Dobrodružstvo! O písaní, o slobode, o čítačkách v Kine Úsmev, ako aj o literárnych a filmových rezidenciách sme sa bavili s Julianou Sokolovou
Juliana Sokolová je poetka a esejistka. Je doktorandkou v teórii architektúry na AVU v Prahe, filozofiu študovala na univerzite v Yorku, učila na FUTU a momentálne sa v Košiciach venuje kurátorstvu autorských čítaní Literatúra a film v Kine Úsmev, ako aj novému rezidenčnému programu Literárne rezidencie Košice. Stretli sme sa s ňou pri výnimočnom strome, ktorý dnes rastie na ihrisku, kde sa hrávajú Julianini synovia, kedysi však rástol v záhrade jej prastarých rodičov. Pri prechádzke mestom nám odhalila čaro rôznych dvorov aj špecifiká vlastného myslenia či tvorby.
Septimus Severus si ma vyberá
Veľa z miest, na ktorých som žila, som si nevybrala. Moja prvá asociácia k slovu vybrať si je však, že si ma vyberá Septimus Severus (smiech)! Septimus Severus bol rímsky cisár, s ktorým sa nám krížili cesty. V Líbyi sme bývali v Misurate, v jej blízkosti ležala Leptis Magna, ruina obrovského rímskeho mesta, ktorá dnes už možno bola zničená. Jedny z prvých spomienok, ktoré mám, je, ako sa prechádzame po Leptis Magne. Septimus Severus sa v Leptis Magne narodil, za jeho vlády mesto zažilo rozmach. Keď som ako študentka žila v Yorku, pri prechádzke som raz narazila na sochu Septima Severa! Ten tam zomrel počas ťaženia. Takže, či si vyberám, neviem, ale možno Septimus Severus si vyberá mňa (smiech). Neviem, či mám vážnejšiu odpoveď. Pred viac ako desiatimi rokmi som sa vrátila do Košíc, obrazy a výjavy z predchádzajúcich miest ma ale stále sprevádzajú.
Ako pestovať vnútornú autonómiu som sa učila od rodičov
Vyrástla som v košickej rodine, ktorá veľmi silne vnímala svoju individuálnu väzbu na mesto. Moja rodina je taký klasický košický mix, ktorý ale netreba nijako špeciálne glorifikovať. Keď sa delilo Československo, bolo to pre mojich rodičov veľmi bolestné – ťažko sa im sledovalo stupňovanie nacionalistických nálad, ktoré sprevádzali delenie republiky, s heslami ako „na Slovensku po slovensky.“ Pre nich bolo Československo krajina, s ktorou sa dokázali stotožniť okrem iného aj preto, lebo od nich nevyžadovala striktne si vyberať medzi národnosťami a jazykmi – mohli napr. pokojne a s radosťou komunikovať v slovenčine, bez toho, aby to indikovalo hrubozrnnú, násilnú identitu. Spôsob, akým sa s novou napätou situáciou v tom čase vyrovnali, bol, že zostali žiť v Košiciach, ktoré bolo stále ich mestom, ale nacionalisticky polarizované štátne zriadenia odmietli vnútorne akceptovať; naše pasy sa mohli zmeniť z československých na slovenské, ale našou krajinou je naše mesto.
Vyrástla som teda v prostredí charakterizovanom praxou, ktorá by sa dala nazvať zachovávanie vnútornej autonómie. To vychádzalo tiež z povahových čŕt mojich rodičov, z niečoho, čo by som nazvala vnútorná pevnosť. Keď sa pozriem na to, čo bolo pre mňa v detstve veľmi formatívne, tak je to práve to, akí boli moji rodičia, ich spôsob bytia, vrátane toho, ako používali jazyk. Ako intonovali, ako rozprávali príbehy, ako pointovali vtipy. A to, ako reagovali na konkrétne situácie, ako sa vzťahovali k okoliu, ale aj k samým sebe. Napríklad u svojej mamy som od detstva vnímala veľkú uvoľnenosť vo svojom tele, vyžarovanie prameniace z vnútornej uvoľnenosti a bezprostrednosti. Je to veľmi formatívne, denne tráviť čas s niekým, kto je tak uvoľnený vo vlastnej koži a intuitívne vrúcny voči druhým.
Nemusím presne vedieť, kam smerujem, dôležitý je pocit dobrodružstva
Prepájať veľa rôznych sfér kultúrneho života mi nepríde podozrivé aj preto, že pri každej z nich mám záujem o presnosť a rigoróznosť. Zároveň nevnímam intelektuálny život oddelene od zvyšku života. Rozmýšľať je životodarné a dôležité. Výskum alebo teoretický projekt, na ktorom pracujem, v sebe musí mať prvok adrenalínu a dobrodružstva, aspoň v počiatočnej fáze. Aj v teórii je dobré nasledovať ten pocit, že sa niečomu musíš venovať, lebo máš vnútornú potrebu si to premyslieť, lebo je pre teba životne dôležité pochopiť, čo sa deje a prečo. To neznamená, že to, nad čím rozmýšľaš, musí mať praktický význam. Pocit dobrodružstva je indikátorom, ktorý hovorí: wow, neviem presne, čo sa deje, ale otvára mi to dimenzie a horizonty, pomáha to chápať to, čo teraz žijeme, a tiež prečo. Aj v intelektuálnych projektoch sa orientujem podľa intuície.
Môj dom bude mať strechu
Básne, ktoré sú v tejto knihe, boli pôvodne písané v angličtine a vznikali krátko po tom, ako som sa vrátila z Londýna do Košíc. Angličtina zostávala jazykom môjho intelektuálneho bytia, je to jazyk mojej dospelosti. Maďarčina je jazyk, na ktorý som citovo najviac viazaná, ale nie je to jazyk môjho raného vzdelania, tým je slovenčina. Keď som sa vrátila, angličtina zostala so mnou. Ja tomu hovorím dvojitá dislokácia. Je relatívne bežné, keď autorky/-ri píšu v jazyku svojho prostredia, nie v jazyku, do ktorého sa narodili. Keby som zostala v Londýne a jazykom mojej tvorby by bola angličtina, nebolo by to nijako pozastaveniahodné. Moment návratu ale vytvoril situáciu, v ktorej jazykovo nepatrím plne do žiadneho prostredia – ale zároveň je jazyk médiom mojej tvorby, bolo by to iné, ak by som tvorila napr. výtvarne. Trvalo mi dosť dlho, kým som si sama pre seba povedala, že na tom nie je nič podozrivé. Poézia nemusí vyvierať z vrúcneho citu k rodnému jazyku, alebo stáť na jeho majstrovstve. Dôležité je, aby ti jazyk, v ktorom píšeš, dovoľoval prebádať miesta – v sebe a vo svete – ku ktorým by si sa inak nedostala, ako hovorí poetka Yveta Shanfeldová.
Knihu Môj dom bude mať strechu (My house will have a roof) som písala v angličtine, lebo som ju nevedela napísať v inom jazyku, angličtina bola mojim jazykom trúchlenia. Rukopis sa dostal k pražskému vydavateľstvu Fra, ktoré sa zaujíma aj o slovenskú poéziu a malo záujem knihu vydať dvojjazyčne. Teda dôvod, prečo vznikli slovenské verzie týchto básní, bol impulz od vydavateľa. Básne som neprekladala, ale písala nanovo. Som za ten proces vďačná, dozvedela som sa veľa o slovenčine, kde mi kladie odpor a kde kladiem odpor ja jej. Hneď ako zbierka vyšla, padla do priepasti nesituovanosti v žiadnom z kontextov jej jazykov, resp. svojej divnosti v každom z nich. Po čase som si ale uvedomila, že táto divnosť je produktívna, viem sa tak lepšie priblížiť k presnosti, ktorá ma zaujíma.
Návrat do Košíc
Do Košíc som sa vrátila, aj keď som vôbec nevedela, čo tu budem robiť. Cítila som ale vo svojom tele pocit absolútnej istoty, že teraz potrebujem byť na tomto mieste a neviem byť nikde inde. Venovala som sa tu rôznym veciam. Práve teraz píšem rukopis novej knihy básní, organizujem autorské čítania v Kine Úsmev a nový rezidenčný program zameraný na literárnu tvorbu Literárne rezidencie Košice, pracujem na doktorandskom výskume obytnej architektúry a vychovávam dvoch malých chlapcov, ktorí sa už narodili v Košiciach a vyrastajú tu. Výskum som sa ale nedávno rozhodla na rok pozastaviť, v dôsledku náročnosti prežívania a starostlivosti v dobe pandémie.
Domáce práce & praveká temnota
Rukopis, ktorý teraz pripravujem, je rukopis knihy básní s názvom Domáce práce. Formu viacerých básní v knihe volám poem-essays alebo eseje v básňach. V tejto knihe sa zaujímam o to, čoho sa dotýkame pri domácich prácach: zvláštnej temnoty, ktorá je praveká a čaká. V neustále opakovanom ustanovovaní poriadku je obrovské napätie. Každá spoločnosť prichádza s inou odpoveďou, ako zorganizovať život tvárou v tvár tomuto napätiu. Konečný rukopis bude v slovenčine.
Radikálne domesticity
Môj aktuálny výskum architektúry vychádza z toho, čo ma zaujímalo už vo filozofii a z toho, čo pozorujem v našej každodennej snahe prežiť deň. Zaujíma ma, ako si organizujeme životy a fyzické priestory a aké typy života rôzne organizácie priestoru a činností umožňujú alebo znemožňujú. Preto ma zaujíma aj domesticita, to, akými spôsobmi si organizujeme a obývame domáce priestory, aké typy života nám rôzne konfigurácie umožňujú. Čím viac ma zaujímali fyzické vyjadrenia tohto problému, tým viac som sa posúvala do filozofie k teórii architektúry.
Literatúra a film
Aj pri písaní, čo je väčšinou osamelá činnosť, je dôležité z času na čas naraz zdieľať spoločný svet, mať možnosť rozprávať sa o tvorbe. Zaujíma ma, ako proces tvorby prežívajú rôzne autorky a autori, čo a ako vzniká. Priestor pre takéto rozhovory a spoločnú reflexiu procesu literárnej tvorby mi v Košiciach chýbal. Keď vzniklo nové Kino Úsmev, ponúkalo vhodný priestor aj pre intelektuálny program. Intelektuálny v zmysle, že ide o niečo, čo živí aj myseľ, nie v zmysle, že je to akademické alebo nudné. Ide o vesmírnu drámu! Úsmev mal od začiatku koncept kina ako centra pre audiovizuálnu kultúru. Chceli sme podporovať tvorbu, a teda aj písanie – pre film a o filme, ale aj písanie všeobecne, skúmať, ako film ovplyvňuje literárnu tvorbu jednotlivých autoriek/-ov, ktoré filmy ovplyvnili ich tvorbu, a pod. Tak vznikol koncept Literatúra a film, čo sú autorské čítanie a diskusia, po ktorej sa v kinosále premieta film, ktorý vybrala čítajúca autorka alebo autor. Vzťah medzi literatúrou a filmom je tu poňatý veľmi voľne a individuálne, v niektorých prípadoch je však veľmi tesný. Napr. poľský básnik Zbigniew Machej predstavil antológiu poľských básní inšpirovaných filmami a čítal zo slovenských prekladov svojich filmových básní. Skúšame aj to, ako rôzne typy textov zareagujú vo formáte živého čítania. Napr. scenáristka Barbora Námerová čítala zo svojho scenára k filmu Svetlonoc, na ktorom práve pracovala, a zafungovalo to skvelo, lebo to bol aj literárne krásne napísaný text. Keď sme s formátom začínali, na každého autora chodilo úplne iné obecenstvo, no po troch rokoch už si tento cyklus vybudoval vlastné publikum.
Postupne sme oddelili literárne a filmové rezidencie, pre autorov je stále zaujímavé chodiť tvoriť do Košíc
Rezidencie Kina Úsmev vyrástli organicky z fungovania kina, spoluprác s tvorcami a v dôležitej miere z cyklu Literatúra a film. Veľa autorov, ktorí sem chodili čítať, sa pýtalo na možnosti rezidencií v Košiciach, lebo sa tu cítili dobre. V Košiciach ale v tom čase boli dobre zabehané len rezidencie zamerané na výtvarnú tvorbu, K.A.I.R., ale na filmovú alebo literárnu tvorbu žiadne – aj keď už v čase, keď vznikali Vyšegradske literárne rezidencie, sa zvažovala možnosť umiestniť ich na Slovensku do Košíc, lebo záujem o ne a potenciál vo vzťahu tohto mesta a písania tu bol. Už do prvého Open Callu na rezidencie v Úsmeve sa prihlásilo množstvo kvalitných autorov a autoriek, ktorí sa venujú čisto literatúre, a tak sme sa po čase rozhodli rezidenčné programy rozdeliť a vytvoriť okrem filmových rezidencií kina aj samostatný rezidenčný program Literárne rezidencie Košice, ktorý sa tak uvoľnil od väzby na film. Autorky a autori, ktorí sem chodia tvoriť, rozširujú pole rozhovorov, ktoré je v meste možné nadviazať.