Igric & Tovariš

Svetozár Šomšák je jedným z najúspešnejších grafických dizajnérov na východnom Slovensku. V útulnom prostredí čajovne Čavango nám prezradil niečo o tom, ako vyzeralo jeho štúdium v deväťdesiatych rokoch, ako vznikajú jeho logá či grafika, ale aj prečo organizuje folkovo-poetické večery Igrici na koberci, festival Igrici na ulici a čím si ho získala komunita slam poetry.

Si jedným z prvých umelcov, ktorí v Košiciach skončili štúdium dizajnu. Aké bolo študovať v podstate nový odbor na prelome nežnej revolúcie?

Som absolvent prvého ročníka katedry dizajnu, v tom čase ešte na Vysokej škole technickej v Košiciach. Katedra vznikla v roku 1991. Medziodborové štúdium existovalo už pred tým a patrilo pod Strojnícku fakultu. V roku 1989 sa to začalo lámať. Študoval som vtedy tretí ročník a s nadšením som uvítal iniciatívu pedagógov vytvoriť vlastnú katedru. Tejto myšlienke veľmi pomohol pán Kopnický, ktorý bol v tom čase prominentným človekom a po revolúcii sa stal aj prvým primátorom Košíc. Na katedre pôsobil ako externý pedagóg. V ročníku sme boli štyria: Andrej Macko, Dada Valašteková, Matej Wiczmándy a ja. Končili sme v roku deväťdesiat tri.

Vieš nám priblížiť atmosféru samotného štúdia?

Bolo to úžasné obdobie, kedy nikto presne nevedel, čo sa môže a čo nie (smiech). Počas Nežnej revolúcie sa partia ľudí z fakulty úplne prirodzene ocitla v propagačnom oddelení Študentského štrajkového výboru. Vyrábali sme transparenty a prvé dni revolúcie sme ešte po nociach aj roznášali plagáty. Asi v roku 1991 sme ako Katedra získali priestory na Hviezdoslavovej ulici, dnes je tam knižnica. Štúdium trvalo šesť rokov a my sme boli jediní, ktorým bol udelený titul Magister. Vedenie totiž nevedelo, že nám ho nemôžu udeliť. Všetci, ktorí končili po nás už boli inžinieri, pretože Technika nemohla udeľovať titul magister až do doby, kým nemali výuku zastrešenú profesormi. Vďaka nim získala škola kredit na udeľovanie titulu Mgr. art. Atmosféra bola v tých časoch fantastická a my ako študenti sme si užívali slobodu. Mali sme pedagógov, ktorí akceptovali náš anarchistický prístup v štúdiu. Organizovali sme si podujatia, ktoré mali kreatívny presah, vymýšľali sme si témy a robili si prezentácie jeden pre druhého. Bolo to veľmi pekné obdobie a rád na neho spomínam. Niečo také sa už asi nezopakuje.

Čo bola tvoje prvá zákazka?

Tú som dostal ešte počas štúdia. Bolo to vďaka kontaktom Vovu Kimáka, ktorý nás učil a s ktorým som veľmi dobre vychádzal. Zákazka samotná pozostávala z návrhu loga pre firmu Metal Trade, ktorá obchodovala s plechmi. Už asi neexistujú alebo sa preklopoli do nejakej inej značky, každopádne to logo sa páčilo, ujalo a používalo. Honorár, ktorý som vtedy dostal, bol horský bicykel v cene zákazky, keďže ako študent som nemohol fakturovať. Bol to žltý Olpran, síce už jazdený, ale bol môj.

Si v komisiách magisterských, ale aj bakalárskych štátnic dizajnérov, aký je to pocit a ako hodnotíš absolventov košického dizajnu?

Posledných desať rokov ma do týchto komisií volajú z FUTU. Pre mňa je veľmi príjemné, že mám so školou takýto kontakt. Som pre nich zaujímavý, pretože okrem štátnic nemám so školou nič spoločné a som človek z praxe a z tohto priestoru. Čo sa týka študentov, v každom ročníku sa objaví jeden alebo dvaja, ktorí veľmi príjemne trčia a poviem si pri nich, že sa to neskutočne posúva. So štátnicovými výstupmi, ktoré som prezentoval v deväťdesiatom treťom, by som pravdepodobne dnes neprešiel. Napríklad, celú diplomovku som napísal rukou a potom som to množil xeroxom. Aj keď si za tou prácou stojím, čo sa týka obsahu, nové generácie sú určite ďalej, klobúk dole. Sú to ľudia, ktorí majú väčší rozhľad a vedia ho odprezentovať. Myslím si, že je strašne fajn že FUTU sa nachádza v Košiciach, pretože tu zgrupuje výnimočných ľudí, ktorí sa dokážu navzájom podržať. Viem, čo pre mňa znamenalo, keď som sa ocitol uprostred ľudí, ktorí dokázali akceptovať moju inakosť a pošahanosť. Takýto azyl štandardne spoločnosť neposkytuje. Viem, aký obrovský otras je vyjsť zo školy a čeliť praxi. Škola je istým spôsobom azylom práve pre tých, ktorí dokážu vnímať svet citlivejšie. Je fajn, že sú obklopení komunitou, ktorá im dokáže dať pocit spolupatričnosti, kým sa postavia na vlastné nohy.

Robíš logá, knihy, kalendáre, vizuálne identity, čo z toho ťa baví najviac?

To je ako odpovedať na otázku, ktoré dieťa máš najradšej (smiech).

Klasická typografia je remeslo, ktorého korene siahajú až do stredoveku, keď sa rodila kníhtlač a s ňou vznikali pravidlá úpravy tlačených textov. Typograf ako taký mal svoj status a bol vnímaný ako hodnotný človek. Uvedomujem si, že nadväzujem presne na túto tradíciu. Hodnota typografie spočíva v jej neviditeľnosti. Keď čítaš tlačený text a neuvedomuješ si, aký je tam font alebo riadkovanie, len sa ti to dobre číta, typograf urobil dobrú robotu.

Ako som už povedal, typografia má hlboké korene a ja si pripadám ako niekto, kto nadväzuje na zručnosť starých majstrov. Byť tovarišom niečoho, čo má tradíciu, mi dáva pocit, že moja práca nie je postavená na vode.

Identita a logá sú ďalším foldrom služieb, ktoré mám v portfóliu. Tu ma zaujíma hlavne téma identity ako takej. Na univerzite sme mali výhodu, že nám umožnili vybrať si odbor, ktorý by sme chceli študovať. Pre mňa to bol samozrejme grafický dizajn, no bohužiaľ sa zo začiatku nenašiel pedagóg, ktorý by ho vedel prednášať. Nakoniec nás ho učil pán Haščák, ktorý ho poňal skôr tradičnejšou formou, keďže bol akademický maliar s klasickým výtvarným vzdelaním. Bol to teda dizajn, ktorý vychádzal z kresby a maľby, alebo skôr z cítenia maliara a grafika. Nešlo teda o grafický dizajn ako ho poznáme dnes, alebo ako sa v deväťdesiatych rokoch chápal v západnej Európe. Už v tomto období som inklinoval k tvorbe identít a postupne sa mi naozaj podarilo urobiť logá, ktoré človek môže stretnúť vo verejnom priestore.

Robil si logá pre KSK, Exisport či Karpatskú nadáciu, ako si vyberáš, komu robíš  logo a ako logo vzniká?

Napríklad KSK bola verejná súťaž, o ktorej som sa dozvedel od Olega Šuka asi dva týždne pred uzávierkou. Za tie dva týždne som prišiel s návrhom, ktorý sa používal jedenásť rokov.

Nikdy som si nerobil reklamu cez médiá, či už sociálne, alebo printové. Pre mňa je to vždy viac o vzťahoch. Napríklad k Exisportu som sa dostal cez kamaráta, ktorý mal vo firme podiel. Tvorba loga pre Exisport mi zostala v pamäti. O štvrtej ráno som si sadol k papieru a vedel som, že potrebujem nájsť jednoduchý nápad, ktorý by vystihoval charakter obchodu so športovými potrebami. V jednom momente som presunul bodku z písmena I na písmeno X, čím vznikla veľmi štylizovaná postavička cvičiaceho človeka. Logo sme s kolegom Janom Grinvalským odprezentovali, prešlo nám, a je dodnes funkčné. Karpatská nadácia je tretí sektor, medzi ľuďmi, ktorí v ňom pracujú, sa pohybujem dlhodobo.

K mojim prácam som sa vždy dostával naozaj veľmi ľudsky, čo je možno dôvod, prečo mám taký široký záber. Keď tvorím logo, viem, že potrebujem príbeh. Ten, kto sa naň díva mu nemusí hneď rozumieť, ale ako grafik to vnímam tak, že bez príbehu logo nemá nárok na život.

Čo sa týka typografie, venuješ sa väčšinou projektom zameraným na ľudské práva, ekológiu a projektom spojeným s demokraciou. Prečo?

Spolupráca s Greenpeace napríklad vznikla cez kamarátku, s ktorou sme spolu dobrovoľníčili ešte v Priateľoch Zeme. Keď odišla do Bratislavy, odporučila ma ľuďom z Greenpeace, s ktorými som potom spolupracoval dvanásť alebo trinásť rokov. Vtedy bol ešte vo vedení Juraj Rizman. Knižky, ktoré sa týkajú ľudských práv, robím spravidla pre Živicu a Sokratov inštitút, čo sú ľudia, s ktorými som sa zoznámil vďaka Radovi Pláničkovi. S Radom sa poznám tak isto z košickej mimovládky Priatelia Zeme.

Práca pre Živicu a Sokratov inštitút majú špecifický presah v tom, že sme si ľudsky sadli. Práca pre nich mi dáva zmysel. Pracujem s mnohými ľuďmi, s ktorými som sa zoznámil práve na východnom Slovensku, no neskôr zmenili pole pôsobnosti. Pracovať v tomto priestore a z tohto priestoru je moja voľba. 

Cez vizuálny dizajn si sa dostal až k tvoreniu stránok, teda k unikátnemu košickému start-upu Creatake. Vieš popísať, čo tento nástroj je a ako si sa k jeho tvorbe dostal?

V roku dvetisíc devätnásť, ešte pred pandémiou, ma oslovil Botond Tkáčik, či by som nemal záujem byť súčasťou jeho tímu s tým, že spolu s Ferom Psotkom majú rozbehnutý start-up. Ide o nástroj pre web dizajnérov, ktorý slúži na skladanie web stránok. Nástroj v tom čase ešte nemal názov, takže ako jedna z prvých vecí, ktorými som prispel, bol práve ten. CREATAKE je slovná hračka, ktorá vznikla spojením slov CREAtive misTAKE. Filozofický rozmer za týmto názvom je schopnosť pozrieť sa na chybu ako na niečo, čo ťa posúva ďalej a nie ju nevyhnutne odignorovať alebo ju brať tragicky. Ako start up sme fungovali vyše dvoch rokov, potom nám však cukol investor. Momentálne je projekt síce funkčný, ale je uspatý, pretože nemáme prostriedky na to, aby sa ďalej vyvíjal. Neprestal som v ňom skladať stránky, no na to, aby sa Creatake dostal plne funkčný na trh, by sme potrebovali ďalšieho investora. V tomto programe sú urobené napríklad stránky Slam Poetry SK, Igrici na Ulici.sk  alebo Kajuta.sk – čo je stránka ubytovacej jednotky umiestnenej pod horou v Betliari. Ide o jednoduchšie weby, no dôležité na nich je, že ako grafický dizajnér nemusím vedieť programovať na to, aby som ich vyskladal.

Je zaujímavé, že v Košiciach sa ľudia z literárneho prostredia často venujú aj vizuálnemu umeniu. Ty sa venuješ literatúre a hudbe viac ako tridsať rokov. Kto boli tvoje prvé vzory a ako si sa k tvorbe piesní a básní dostal?  

Bolo to na vysokej škole a určite to súviselo s tým, že som sa vtedy rozišiel s priateľkou, s ktorou som chodil štyri roky. Začal som teda viac rozmýšľať nad inými rozmermi vlastnej existencie. Ešte na škole som vydával samizdaty s vlastnou poéziou. Malo to charakter Áčkarských zinov z deväťdesiatych rokov, ktoré si mohol nájsť na pultoch na punkových koncertoch. Názov týchto zinov bol vždy spojený so slovom SVET. Keďže som cítil istú rozbitosť, tak som to slovo rozbíjal. Prvá zbierka sa volala TEVS, druhá bola ETSV a podobným spôsobom som pokračoval ďalej. Ak sa ma pýtaš na vzory, mal som vynikajúceho pedagóga dejín umenia Vlada Beskyda, ktorý bol čerstvým absolventom tohto odboru a vedel veľmi kvalitne prednášať dejiny umenia, tak staré, ako aj súčasné. Jeho prednášky boli impulzmi, ktoré ma veľmi ovplyvnili. Tam boli moje prvé inšpirácie. Možno to nebola priamo literatúra, ale ľudia s presahom do výtvarného umenia. Pamätám si Giorgio de Chirico a jeho metafyzickú maľbu, to vo mne zostáva dodnes.

Poetické čítania a folkové koncerty si začínal organizovať v Matici Slovenskej. Čo ťa viedlo k tomu, že si začal organizovať podujatia pre hudbu a poéziu?

Predovšetkým som chcel prezentovať vlastnú tvorbu. V deväťdesiatom treťom som začal písať, v deväťdesiatom štvrtom hrať na gitare a skladať pesničky. Mal som veľkú túžbu vystúpiť, lenže nebolo kde. Takže som v deväťdesiatom šiestom začal v priestoroch miestneho odboru Matice Slovenskej usporadúvať literárne večery s ambíciou vytvoriť priestor pre ľudí, ktorí tvoria, výhľadovo s ambíciou získať si publikum, aby sme neboli len terapeutická skupina.

Po čase si začal v Košiciach organizovať pravidelné Open Micy, ktoré sa tohto roku dočkali svojho sto päťdesiateho pokračovania. Do Košíc si priniesol Jana Řepku, Petra Janků, Nanyho Hudáka, na tvojich Open Micoch začínali talenty ako Alena Brindová alebo Chriss Ellys. Čo vlastne taký Open Mic je a ako funguje?

Pesničkárstvo malo v osemdesiatych rokoch v Československu obrovskú spoločenskú hodnotu, pretože šlo o špecifickú subkultúru, a zároveň kontrakultúru k režimu. Folková tradícia po revolúcii síce pokračovala, no nová generácia pesničkárov sa nevedela dostať na level svojich predchodcov zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Pesničkári v deväťdesiatych rokoch si potrebovali hľadať priestory, kde by sa mohli prezentovať pred publikom a jeden zo spôsobov, ako dať pesničkárom takýto priestor, sú práve Open Micy. Tento formát priniesol na východné Slovensko Edo Klena od ktorého som postupne časť Open Micov prebral. Robili sme ich teda paralelne. Ja v čajovni Amana v Košiciach a Edo v Christianii v Prešove. S týmto konceptom v Čechách začal Jan Řepka v Prahe. Mali sme ho ako hosťa niekoľkokrát aj v Košiciach. Honza okrem vlastných piesní hrá i preklady švajčiarskej folkovej legendy Maniho Mattera. V čajovni Amana sme fungovali desať alebo jedenásť rokov, potom sme sa presunuli do Halmi Space a momentálne nám pesničkárske zázemie poskytuje čajovňa Čavango.

Otverený mikrofón v skratke znamená, že sa zverejní deň a hodina eventu, ľudia si prinesú svoje autorské piesne a odprezentujú ich pred komunitou, ktorá na podujatia pravidelne chodí. Vytvára sa tak priestor pre pesníčkárov, básnikov a slamerov. Keď som s tým začínal, cítil som obrovské nadšenie, no zároveň som to robil strašne amatérsky, čo ide ruka v ruke. Je to taká detská choroba, ktorou si potrebuješ prejsť. Neskôr človek nachádza sebavedomie v tom, že večer organizuje a moderuje a tiež aj v tom, že sa súčasťou večera stáva aj konkrétne publikum. Aj publikum sa totiž potrebuje naučiť ako reagovať v momente, keď dva kroky od nich stojí človek a naživo im spieva svoje intímne texty. Je to obojstranný vzťah. Keď táto mágia funguje, večer stojí za to.

Open micy sa časom zmenili na formát Igrici na koberci, čím je tento formát špecifický?

S Igricmi som prišiel preto, lebo som chcel koncept zastrešiť názvom, v ktorom sa spája pesničkárstvo s potulnou tvorbou. Rovnako som chcel, aby to znelo viac slovensky. Charakter otvoreného mikrofónu tu však zostal. Koncepty večerov sú v podstate dva. Buď ide o hosťa, ktorému je venovaný celý večer, spravidla je to pesničkár alebo niekto, kto vie odovzdať zaujímavé posolstvo. Napríklad, v januári to bol Robo Stojka z Filozofickej Fakulty UPJŠ, ktorý priniesol ako tému filozofiu Jana Patočku. Alebo je večer postavený vyslovene na téme. Tieto témy vyberám preto, aby mal večer istú formu. Je to taká moja obsesia. Vyberám zväčša témy, ktoré sú mi blízke, no zároveň nimi nechcem nikoho obmedziť, takže je to skôr rámec, do ktorého sa igric môže, ale nemusí zmestiť. Témy si užívam, lebo si môžem dovoliť pár riadkov, ktorými podujatie promujem a komunikujem publiku, čo je tiež istá forma autorstva.

Si otcom i štyroch ročníkov mestského festivalu Igrici na ulici, môžeš nám ho priblížiť?

Tu by som veľmi rád spomenul Ďura Karlíka, ktorý bol majiteľom čajovne Amana a neskôr Halmi Space. Celý koncept Igricov sme dávali dokopy spoločne a vzišiel z nášho rozhodnutia urobiť festival v mestskom prostredí, v Halmiho dvore. Bolo to príjemné prostredie a tri ročníky, ktoré sa tam odohrali boli veľmi kúzelné. Festival sa zameriava na pesníčkárstvo, poéziu, ale aj slam poetry a má svoju intímnosť i mestskosť, čo je niečo, čo by som chcel ďalej rozvíjať. Štvrtý ročník, ktorý sa konal minulý rok, sme robili spolu so Slam Poetry SK v priestoroch mestského dvora pred podnikom Pokhoi. Diváci si tu teda okrem programu vedeli vychutnať aj čaj alebo pivo. Predstava pripravovať v jednom z košických zákutí malý festival, ktorý naplní jeden piatkový večer, ma neprestáva fascinovať.

Si jedným zo služobne najstarších slamerov u nás. Si vicemajstrom Majstrovstiev Slovenska z roku 2021, na ktoré si i vyhral kvalifikáciu v Bratislave. Na tohtoročných majstrovstvách si skončil tretí. Vystúpenia slam poetry aj organizuješ na festivale Súladenie v Ekocentre Sosna, ako si sa k tomu dostal a prečo je slam pre teba dôležitý?

Keď som dokázal navnímať o čom slam poetry je, presahy literárnych večerov, s ktorými som začínal, nabrali úplne nový rozmer. Zistil som, že klasické čítanie poézie v takmer “terapeutickej skupine“ sa dá ponímať aj ináč. Slam poetry, ako performatívna forma, kde do toho vkladáš celého človeka, nie je to len o čítaní textu. Toto ma naozaj oslovilo. Zatiaľ je to veľmi čerstvý žáner, ale je na vzostupe. Rovnako ma priťahuje rozmer celoslovenskej scény. Vystúpiť ako Košičan v Bratislave, je neskutočne príjemná vec. Keď som v Bratislave vyhral kvalifikáciu na majstrovstvá Slovenska, mal som obrovskú radosť, lebo som zviťazil aj napriek tomu, že v ten večer so mnou súťažili performerky ako Mara, ktorá sa v tom roku stala majsterkou Slovenska alebo Potopa Baša, ktorá vyhrala Majstrovstvá tento rok.

Invisible Mag z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.