Fotila pre český VICE aj na newyorskom fashion weeku: fotografka Welin

Fotografka a študentka marketingu aj napriek mladému veku stihla vybudovať vlastný úspešný foto brand. Vraví, že nad svojou tvorbou nemá úplnu kontrolu, no ľudia a značky sa jej práve pre spontánnosť a autenticitu neustále ozývajú. Tá srší z jej osobnosti, i z jej fotografií. Welin sme zastihli na košickom evente Talk & Pizza, počas ktorého bola ubytovaná v izbe Urban Flashbacks. Prečítajte si o tom, aké to je dostať sa od fotenia festivalových reportov, až k českému VICE či newyorkskému fashion week-u.

Si vo veku, keď ľudia zvyčajne končia štúdium. Ako to je s tebou?

Študujem v piatom ročníku na KAMAKO, (Katedre marketingovej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave) a minulý týždeň som poslednýkrát sedela v školskej lavici. Momentálne píšem diplomovku a učím sa na štátnice a okrem toho už týždeň robím čašníčku. Je to pre mňa experiment a psychohygiena zároveň.

Čašníčku? Čo ťa inšpirovalo vymeniť foťák za tácku?

Vrátila som sa z Prahy, kde som žila od septembra do marca. Bola som tam na Erazme a fotila pre VICE magazín. Veľmi som si tam zvykla, no musela som dokončiť školu tak som sa vrátila do Bratislavy, pre ktorú som sa potrebovala nanovo nadchnúť.

Keď mi skončila škola, zistila som, že mám veľa voľného času a chcela som ísť niekam len tak pomáhať a cítiť sa užitočná. Vtom mi však zavolal kamarát, ktorý spravuje kaviareň v centre Starého mesta, že mu vypadli ľudia a súrne niekoho potrebuje hneď v ten deň. Len zo srandy som súhlasila a odvtedy som tam. Stala sa z toho práca, ktorá ma baví a rozmýšľam, ako by som to umelecky využila. Super je aj to, že počas pracovnej doby nechytím do ruky mobil a nemám čas na Instagram, od ktorého som sa potrebovala oslobodiť. Ľudia nie sú zvyknutí na to, že neodpisujem a mysleli si, že som umrela. A ja pritom iba behám s táckou a úsmevom a som milá na ľudí.

Vravíš „umelecky využiť“. Cítiš sa ako umelec?

Nie. Nepovažujem sa dokonca ani za fotografku, keďže som to nikdy neštudovala. Ale Instagram je pre mňa novodobá galéria, ktorá z nás všetkých svojím spôsobom robí umelcov.

Končíš teda štúdium marketingovej komunikácie. Bola fotka pre teba prirodzeným vyústením istých marketingových stratégií, alebo si sa k nej dostala úplne inak?

Začalo sa to na gymnáziu fotením spolužiakov. Postupne som tak nafotila takmer celé Levice. Doma v detskej izbe mám magentovú stenu, ku ktorej sa ľudia chodili fotiť na oznamká. Nebolo to ako v nejakom ateliéri, ale bola to sranda. Ja som ich obliekala, stylovala, maľovala. Nakoniec z toho vznikol biznis.

A ako vznikla Welin, ktorou si dnes?

Vďaka foťáku som sa naučila byť priebojnejšou, stal sa mojím partnerom. Kamošom, s ktorým chodím von. Dnes už nefotím klubové akcie, ale začalo to v Klube Dole, vďaka ktorému som sa dostala k foteniu festivalov ako Grape a podobne. V mojom živote sa všetko udialo „náhodou“. Stále vlastne neviem, čo chcem fotiť. Vždy mi ale niekto zavolá, či neprídem a ja prídem, skúšam a hľadám.

Na sieťach to vyzerá tak, že si skutočne vyťažená a fotíš nonstop.

Jasné, fotím skoro každý deň! Môj problém je, že ešte stále neviem povedať nie, hoci sa to už zlepšuje. Uvedomila som si, že veci, ktoré ma najviac baví fotiť, sú zadarmo. Väčšinou ide práve o módu. Vždy sa mi to však vyplatí. Tri roky som napríklad chodila do Prahy na Fashion Week len na vlastné náklady, no tento rok som fotila priamo pre Mercedes Benz. Vybrali si ma ako lokálnu fotografku a mala som možnosť pracovať s Adamom Katzom, čo je asi najznámejší street style fotograf na svete.

Ako prebieha fotenie na mieste? Máš dopredu pripravený koncept alebo je to viac spontánne?

Ja improvizujem vždy na mieste. Nie som ten typ fotografa, ktorý vopred vie, čo ide fotiť. Milujem tú výzvu, keď niekam prídem a neviem, čo ma tam čaká, aké tam bude svetlo, akí tam budú ľudia. Preto ma baví fotiť eventy.

Ovplyvňuje štúdium marketingu i tvoju fotografiu?

O tom je celá Welinna!

Takže si ju budovala od začiatku ako značku?

Áno, ale podvedome. Ľudia mi vravia, že to robím dobre, ale ja neviem, čo vlastne robím. Starám sa akurát o svoj Instagram. Prednedávnom sa stalo, že som už týždeň nič nové nezverejnila a mala som nutkanie, že musím. Ale potom si poviem, že vlastne nemusím nič. V minulosti som vôbec nerozmýšľala, čo a kedy zverejním, riadila som sa pocitmi. Dnes riešim dilemu „portfolio/personal“, teda akou cestou sa ďalej uberať.

Vnímaš zodpovednosť za obsah, ktorý komunikuješ veľkému množstvu ľudí?

Áno, ale nepokladám sa za influencera, ani za fotografa. Neviem, čo vlastne som, ale rada šírim, spájam, inšpirujem. Chodia mi rôzne ponuky, ale starostlivo ich preberám, aby zo mňa nebol ďalší zapredaný profil. Jediné, do čoho som doteraz šla, bol ten Mercedes-Benz, kde som musela tagovať „sponsored by Mercedes-Benz“ a už z toho som mala stres. Moji fanúšikovia to ale predýchali a ja tiež.

Máš 24 rokov. Vnímaš akúsi kolektívnu identitu tvojej generácie v zmysle influencerstva, blogov, youtuberov a všetkých trendov?

Moja generácia je posledná, ktorá zažila detstvo bez internetu, no dnes sme na ňom závislí. Svojím spôsobom ale obdivujem ľudí, ktorí sú v tak mladom veku schopní zarobiť si peniaze vlastnou šikovnosťou. Oni sú fakt tí prví, o ktorých sa o 50 rokov bude písať v učebniciach internetu a Youtube na Slovensku.

Náš magazín sa viaže aj k cestovaniu a nášmu košickému dizajnovému hotelu. Často cestuješ, kde si bývala napríklad v New Yorku?

Bývali sme v sieti hotelov POD na Times Square. Bola to novostavba bez recenzií, za super cenu, a teda celkom risk. Ale nakoniec sme boli rady, lebo to bolo krásne, čisté a nové. Invisible Hotel mi pripomenul New York, lebo recepcia hotela bola farebná, podobne ako moja izba tu.