Jemnosť, hravosť a dôvtip

Furnicoolture je jedným z prvých košických dizajnérskych štúdií. Mária a Patrik Bujňákovci sa v ňom venujú skutočne všetkému, od grafického dizajnu až po poradenstvo, výrobu špecifických produktov či darčekových predmetov alebo dizajn verejného a súkromného priestoru. Na budúcnosť dizajnu v Košiciach, na dizajnérske festivaly a konferencie ale i na stanicu lanovky na Skalnatom plese sme sa pýtali zakladajúcej členky Furnicoolture Márie Bujňákovej.

Naposledy sme s tebou robili rozhovor, zhruba pred troma rokmi, čo sa u teba odvtedy zmenilo?

Zmenil sa môj celkový profil, keďže som skončila doktorandské štúdium na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach a začala som učiť ako odborná asistentka. Na FU TUKE už teda pôsobím dva roky. Získala som tiež nomináciu na Národnú cenu za dizajn za dielo Takka figúrky, ktoré som vytvorila v rámci dizertačnej práce. V lete sme mali so štúdiom Furnicoolture prvú autorskú výstavu v Múzeu Vojtecha Löfflera a tiež menšie výstavy s Fakultou umení. A okrem toho bola ešte aj korona (smiech).

Pre tých čo ešte nevedia, čo je to Furnicoolture?

Dizajnérske štúdio sme založili spoločne s bratom Patrikom a Miou (rod. Podolánovou). Vznikali sme ešte počas vysokej školy. Všetci traja sme študovali dizajn na Fakulte umení. Keď som na fakultu nastupovala, Patrik s Miou štúdium ukončovali. Väčšinou sme tvorili tak, že sme spolu konzultovali pri tvorení našich semestrálnych zadaní. Už vtedy sme si vraveli, že by sme mali radi vlastné štúdio. Obidvaja počkali kým som skončila školu a v roku 2015 Patrik pohotovo vymyslel názov Furnicoolture. Od začiatku sme vedeli že chceme mať názov v angličtine, prešmyčka ktorá vznikla sa teda skladá z troch anglických slov. Furniture, pretože nábytku sme sa venovali najviac. Culture, čím sme reflektovali na kultúru v dizajne (bývania), ktorá nám v Košiciach chýbala. A cool v strede nám prišlo toho času ako cool nápad. Teraz to už vnímame trochu inak (smiech). Našu kariéru sme odštartovali prvou zákazkou v Markušovciach, kde sme pracovali na redizajne interiéru Letohrádku. Dnes štúdio tvoríme iba my s bratom a spolupracujeme s dizajnérmi Michalom Smoleňákom, Viktóriou Fialíkovou , architektom Ladislavom Baloghom a študenkou Ivanou Miženkovou. Mia sa rozhodla z pragmatického dôvodu štúdio opustiť a vytvorila si vlastnú značku. Naďalej však mienime spolupracovať.

Robíte skutočne všetko, od hračiek pre deti až po interiér bytov, ordinácií či verejných priestorov alebo vizuálne identity festivalov. Prečo sú dôležité veci ktoré nás obklopujú a aký je rozdiel pracovať s priestorom intímnym, súkromným či verejným?

Každý člen Furnicoolture sa venuje inej sfére, až na rozsiahlych projektoch pracujeme spoločne. Keďže mám ukončenú strednú umeleckú školu, možno logicky padlo na mňa to, že robím aj grafický dizajn (smiech). Ktorý ma samozrejme okrem iného aj veľmi baví. Som ale vyštudovaná produktová dizajnérka so zameraním na dizajn nábytku a úžitkových predmetov. Môj brat absolvoval strednú drevársku školu, takže sa venoval väčšinou interiérom a technicky náročnejším projektom. Gymnazistka Mia pracovala na tvorbe produktov pre špecifických klientov. Patrik má teda najviac kontaktov z privátneho sektoru ja z toho verejného, každý máme vlastné referencie a efektívne ich prepájame.

Je nejaký aspekt, ktorý je špecifický len pre vašu prácu?

To by mal asi posúdiť niekto iný. Za seba môžem povedať, že môj dizajn je vo veľkej miere minimalistický. Rovnako sa vyznačuje premyslenosťou, jemnosťou i hravosťou. Pridanou hodnotou je príbeh obsiahnutý v znakovosti, štylizácii, symbolike alebo materiáli. Pri väčšine mojich produktov alebo grafike sa pousmejete a to je znakom toho, že ste pochopili môj dizajnérsky alebo sociálny zámer.

Ako vznikol projekt nástupnej stanice lanovky na Skalnatom plese?

Ide o údolnú stanicu lanovky, ktorá prepája Skalnaté pleso a Lomnický štít. Oslovil nás priamo investor – manažment Tatry Mountain Resorts aby sme redizajnovali interiér. Ten sa nachádza v historickej budove od známeho slovenského architekta Dušana Jurkoviča , takže bolo potrebné niektoré prvky zachovať, ale inak sme mali slobodu v tvorbe. Boli sme ovplyvnení iba rozpočtom, vysokohorskými poveternostnými podmienkami a obmedzenou dostupnosťou . Zvolený ekologický materiál sa mohol prevážať iba v kabínach lanoviek. Ja som zhodou okolností tento materiál objavila počas štúdia v Nórsku a použila na kolekciu produktov v diplomovej práci. V krátkosti ide o drevovláknitý materiál, ktorý je farebný v celom priereze s výbornými vlastnosťami ako je pevnosť, odolnosť voči vlhkosti a pod. Samotný projekt viedol môj brat v kolaborácii s dvoma architektmi. Patrik navrhol stropné podhľady, autorský solitér a dominantné polygonálne obklady stien. Celá koncepcia interiérových prvkov je založená na použití rovnakého materiálu, ktorý sa pri možnom poškodení dá plne nahradiť za rovnaký kus. Súčasťou interiéru bolo aj grafické spracovanie časovej osi a navigačného systému, ktorému som sa venovala ja a dodnes ešte grafiku podľa požiadaviek dopĺňam. Celková realizácia projektu trvala približne rok. Samotnú realizáciu zastrešil náš priateľ, architekt Igor Ciel. Je to jeden z mála projektov, ktorý vyšiel priamo z vizualizácie do realizácie a konečný výsledok je totožný s návrhom. Sú tam len minimálne zmeny, čomu pripisujeme aj úspešnosť tohto diela.

Sú ešte nejaké spolupráce, ktoré vieš vyzdvihnúť?

Momentálne dokončujem spoluprácu s dizajnérom Martinom Kossuthom z moredesign štúdia a jeho priateľkou ekofunebráčkou Monikou Suchánskou z CEEV Živica na jednom produkte pod značkou Funebra. Ide o veľmi citlivý projekt, ktorého zámerom je poskytnúť klientovi prostriedok, pomocou ktorého si naplánuje záver života. Mám veľmi rada nezvyčajné spolupráce, zvlášť keď pri nich cítim plnú dôveru. Pre Funebru som navrhla dizajn papierového boxu, ktorý rozmerovo pôsobí ako kniha alebo fotoalbum. Vo vnútri sa nachádza priestor na karty s otázkami, prostredníctvom ktorých si plánuješ svoj odchod a pohreb. Súčasťou obalu je kapsa na ukladanie fotiek a listov, taktiež priehradka na USB kľúč. Vložíš tam spomienky a predmety, ktoré chceš pre svojich blízkych zanechať. Dlho a poctivo sme vyberali vhodný papier, prototypovali obal a dbali na každý detail, akými sú slepotlač, razba, jemná potlač a zatváranie.
Spolupracovala som aj s dizajnérom Romanom Juhásom na interiéri pre KEIS a košickými Výmenníkmi. Najviac spoluprác a účastí na projektoch, ktoré ponúkali mám s CIKE (Creative Industry Košice). Hneď potom ako som dokončila vysokú školu, som sa zapojila do projektu Arts and business. Bola som s Viktorom Fehérom na kreatívnej stáži v Rybe Košice. Viktor navrhoval koncept interiéru Pán Ryba a ja darčekové predmety k 70.výročiu spoločnosti. Po tejto kreatívnej stáži som ešte navrhovala cyklostojan pre Aupark Košice a zúčastnila sa pracovnej stáže vo Švédsku, v rámci projektu Erasmus pre mladých podnikateľov.

Ty a Art & Tech Days?

Ešte počas mobility vo Švédsku ma oslovila vtedajšia projektová manažérka CIKE, Jana Romanová. Opýtala sa ma, či by som mohla vytvoriť logo na festival Art & Tech Days. Vybrala som pixelový font, ktorý sa im pozdával a z ktorého neskôr vznikol celý vizuál festivalu. Táto spolupráca asi funguje dobre, keďže to spolu s pilotným ročníkom „ťaháme“ už 7 rokov (smiech). Festival mi je stále viac a viac bližší. Zo začiatku som hľadala spôsob ako uchopiť spojenie umenia a technológií. Myslím, že povedomie o technológiách od začiatkov festivalu dosť vzrástlo. Čo sa týka samotnej vizuálnej identity festivalu, posledné roky ju vytváram v 3D programe. Reagujem samozrejme na tému konkrétneho ročníka, ale proces tvorby sa nemení. Grafické prvky si vymodelujem v 3Déčku a potom vytváram 2D vzory na vizuál.
Tento rok sa vizuálna identita zameriava na tému zmeny šiestimi priestorovými geometrickými prvkami. Každý objekt bol vytvorený z odlišnej základne, ktorá mení svoju trajektóriu do iného tvaru pomocou zvolených bodov. Lineárne objekty odkrývajú dominantnú typografiu namnoženého názvu CHANGE, v ktorom sa otáča písmeno N. Žiarivo žltý vizuál kampane je premenlivý vzhľadom k danému použitiu a to ma na celej tvorbe nesmierne bavilo.

Ako sa v tvojej práci ovplyvňujú kreativita a technológie?

Na vysokej škole som pôsobila v ateliéri dizajnu Inovácia. Ak si môžem dovoliť porovnať našu FUTU, s dielňou napríklad VŠVU, myslím si, že tam majú oveľa viac možností ako sme mali kedysi my. Mali sme v podstate len jednu dielňu, dvoch majstrov a všetko sme vytvárali takpovediac na kolene. Možno ak by sme mali CNC stroj, laser alebo 3D tlačiareň, vedeli by sme prototypovať jednoduchšie. No museli sme si to odmakať ručne, čo ale nie je vôbec zlé, práve naopak. Dnes to hodnotím ako benefit a to isté prízvukujem aj študentom, že keď s materiálom ručne pracujú a poznajú jeho vlastnosti a limity, dokážu prísť k lepším výsledkom. Hmotu by mali precíť, ale nemali by sa brániť technológiám a rešpektovať ich.
Technológia určite pomáha a urýchľuje procesy, častokrát inšpiruje – vznikajú napríklad nečakané momenty alebo vzory na ktoré by si bez technológií nikdy neprišiel. Kreativita a technológia ide ruka v ruke a inak to už nebude. (úsmev)

Aký je tvoj vzťah ku konferencii Eastern Design a čím ťa inšpiruje?

Táto konferencia je pre mňa vždy inšpirujúca a som veľmi šťastná a vďačná, že sa do toho Roman Juhás s Ľubošom Bištom pustili. Už dávnejšie mi o tomto nápade hovoril Roman v Tabačke a je fascinujúce vidieť ako sa jeho idea stala realitou. Nemyslím si, že vďaka Eastern Design vznikli nejaké moje diela, no je pre mňa nakopnutím k tomu že na sebe musím stále pracovať a zlepšovať sa. Na tomto ročníku ma veľmi zaujal prístup Michala Slováka, jeho skromnosť i to že pracuje dlhé roky pre značku Lyra. Rovnako ma uchvacuje aj poľský a český grafický dizajn, ktorý sledujem už od školy. Bavila ma i filozofia a rečnícke umenie Tomáša Libertínyho. Môžem ešte spomenúť Kickie Chudíkovú, ktorá na konferenciu prišla z Ameriky. Viac ako jej práca ma inšpirovala jej marketingová stratégia. Dokáže sa predať ako svetová dizajnérka, a to, podľa môjho názoru, nám slovenským dizajnérom chýba. Robíme kvalitné veci ale často nám chýba dravosť, musíme s tým prosto niečo robiť. (úsmev)

Ako ovplyvnili Košice vašu prácu?

Veľa ľudí sa nás pýta, prečo sme zostali v Košiciach. Moja protiotázka je, že keby sme neostali, kto by to tu robil? Stále nás baví pracovať v prostredí, kde je menšia konkurencia a zároveň nás stále baví vychovávať našich zákazníkov. Zo začiatku naše stretnutia s klientmi vyzerali tak, že sme museli vysvetľovať čo je to dizajn. Našťastie už sme za tým. Povedomie o dizajne a o dobrom dizajne rastie. Rovnako stúpol aj počet kolegov, ktorý sa dizajnu venujú. Pre mňa sú to vždy kolegovia, nie konkurenti. V Košiciach to funguje tak, že si navzájom posúvame zákazky a spolupracujeme spolu. Napríklad Roman Juhás vie, že robím dobré obaly, tak sa s tým nebude trápiť on a osloví ma a rovnako je to i naopak. Mám pocit že košická kreatívna komunita sa navzájom dosť podporuje. Možno je to späté s tým, že umelecká obec je tu menšia ako napríklad v Prahe či v Bratislave.

Myslíš že existuje niečo ako Košický design?

Určite! Veľa našich umelcov študovalo istý čas v Poľsku a myslím, že je na našej práci vidno remeselnú zručnosť, ktorú sme nadobudli práve tam. Odlišnosť košického dizajnu by ti potvrdili aj Bratislavčania, práve totiž máme výstavu v Dizajn štúdiu ÚĽUV. Rovnako našu originalitu vnímajú i kolegovia zo stredného Slovenska. Kreatívci z hlavného mesta sa na nás možno pozerajú trochu z vrchu, ale keď nás a našu tvorbu spoznajú, zmenia optiku.
Košice sú proste divočina! Sme viac bezprostrední. Máme zmysel pre humor a vieme si vystreliť sami zo seba i vlastného umenia. Nehanbíme sa za prejav, či už verbálny, alebo vizuálny. Myslím, že práve tým sme špecifickí. Neberieme sa príliš vážne a netvárime sa že sme niekým, kým v skutočnosti nie sme.

Invisible Mag z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.