Gajdy som si ešte nezhotovil, no s rohovinárstvom pokračujem, aby sa naň úplne nezabudlo. Ľudovít Cehelský z ÚĽUV-u

Aj keď dnes žije v Košiciach, cíti sa ako Štrbian, pretože najdlhšiu časť života prežil pod Tatrami. Počas štúdia v odbore etnológia a etnomuzikológia sa do hĺbky zoznámil s tradičným slovenským folklórom a remeslami. Touto cestou sa dostal až k rohovine – prírodnému materiálu zo zhrubnutej kože zvierat – a technologickým postupom v jej spracovaní. Dnes sa po šiestich rokoch stále považuje za začiatočníka a týmto koníčkom sa snaží prinášať osvetu v dnes už takmer zabudnutom remesle.

Kto je Ľudovít Cehelský?

Ľudovíta Cehelského spoznáte podľa silného stredoslovenského prízvuku, aj keď dnes žije už niekoľko rokov na východe. Vo svojom dennodennom živote sa stará o plynulý chod ÚĽUV-u – Ústredia ľudovej umeleckej výroby, kde je lektorom a metodikom. Má na starosti kurzovú činnosť, lektorov, objednávky, štatistiky a podobné administratívne činnosti. Vo voľnom čase sa už niekoľko rokov venuje rohovinárstvu, teda pôvodnému hrebenárstvu. Ide o dnes už nie veľmi známe remeslo, ktoré spracúva rohovinu, teda materiál z rohov kráv, býkov, volov, muflónov, panciera korytnačiek, konských kopýt a podobne.

„Hrám na gajdy a som majster v gajdošskom cechu. V istom momente som si chcel urobiť gajdy, ktoré na sebe majú ostruby z rohoviny. Začal som skúmať spracovanie a vlastnosti tohto materiálu bližšie – ako ju vyčistiť, zistiť, čo je vo vnútri a ako sa odstraňuje vnútorná časť – kosť. Prekvapivo som ostal pri rohovine niekoľko rokov, no gajdy som si ešte stále nezhotovil.“

Plast nahradil 100% prírodný materiál

Rohovina sa získava z rohov spomínaných zvierat, ide teda o iný výrastok ako parožie. Roh rastie zvieraťu celý život a je tvorený bielkovinou, ktorá znázorňuje výživu zvierat, jeho prípadný vek i počet vrhov, pokiaľ ide o samicu. Jelene svoje parohy zhadzujú každý rok a neobsahujú vo vnútri žiadne kosti na rozdiel od rohov. V minulosti sa pri spracovaní dobytka zvykli využiť všetky časti zvieraťa, a tým pádom aj rohy – tento 100% prírodný materiál je predchodcom dnešných plastov, ktoré sa masovo začali vyrábať približne v druhej polovici 20. storočia.

„Ide o maximálne ekologický materiál. Dôkazom je i to, že ho je veľmi náročné nájsť pri archeologických nálezoch – obsahuje minerály a dusičnany a kompletne sa rozkladá v pôde, neskôr je z neho ropa živočíšneho pôvodu. Najstaršie nájdené predmety z rohoviny sa nachádzajú na Islande, ide o vikingské rohy z 9.–10. storočia.

V minulosti sa odvetvie spracovania rohoviny nazývalo hrebenárstvo, pretože hlavným produktom tohto materiálu boli prioritne hrebene na vlasy. Taktiež sa vyrábali lyžice, vidličky, misky, gombíky, náramky, šperky, rukoväte na nožíky a podobne. Je tiež dôležité poznamenať, že každý druh zvieraťa a jeho rohoviny má iné sfarbenie – napríklad slovenská strakatá má inú farbu ako uhorský stepný dobytok.

Hrebenárstvo bolo veľmi populárne, keďže materiál s podobnými vlastnosťami v minulosti nemal obdobu. Posledná produkcia sa diala niekedy medzi prvou a druhou svetovou vojnou. Neskôr sa už nestačilo vyrábať, rohovinu nahradil plast a rohovinári-hrebenári prešli na iný zárobok a tvorili prevažne figurálnu tvorbu.“

Po roku ju napáda kožojed obecný

Rohovinové výrobky v minulosti nemal každý a reprezentovali istý sociálny status, vyššiu vrstvu. Bola (a stále je) veľmi vzácnym materiálom, ktorý sa pri dôkladnom spracovaní a vyleštení nádherne leskne a trochu pripomína aj opálové kamene.

Podobne ako nechty alebo vlasy, aj kopytá alebo rohy nesú znaky dobrej výživy alebo zlej kondície daného živočícha. Nedostatok vápnika zreteľne vidno na rohoch a podľa počtu pásikov sa dá napríklad aj určiť, koľkokrát bola krava teľná – potrebné bielkoviny a výživové látky vkladá do mláďaťa a odrazí sa to na rohu ako tenká čiarka. Rohoviny bolo pomerne vždy málo, dnes sa dováža z Afriky alebo Indie. Najvzácnejšia rohovina pochádzala z kastrovaných býkov, pretože ich bielkovina bola hutnejšia a silnejšia.

„Keď chceme začať pracovať s rohovinou, musíme vedieť, že ide o pomerne zdĺhavý proces, ktorý vyžaduje kopec trpezlivosti. Najprv roh necháme oddýchnuť niekoľko mesiacov, približne 3-4. Je to podobné ako s drevom, nejaký čas oddychuje, aby bolo stabilné a neobsahovalo priveľa vody. Keď sa s rohovinou začne pracovať priskoro, môže praskať. Treba ale byť opatrný, po asi ročnom oddychu rohoviny ju napáda jediny chrobák, ktorý žerie práve tento materiál – kožojed obecný.“

„Na rohovinu som si zadovážil fritézu.“

Aby sa z rohoviny dalo niečo vytvoriť, je potrebné ju tepelne spracovať – celkovo má veľmi podobné vlastnosti ako plasty. Prvým spôsobom je rohovinu variť, kým nezmäkne, a následne ju vytvarovať a nechať vyschnúť. Schne však niekoľko dní a má svoju pamäť, to znamená, že má tendenciu vracať sa späť do pôvodného tvaru.

Druhou možnosťou je rohovinu ohrievať nad ohňom a za pár minút si vo zveráku zhotoviť rovný plát. Keďže sa jeden roh skladá z niekoľkých vrstiev, zručnosť rohovinára spočíva v oddeľovaní jednotlivých vrstiev sekáčikom, a teda je možné spracovať jednotlivé vrstvy na viacero výrobkov. Tretím spôsobom spracovania rohoviny je žeravý olej.

„Keďže ide o prírodný materiál, niekedy ide o otázku náhody, ako sa bude správať. Praxou a skúsenosťami vie majster daný plát odhadnúť, aby sa predišlo znehodnoteniu. Vyrábajú sa z nich napríklad nožíky na natieranie masla, ktoré sa dajú jemne naostriť a nelámu sa. Ja som si na rohovinu zadovážil fritézu, kde na približne 150-170 °C fritujem kúsky rohoviny na krátky čas a následne ich ohnem vo zveráku. Vonia to tak trochu upražene.“

1000 km za rohovinou na Slovensku

A aká je situácia s týmto remeslom na Slovensku a v zahraničí? Ľudo Cehelský sa vraj za honbou po poznaní vydal na týždňovú 1000 km cestu za rohovinou na Slovensku. Veci a postupy, ktoré sa učí už niekoľko rokov, čerpá prevažne z časopisov a pár publikácií, ktoré o rohovinárstve vyšli v minulosti. U nás je to však, podľa jeho slov, veľmi málo zastúpené remeslo – odhaduje, že sa mu venuje zhruba do 10 ľudí na Slovensku. Hneď vedľa, u našich maďarských susedov, je to vraj až okolo 50 rohovinárov, kde to miestni remeselníci dotiahli až k dekorovacej fáze. Vyrezávaním ornamentov a následným vypĺňaním farbou zo zmesi sadze, včelieho vosku a oleja vytvárajú obrazce typické pre jednotlivé maďarské kraje.

„Všetko, čo som sa naučil, mám viac-menej z kníh – nie je tu veľmi veľa ľudí, od ktorých by som sa mohol učiť. V túžbe dozvedieť sa viac som zašiel aj na Youtube a zistil, že Nóri sú celkom priekopníci v rohovinárstve, no svoje know-how držia v tajnosti. A tak som aj po pár rokoch stále na začiatku. 

Každý výrobok, ktorý spracujem, mi priniesol veľa radosti a za 6 rokov som ich predal až 3. Väčšinu darujem. S týmto remeslom je veľa práce a je to aj finančne náročné, no obohacuje to človeka a chcem ho dostať do povedomia ľudí už len preto, aby si nemýlili rohy s parohmi.

Jednou z vecí, s ktorými nesúhlasím, je, že sa na súčasných farmách a vo veľkochovoch dobytka vyskytuje fenomém vypaľovania rohov. Zvieratá sú vraj proti sebe agresívne a napádajú sa. To ale skôr súvisí s počtom zvierat natlačených na jednom mieste. V minulosti sa to nerobilo, je to evolučný výrastok zvierat a ich správanie bolo v poriadku. Prichádzame tak o veľmi vzácny materiál i remeslo s ním spojené.

Osveta preto musí existovať aj v rohovinárstve a pokračujem v tejto záľubovej činnosti, lebo sa nechcem vzdať, aj keď to nie je najľahšie. Chcem, aby sa tradovala aj v budúcnosti.“