Katarina Živanović: Kreativita by mala byť súčasťou identity

Jej profesionálny životopis je bohatý. V oblasti manažmentu kultúry pôsobí vyše dvoch desaťročí.  Do Košíc prišla v roku 2016, predtým pôsobila aj ako riaditeľka Kultúrneho centra REX v Belehrade, ako výkonná riaditeľka Múzea histórie Juhoslávie, či šéfka odboru kultúry v Belehrade. V Košiciach pôsobila v Tabačke ako generálna manažérka. V súčasnosti manažuje tvorbu kreatívneho centra kultúry v Nitre.

Vaše pôsobenie na Slovensku je spojené s Košicami. Aké to bolo stretnutie?

Prišla som na Slovensko kvôli práci. Na mňa vždy najviac pôsobí energia ľudí, s ktorými sa stretávam. A tak si potom tie miesta aj pamätám. Pamätám si tú energiu ľudí, s ktorými som sa stretla v Tabačke. Otvorenosť a ochotu. Bola som šťastná, že ma prijali do tímu ako človeka, ktorého predtým vôbec nepoznali. Ale mala som šťastie, podobne sa to udialo aj v Nitre či Prahe.

Ako došlo k tomu, že ste začali pracovať v Tabačke?

Krátko predtým sa mi skončil pracovný úväzok, ktorý som mala ako šéfka útvaru kultúry v Belehrade, a venovala som sa iba doktorandskému štúdiu. To som potom dokončila už počas práce v Tabačke. Tá v tom čase už fungovala a moji známi Paul Bogen a Sandy Fitzgerald s Tabačkou spolupracovali v rámci projektu Escalator, ktorý realizovalo CIKE. Sandyho a Paula som poznala dlhé roky. Stretli sme sa a spolupracovali v sieti nezávislých kultúrnych centier Trans Europe Halles (TEH, www.teh.net), kde som bola aj členkou TEH Executive Committe. V rámci plánovacích processov v Escalatore, okrem iného, navrhli aj hľadanie nového riaditeľa. Boli toho názoru, že Tabačka v čase rozširovania by mala mať nejakého riaditeľa, ktorý by si zobral na starosť celý proces. Do tej pozície odporúčali mňa. A tak sa stalo, že mi zavolali a mala som pracovný pohovor. To bolo v roku 2015.

Tabačka v tom čase bola výzvou nielen v kultúrnom kontexte Košíc, ale celého Slovenska. Aké boli vaše očakávania od projektu a ako ste videli svoje miesto v tomto projekte?

Keď vstupujem do nejakých projektov, moje očakávania sú, že budem čo najväčším prínosom celého procesu. Ja seba samu vnímam ako človeka, ktorý robí službu komunite, robí pre komunitu. Čo som teda preto urobila? Hneď na začiatku to bol prieskum. Poprosila som ľudí v Tabačke, aby mi dali kontakt na 10 ľudí, ktorí sú voči Tabačke skeptickí, a 10 ľudí, ktorí Tabačku podporujú. Podľa jeho výsledkov som pre Správnu radu Tabačky pripravila návrh jednotlivých krokov na riadenie centra. V tom momente, ako sme sa so Správnou radou dohodli, sa stali tieto očakávania komunity mojimi očakávaniami. Našimi prvými krokmi bola profesionalizácia tímu, transparentnosť a jasný prehľad financovania, stratégia pre vývoj dramaturgie, vývoj viaczdrojového financovania. Venovali sme sa aj spôsobu nastavenia administratívnych procesov, komunikácie s verejnosťou. Celý proces bol postavený tak, že nezahŕňal iba vnímanie štvorcových metrov Tabačky, ale aj vnímanie srdca nového centra. A  bolo veľmi zaujímavé to srdce objavovať. Je super, že sme mali ten luxus viesť ten proces ako otvorení a flexibilní, a vnímať a reflektovať aj dopyt komunity, byť otvorení nápadom dramaturgov. Vedeli sme, že ak ten proces necháme otvorený, tak sa objaví nielen to srdce budovy, ale aj to srdce komunity, aj srdce ľudí, ktorí tam chodia každý deň.

Tabačka bola od začiatku kreovaná ako alternatívny kultúrny priestor. V podstate môžeme povedať, že je to postindustriálny priestor…

Je to nezriaďované kultúrne centrum, ktoré nezaložilo ani mesto, ani štát, ani kraj. Je to jednoducho iniciatíva zdola. Vybudovali ho lídri, ktorí mali nielen nápad, ale aj energiu venovať sa náročnému procesu boja za takýto nápad, a výsledkom je priestor, ktorý je relevantný nielen pre Košice, ale pre celé Slovensko. Môžem povedať, že je to priestor známy aj mimo Slovenska. Či je alternatívny alebo nie, to je o tom, ako sa to slovo používa. My sme sa snažili, aby to nebol program pre malú skupinu, ale postupne do seba priberal nové aktivity, ktoré by boli povzbudzujúce a lákavé aj pre širšiu komunitu. A či je postindustriálny? Áno, v Európe je už veľmi dlho taký trend, že bývalé industriálne budovy sa používajú pre potreby umenia a kultúry.

Košický samosprávny kraj sa rozhodol podporovať kreatívnu ekonomiku.  Ako ovplyvnila fungovanie Tabačky táto skutočnosť? Je to prirodzený proces, keď verejná správa či samospráva vstupuje do budovania takýchto kreatívnych centier pri zachovaní ich nezávislosti?

Existujú rôzne modely. Nie často sa podarí, že takéto centrá podporujú tí, ktorí robia stratégie vývoja a súčasne sú aktívnymi politikmi. Je to náročný proces, ktorý neprináša rýchle výsledky, a nie je ani lacný. Ale je to, bez debaty, proces, ktorý je dlhodobým prínosom  k rozvoju komunity.

V prípade Tabačky je majiteľom budovy Košický samosprávny kraj a medzi ním a nami bola od začiatku zmluva, ktorá definovala naše vzťahy.  Áno, zmluva je len papier, preto bola potrebná aj dostatočne veľká flexibilita tak na ich ako aj na našej strane, aby sme projekt mohli vôbec realizovať. Nie som politik, ale určite by bola vhodná aj nejaká iniciatíva, fond, ktorý by podobné aktivity podporoval dlhodobo. Možno je čas začať uvažovať o tom, že nezriaďované organizácie v kultúrno-kreatívnom priemysle – teda priestory pre umenie, kultúru, kreatívny priemysel, sú prínosom pre spoločnosť. Že si zaslúžia podporu, ktorá im umožňuje stabilitu. Fond na podporu umenia urobil tým smerom veľký pokrok, ale ešte stále je tu veľký priestor na takéto iniciatívy. 

Samotná Tabačka má veľmi náročný model financovania. V čase, keď som tam bola, sme viac ako 80 percent  príjmov mali z vlastných zdrojov. Je to veľa a nie je to celkom typické pre tieto typy projektov. Pre tím tento model generuje veľký tlak, neistotu a výsledkom je aj bum-out efekt, ktorý ovplyvňuje členov tímu.

Ako Tabačku vnímala verejnosť a samotní umelci, resp. kreatívci, ktorí tam prichádzali?

Toto vnímanie je proces. Organicky sa mení. Mení sa aj organizácia, vyvíja sa program, mení sa spoločnosť. Mení sa aj vzťah ku Tabačke jednak  tých, ktorí používajú priestor, ale aj návštevníkov. Vždy je to tak, že je veľký záujem, keď sa niečo nové začne.  Keď sa ponúka niečo nové, nový zážitok, ľudia tam chcú chodiť. A potom je tu pre manažment úloha, ako to udržať a udržať to spôsobom, ktorý je zmysluplný tak pre tých, ktorí tú iniciatívu začali, ale aj pre tých, ktorí takýto priestor potrebujú.

Ja som dosť často počúvala, keď som si robila prieskumy, že Tabačka má naplniť to, čo sa od K13 očakávalo a nesplnilo. S tou informáciou som sa musela nejako vysporiadať, lebo Tabačka nikdy nemohla nahradiť K13 už len kvôli tomu, že základná idea a účel toho priestoru neboli rovnaké. Preto si Tabačka musela hľadať vlastnú cestu, ale nezabúdať, v akom prostredí pôsobí, čo sú očakávania komunity, aké sú jej zvyky, a podobne. Povedzme, že to, čo je pre mňa veľmi zásadné, sú ľudia, ktorí pravidelne používajú Tabačku ako priestor pre prácu, kreovanie, prezentáciu výsledkov ich vlastnej kreativity. V Tabačke je coworkingový priestor, hudobné skúšobne, štúdiá. Okrem priestorov pre verejné programy sa veľká sála aj Black Box používajú pre vývoj umeleckých diel. V Tabačke je aj kino, Fabricafe, bistro, bar. Najnovšie  sa tam vyvíja projekt Tablab. Takže tam dosť ľudí chodí každý deň. Niektorí za prácou a niekto si chce niečo nové vyskúšať. Preto bolo dôležité, že tí, ktorí tam chodili, či chodia každý deň, sú otvorení a tolerantní. 

Tá budova nie je perfektná. A bolo treba vždy niečo meniť, preorganizovať. Napríklad jedno leto sa musel HUB presťahovať do priestorov kina kvôli tomu, že v priestore HUBu bolo veľmi horúco a nemali sme prostriedky to riešiť, lebo rokovania so samosprávnym krajom neboli úspešné. Potom sa stalo, že sme mali Black Box, ktorý bol na začiatku akoby určený pre jedného z partnerov, a to Divadlo na Peróne. Ale Divadlo na Peróne sa našťastie rýchlo rozrástlo a zrazu potrebovalo veľkú sálu a nie Black Box. A to je to, prečo je potrebná flexibilita, ktorú sme mali. A keď zostal Black box voľný, a napriek tomu, že sme to nepromovali, sa ľudia o tom priestore dozvedeli a prišli a priniesli nový program.

Tieto veci je zaujímavé porovnávať. Začali sme s kinom. Potom sa nám podarilo dostať grant, ktorý nám umožnil nakúpiť premietačky pre kino. A potom bol každý mesiac pre nás výzvou nadizajnovať ten program tak, aby bol pre ľudí zaujímavý.  Spolupracovali sme s dramaturgom, ktorý si potom založil vlastnú organizáciu – kino Úsmev. To všetko sú zaujímavé dynamiky, pretože my medzi sebou nebojujeme. A kino Úsmev, pokiaľ viem, v súčasnosti robí program aj pre kino Tabačky.

Nechcem teraz povedať, že všetko je ružové, že je všetko super. Nie je. To sú procesy medzi ľuďmi, kde nie je vždy všetko najlepšie, ale ja mám pocit, že Tabačka, Kino Úsmev, CIKE a ďalšie organizácie, že to sú ľudia, ktorí majú Košice radi a chcú tam žiť. Pre mňa je zásadné, že tá energia a kreativita tam zostáva a snažia sa meniť a zlepšovať prostredie.

Asi bolo veľmi dôležité, že do Košíc a do Tabačky začali prichádzať aj rôzni zahraniční umelci, kreatívci, ktorí ten priestor ovplyvňovali. Ako boli prijímaní?

Tabačka bola od začiatku myslená ako kultúrne stredisko, ktoré má internacionálny program. Ale neodrazilo sa to v rozpočte. Tak sme na tom začali systematicky pracovať a cez divadelný, hudobný či výstavný program sme tu tých umelcov dostali. Pridávali sme aj nový obsah, napríklad spojenie vizuálneho umenia, vedy a technológií. Moja skúsenosť je tá, že kreatívci zo zahraničia sú ľudia otvorení, ktorí sa chcú zoznamovať s novými kultúrami. A bolo dôležité, že pri Tabačke bol aj Hostel, že sme spolupracovali s CIKE, ktoré malo svoj rezidenčný program. Aj to ukazuje, že na Tabačku nie je možné pozerať ako na nejaký oddelený fenomén. Ona je súčasťou dynamiky celkového vývoja umenia a kultúrno-kreatívneho priemyslu v Košiciach.  A jej súčasťou sú aj zahraniční návštevníci. Keď prídu len do Tabačky, to mestu nepomáha. I keď môžu byť šťastní, lebo tam majú všetko, je to svojim spôsobom mikrokozmos. Ale dôležité je, aby sa zapájali v meste aj do iných iniciatív, že Košice nie sú len Tabačka. Že je tu komunita, ktorá žije.

Vy ste po odchode z Košíc pôsobili v Prahe a potom ste prešli do Nitry. Nitra je iný kultúrny priestor. Domnievate sa, že sme pripravení premýšľať o mieste kreatívnych centier vo verejnom priestore? Na čo sa pri ich plánovaní zabúda?

Poviem položartom, že nikdy nie je dosť skladov, čo sa týka priestoru v metroch štvorcových. Nikdy nestačia. Áno, Nitra je iné prostredie. Je to projekt mesta Nitra, ktoré získalo financie z EÚ.  Takže teraz je potrebné pri budovaní centra sledovať dva druhy pravidiel: mesta a EÚ. Ja som zamestnanec MsÚ a ja som zas vďačná za túto novú skúsenosť, pri ktorej mám možnosť pozrieť sa na proces budovania infraštruktúry pre vývoj kultúry a kreatívneho priemyslu z pohľadu zriaďovateľského subjektu. To je pre mňa odlišná prax oproti minulosti. Ale čo je rovnaké, to je to, že sa mi podarilo dať dokopy tím ľudí, ktorí sú veľmi motivovaní, ktorí za ten projekt bojujú. To sú ľudia, ktorí sa nepýtajú, koľko je hodín, či je koniec pracovnej doby.  Prosto – ten projekt ich zaujíma a bez takýchto ľudí sa ani jeden projekt nepohne.  Koniec-koncov celý projekt zameraný na tvorbu kreatívnych centier po celom Slovensku je veľmi ambiciózny.

Ja som veľmi vďačná za to, že som na Slovensku v čase, kedy sa takéto veci dejú. Že som bola pri budovaní Tabačky, že som sledovala Novú Cvernovku, vývoj centra Stanica Žilina-Záriečie, vznik veľmi inšpiratívnej siete ANTÉNA, ktorá združuje nezriaďované kultúrne strediská na Slovensku.  Ale zas poviem, nie je to ružové, nie je to jednoduché. Ja sa snažím najlepšie ako viem stať sa súčasťou toho procesu, aby som bola prínosom. A priestor na zlepšovanie starostlivosti o tieto iniciatívy a ich uznania prínosu komunite je vždy.  

Je  možné prechod kultúry do postindustriálnych priestorov chápať aj ako istú formu dekolonizácie umenia? Teda je to cesta ako odstraňovať nerovnosti v kultúre, zlepšiť prístup umelcov z radov menšín, menšinových žánrov a podobne k možnostiam tvoriť, zapájať ich do procesov?

To, o čom hovoríte, je ideálny stav. Bola som v Partizánskom, kde sa pripravuje projekt, v ktorom jedna časť bývalých Baťových závodov bude využívaná ako kultúrno-komunitné centrum. Ľudia, ktorí vstupujú do týchto projektov, sú na inklúziu pripravení.  Musím sa opakovať, že priestor ako taký neznamená nič, ale ľudia, ktorí vstupujú do takýchto projektov sú ten základ. A je ich na Slovensku dosť a sú už z rôznych generácií. A s týmito ľuďmi je šanca nájsť nový účel pre bývalé industriálne priestory, i keď, nikdy tie centrá nebudú rovnaké. Centrum v Partizánskom nikdy nebude ako Kreatívne centrum v Nitre. V  Nitre renovujeme 4 budovy bývalých kasární, ale to nie je také isté ako to je napríklad v Slovinsku v Ľubľane alebo čo je K13 v Košiciach.  Neexistujú dve rovnaké rekonštrukcie bývalých kasární, pretože sú vždy výsledkom iniciatívy, ktorá vzniká v konkrétnej komunite. V súčasnosti sa učíme vnímať potreby komunít, pýtame sa, čo potrebujú. Niekedy majú o iniciatívu záujem malé skupiny ľudí – tí, ktorí prichádzajú s nápadom, aj tí, ktorí to objavujú. Ale nejde o počty, ide o vytrvalosť. Proces re-apropriácie týchto priestorov nie je nikdy rýchly ani jednoduchý. V konečnom dôsledku je to tak, ako to zaznelo vo vašej otázke. Presne to by mal byť ten hlavný prínos: lepšia dostupnosť kultúry a umenia, podpora kreativity ako súčasti každodenného života na základe tolerancie, inklúzie, bezbariérovosti – aj priestorovo aj koncepčne.

Na Slovensku je ten kultúrny kontext odlišný od Srbska a možno aj od iných kultúr, v ktorých ste pôsobili. Vy sama ste v jednom rozhovore povedali, že vám je sympatické ako Slováci vnímajú kultúru ako svoju voľnočasovú aktivitu, zábavu…

To som ako prvé zažila v Košiciach. Absolútne geniálne. I keď by som dodala, že nie nevyhnutne ako zábavu, ale ako hobby, ako pre nich hodnotný spôsob trávenia voľného času.

Ako vy vnímate teraz, s nejakým odstupom času, kultúru v našom priestore?

Vnímam to tak, že kultúra je stále väčším prínosom pre rozvoj komunít, pre rozvoj celej spoločnosti na Slovensku. Je to aj tým, že vznikali tieto nezriaďované kreatívne kultúrne centrá, teraz vzniká nová generácia zriaďovaných kultúrnych centier, a to je obrovský pokrok. Už to vyzerá, že spoločnosť pomaly ale predsa len chápe, aký je prínos širšie pochopenej kultúry, kreatívneho priemyslu a umenia pre vývoj spoločnosti. To, čo sme robili a ešte robíme, to sú pionierske kroky, to je každodenný boj. To je ako s človekom – v budovaní kultúrnej infraštruktúry sme práve v puberte. Ale ja tu vidím kontinuitu. Odkedy som tu, sa to nezastavilo. Práve naopak. Je to kontinuálny vývoj.

Váš životopis je veľmi bohatý. Za tých dvadsaťpäť rokov ste mali možnosť vplývať na rozvoj kultúry v troch krajinách: Srbsko, Slovensko i Česko. Keď sa na toto obdobie spätne pozriete, boli zmeny, ktoré sa udiali, dostatočné smerom k výzvam, ktoré je nevyhnutné robiť v zmysle globálnom – povedzme vo vzťahu k zachovaniu života, k digitálnemu veku, k potrebe vytvárať ekonomiku pre ľudí, teda k zámerom strategického kultúrneho rámca EÚ?

Nie je to všade rovnaké. Niektorí potrebujú viac času a možno nemajú dostatočné kapacity či peniaze. Ja som, čo sa toho týka, veľmi kritická.  Vždy očakávam, že môžeme urobiť viac. V istom období života som bola veľmi veľmi nešťastná, že nedávame viac, že my, ľudia z kultúry, kreatívneho priemyslu už nie sme tí pionieri, ako som chápala generáciu, z ktorej pochádzali moje vzory. Očakávala som, že naša kreativita, spôsob vnímania života, celkovo univerza, je to čo by malo byť viac viditeľné a tvoriť aj nejakú morálku. Mala som pocit, že sme to v istom období nejako nezvládli. Som kritická a myslím si, že musíme byť viac aktívni v ovplyvňovaní spoločenského života. Bojím sa, že nestačí, že máme umelecký a kultúrny program. Áno, to je súčasť našej práce, ale ukazuje sa, že musíme aktívnejšie ovplyvňovať aj to, aké vízie sa v politike formulujú a aké rozhodnutia sa prijímajú. Problém vidím v tom, že my, ľudia v kultúre, veľa pracujeme a nezostáva nám dosť času aj na tieto veci. Nastavili sme to tak, že sa nepýtame, koľko je na to peňazí, len pracujeme, a to spôsobilo, že už nejaké tretia či štvrtá generácia, to sú ľudia, s ktorými teraz pracujem, má tiež tento postoj. Teda tvrdia, že majú málo času na to, aby sa angažovali v spoločnosti mimo vlastnej práce.

Potrebujeme meniť  aj pohľad na našu profesiu! 

„My“ máme pocit, že  máme byť šťastní preto, že sa venujeme veciam, ktoré máme radi, a iní ten luxus nemajú. Preto je pre nás otázka, či z toho môžeme žiť alebo nie, irelevantná. Ten pohľad musíme zmeniť. A musíme ho zmeniť my. Nemôžeme čakať, že príde niekto externý a povie, že dáme vám viac peňazí, lebo by sme vás mali zaplatiť dôstojne. Alebo že dáme viac peňazí na kultúru. Tie pozície v spoločnosti si musíme vybojovať, ale nie každý z nás má tu energiu a čas robiť to po práci. Dosť pracovníkov v kultúre preto nie sú ani verejne známi.

Rada sa pýtam, keď niekto príde do Košíc, s kým si Košice asociuje, s tvárou ktorého človeka. Lebo Košice sú ľudia. A medzi nimi aj tí, ktorí pôsobia v oblasti kultúry a umenia. To sú tie naše značky. Napríklad v rámci budovania kreatívneho centra v Nitre máme takú dlhodobú víziu, aby sa kreatívci v Nitre cítili ako doma a aby Nitrania vnímali kreativitu ako súčasť ich identity. Takže to prepájanie potrebujeme všetci a sme hrdí na to, že medzi nimi sú aj kreatívci. Určite nám pomôže, že tu vznikajú nové generácie ľudí, ktorí sú pre túto prácu motivovaní, ktorí  ju vnímajú ako dôstojnú a budú chcieť aj dôstojne zarábať. To všetko je o tom, čo naša spoločnosť vníma ako prínos a čo nie.

Je potrebné stále znova a znova vysvetľovať, o čom je kultúra?

Keď som bola mladšia, chodila som na rôzne stretnutia v Európe a všetky sa začínali zamysleniami, čo je kultúra a prečo ju potrebujeme. Bola som mladá a dosť ma to hnevalo. Teraz ako staršia už tomu rozumiem. Je to tak, že aj dnes, v roku 2022, musíme vysvetľovať, na čo je kultúra. Lekár nemusí vysvetľovať na čo tu je, kuchár nemusí vysvetľovať na čo tu je, ale my aj dnes hľadáme slová, ktorými vysvetľujeme spoločnosti načo tu sme. Poukazovanie na to, na čo tu sme príkladmi práce aj postojmi v spoločnosti. Formulácia toho, na čo tu sme, je naša každodenná výzva. Potrebujeme formulovať naratív, že prínosom pre spoločnosť naozaj sme.

Invisible Mag z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.