z toho taký interný ‚džouk‘. Keď som si neskôr zakladala firmu, musela som jej dať nejaké meno. A keďže v Československu sa už všetky názvy, ktoré končia na ex, minuli, rozhodla som sa, že svoje štúdio nazvem Katkat. Veď čo si budem klamať, že to tak nie je, keď to tak je.

Druhý rok počas štúdií v Katowiciach som bývala s Katkou Štefankovou. Diskutovali sme a aj si pomáhali pri školských projektoch. Stali sme sa dobrými priateľkami. Katka išla potom na Erasmus na Sicíliu, kde som ju bola navštíviť. Približne od tej doby robíme pod jednou značkou. Katka zostala na Sicílii aj s priateľom, s ktorým pravidelne migrujú zo Sicílie na Slovensko a späť. Naposledy sme spolu robili Košický detský pas alebo knižku pre Greenpeace. Tie prepojenia nie sú všade, ale obe robíme pod spoločnou značkou.“

Šopa je otvorená všetkým, ktorí majú záujem niečo sa naučiť. KAIR sem zas prináša ľudí, od ktorých sa môžeme učiť my

„Idea dielne na sieťotlač vznikla ešte v ‚praveku‘, keď sme boli s Peťou Houskovou v Krakowe. Pred Šopou bola v tých istých priestoroch galéria Pyecka. Tá sa rozrástla tým, že sme zabrali aj tieto zadné priestory, z ktorých neskôr vznikli rezidenčné ateliéry pre KAIR. Keď som končila školu, Peťa za mnou prišla s návrhom, či jej nepomôžem s workshopmi knižnej väzby a dielňou na sieťotlač. Začínali sme fakt skromne s jednou sieťkou a halogénovou lampou. Neskôr sme kúpili stôl a kopec vybavenia sme si zmajstrovali svojpomocne. Napríklad Adam Alezár postavil expozičnú bedňu podľa návrhu českých grafikov z ateliéru sieťotlače Uutĕrky.

Nevznikli sme náhodou, robili sme na tom systematicky. To, čo tu vidíme, možno nie je ideálne, ale je to súbor úsilia a možností za päť rokov. Nie sme komerčne orientovaný ateliér sieťotlače, a to hlavne preto, že sme maličkí. Naša kapacita sa pohybuje okolo 50 printov, preto ak ateliér ‚prenajímame‘, tak skôr umelcom na špecifické projekty. Sme ladení viac edukačne, pretože jedným z cieľov Šopy je vzdelávať. Dáva nám viac zmysel učiť, než tlačiť nálepky na zákazku. 

Workshopmi často reagujeme na konkrétnu výstavu a chodia na ne milí ľudia, ktorých to skutočne zaujíma. Možno je to aj preto, že samotný kurz sieťotlače je oproti iným kurzom a workshopom drahší. Komunikuješ teda s ľuďmi, ktorí sa chcú učiť, a nemusíš prekonávať letargiu. Rada učím ľudí, ktorých to teší, a nasávajú každú informáciu. 

Na jeden kurz vezmeme maximálne štyroch účastníkov, takže máme čas sa im venovať a samotné kurzy robíme trikrát, štyrikrát do roka, čo je na Košice, myslím, adekvátne. Záujem zatiaľ je a dúfam, že aj bude.
Ďalšou organizáciou sídliacou v rovnakých priestoroch je K.A.I.R. – Košice Artists in Residence. Pre mesto je to obrovská vec, lebo doň už desať rokov prichádzajú umelci s odlišnými skúsenosťami a vedomosťami, a tým pádom nemusíme cestovať my za nimi. Je to také pasívne prijímanie nových podnetov (smiech).

Aj keď možno široká verejnosť prítomnosť rezidentov až tak nepostrehne, my sa ich snažíme prepájať práve s verejnosťou odbornou. Veľmi dobré príklady sú Imrich Veber z Čiech, Kaoru Furoko z Japonska a Tamar Nadiradze z Gruzínska, ktorí sa tu radi vracajú, alebo berlínsky umelec Abel Korinsky, ktorý má prísť onedlho. Títo umelci si tu vytvárajú silné väzby a prepojenia, čo je dobré pre nich i pre nás.“