Kapverdy, Luník IX, Centre Pompidou – Oto Hudec reaguje na migráciu i klimatickú krízu
Je multimediálnym umelcom, ktorý pomocou umenia znázorňuje dopad ekologických hrozieb a priblížuje ich galerijnému publiku. Oto Hudec prepája maľbu s videom, hudbou, objektom, fotografiou, tvorí participatívne diela s rómskymi deťmi, opisuje životy kapverdských migrantov a niekedy aj nechá zmiznúť celú fabriku situovanú uprostred panenskej prírody. Jedno z jeho diel – Nomadia Travelling Museum – sa stalo súčasťou zbierky prestížneho Centre Pompidou v Paríži. Oto posledné roky žije a tvorí v rodných Košiciach, obmedzil leteckú dopravu a reaguje na lokálne témy týkajúce sa nielen klimatickej zmeny.
Periférie Lisabonu vs. Kapverdy
Po ukončení štúdia na bratislavskej VŠVU sa Oto presťahoval na päť rokov s prestávkami do Portugalska, kde spoznal tému migrácie utečencov do Európskej únie zblízka, a to priamo na Kapverdských ostrovoch. Oto tvrdí, že počas života v bývalej koloniálnej veľmoci sa z času na čas sám cítil ako imigrant, keď si musel zvykať na kultúrne rozdiely. Fascinovaný utečencami žijúcimi na perifériách Lisabonu ich začal zobrazovať v maľbách a videách, aj keď dnes toto vonkajšie pozorovanie hodnotí trochu kriticky. O pár rokov neskôr, počas pobytu na kapverdskom ostrove Santiago, sa prvýkrát ocitol v krajine, odkiaľ sa migruje.
„V tomto období sa mi podarilo dostať od pozorovania k oslovovaniu tých, ktorých osud som chcel zdokumentovať. Témy klímy a ekológie sú pre mňa vzájomne veľmi prepojené, vnímam to takmer ako jednu problematiku. Žijeme v uzavretom priestore definovanom štátom, národom, úniou. Na druhej strane sociálne, politické a ekologické pohyby prekonávajú tieto hranice. Mnohí, ktorí migrujú do Európy, sa touto ťažkou cestou dostanú k lepšiemu životnému štandardu, no nie je to pravidlo. V Lisabone existujú štvrte, ktoré boli zrovnané so zemou, pretože v nelegálnych slumoch na týchto pozemkoch žili ľudia bez občianstva, niekedy aj desať rokov. Podmienky sa za takýchto okolností zhoršia oveľa viac ako v ich rodnej krajine. Ak napríklad svojím konaním zasahujeme do fungovania klímy, v krajinách globálneho juhu pocítia dôsledky nášho správania vo forme sucha či záplav. Ľuďom, ktorí sú už aj tak v ťažkej životnej situácii, ostáva iba možnosť uniknúť niekam, kde to bude bezpečnejšie. Prostredníctvom umenia dokážeme reagovať na takého témy a vytvárať nevyhnutný dialóg.“
Marginalizovaní superhrdinovia
Oto sa pred štyrmi rokmi vrátil žiť späť do Košíc. Svoje rodné mesto považuje za dobré miesto pre život v rámci strednej Európy s turistickým potenciálom. Úprimne by však bol rád, ak by si mesto zachovalo svoju súčasnú podobu a predišlo prílišnej gentrifikácii vďaka nadmernému turizmu v budúcnosti. Inšpirácia z podmienok v rozvojových krajinách mu pri práci síce chýba, no napriek tomu sa rozhodol obmedziť leteckú dopravu a sústrediť sa na projekty, ktoré sú v jeho blízkej dostupnosti a vyžadujú si všeobecnú pozornosť. Podobne sa zapojil do projektu Karavan, na ktorom vždy pár mesiacov v lete pracuje od roku 2012.
„V spolupráci s Danielou Krajčovou sme navštívili viac ako 20 rómskych komunít. Počas štyroch dní nahrávame rozhovory s deťmi a potom ich animujeme. Proces teda musí byť veľmi rýchly – zámerom tohto projektu je vytiahnuť témy zo života detí a dostať ich do prostredia galérií a festivalov. Pomocou animácie tlmočíme ich príbehy, náhľad na kamarátstvo, školu i vzájomnú pomoc, ktorá je často ústrednou témou vzhľadom na náročné podmienky, v akých žijú. Aj keď rómske deti z týchto komunít zdieľajú určité problémy, ktorým čelia, zároveň snívajú o rovnakých veciach ako všetky deti. Sledujú tie isté rozprávky, poznajú tých istých hrdinov. Keď sme im nechali voľnú ruku, bezprostredne kreslili Batmanov a podobné postavičky. Vďaka ďalšiemu projektu pod záštitou ETP Slovensko vznikla socha Superhrdinovia, na ktorej sa podieľalo približne 30 detí a ktorá je umiestnená na Luníku IX. Socha mne osobne pripomína nadanie a šikovnosť rómskych detí, ktoré vo svojej marginalizovanej pozícii a limitovaných podmienkach pôsobia ako hrdinovia.“
A okolo Berlínskeho múra stále stoja stromy
Medzi ďalšie medzinárodne umiestnené diela multimediálneho umelca patrí aj fasáda Slovenskej ambasády v Berlíne. V Otovej umeleckej tvorbe sa opakuje motív stromov, ktorý prepája s témou slobody: „V mojom návrhu sú dva stromy na oboch stranách múra. Popod múr vedie koreňový systém, čo vytvára rôzne symbolické vysvetlenia. Je dokázané, že stromy sú schopné prostredníctvom tohto spojenia spolu komunikovať, tvoria uzavretý sociálny systém. Murálom na Slovenskej ambasáde v Berlíne som chcel naznačiť, že aj keď sú dva národy rozdelené prekážkou, vždy existujú spôsoby vzájomnej výmeny informácií a vnemov. Podobne to bolo aj počas bývalého Československa – slobodomyseľné a disidentské kruhy si snažili nájsť k sebe cestu a komunikovať navzájom. Túžba oslobodiť sa je silnejšia než čokoľvek iné a postupne chce prekročiť hranice, ktoré si ako ľudia definujeme.“
Estetika vzťahov a morálne aspekty
V rámci umenia reflektujúceho sociálne, politické a ekologické témy Oto čerpá množstvo informácií z médií, novín, dokumentov. S touto formou tvorby je zároveň spojený aj vnútorný konflikt, ktorý prekonal na Kapverdoch. Výpoveď umeleckého diela je podľa neho oveľa autentickejšia, ak je založená na priamej spolupráci a osobnom kontakte s ľuďmi, ktorých zachytáva.
„Pre mňa osobne je to najhodnotnejšia časť celého procesu. Viaže sa na to teória relation aesthetics alebo estetika vzťahov, ktorá sa zaoberá prenášaním vzťahov s ľuďmi do umeleckého prostredia. Niečo, čo by malo byť prirodzené a úprimné, sa stáva výtvarným dielom, čo je pre mňa z morálneho hľadiska trochu problematické. Sú to otázky, o ktorých je nevyhnutné uvažovať a niekedy je ťažké povedať, kde sa nachádza hranica. Pracujeme s deťmi, ktoré vytvárajú umelecké diela a my ich následne odnášame do galérií. Snažím sa preto správať tak, aby ľudia, s ktorými pracujem, boli vypočutí a necítili sa žiadnym spôsobom využití. To je aj dôvod, prečo som vďačný za Luník IX a jeho blízkosť – s deťmi spolupracujeme aj na iných projektoch, vzájomne o sebe vieme a udržiavame kontakt.“
1 z 3
Oto je jedným z troch slovenských umelcov, ktorých diela boli vystavené v známom Centre Pompidou v Paríži. Jeho projekt, Nomadia Travelling Museum, ktorý galéria odkúpila do svojej zbierky, symbolizuje tzv. múzeum stanov. Stany reprezentujú kolekciu nomádskych kmeňov, sociálne hnutia ako Occupy či stany utečencov: „Stany sú zhotovené v rôznych odtieňoch modrej a visia vo vzduchu. Ideou tohto projektu je vytvoriť priestor pre hnutia a kmene, ktoré boli buď neúspešné alebo postupne vytlačené – symbolicky som im prenechal miesto nad zemou, kde môžu slobodne existovať. Dielo obzvlášť zarezonovalo v období, keď bolo vystavené, a to v rokoch 2013 až 2016, keď sa Európou a Amerikou šírili rôzne sociálne hnutia. Ekologická kríza ovplyvňovala aj prirodzené prostredie nomádskych kmeňov, ktoré sa zmenšovalo a následne sa v ňom žilo skliesnene.“
„Život umelca je vždy ako na hojdačke. Človek má obavy a pocit, že musí byť neustále kreatívny, vravieť áno na každú ponuku, len aby prežil. Keď bolo moje dielo zaradené do zbierky Centre Pompidou v Paríži, cítil som veľkú vďačnosť, uznanie v umeleckom svete, sebaistotu. Aké sú však skutočné meradlá na úspešnosť v profesii či živote?“
Dystopický fóliovník
V súčasnosti je priestorom umeleckej tvorby Ota Hudeca ateliér v komplexe na Strojárenskej ulici v Košiciach. Jedno z diel, ktorému sa aktuálne venuje, je zmenšený model fóliovníka, ktorý má na svojej záhrade: „Rozhodol som sa vytvoriť niečo medzi prežívaním, životom a umením. Zosnoval som príbeh z dystopickej budúcnosti s klimatickou krízou, ťažko dýchateľným vzduchom, púštnymi búrkami, kde prežila práve táto záhrada. Ľudia sú odkázaní na prežívanie v uzavretom bývaní so skleníkom a fóliovníkom, ktorý je prepojený s domom a vytvára kyslík pre domácnosť. Momentálne tiež pracujem na maľbe, na ktorej chcem symbolicky odmaľovať továreň Jaguar Land Rover a jej okolité prostredie v Nitre. Niečo podobné som už robil v San Franciscu, kedy som premaľoval mesto a ostala iba príroda, akýsi život po civilizácii. Všeobecne rád prepájam maľbu s videom, hudbou a reagujem na okolie ako aktivisticky ladený umelec.“
Spoznaj umelcov a navštív metropolu východného Slovenska. Dizajnové izby Invisible Hotela ponúkajú netradičné ubytovanie v centre Košíc, na skok od ateliérov na Strojárenskej ulici.
