Každá lokalita má nádej, keď sa o ňu budete starať.

Luník IX je sídlisko, ktoré pozná každý, no málo kto tam v skutočnosti bol. Murály, sochy super-hrdinov, funkčné detské ihriská či návštevy svetových lídrov by sme tu azda nečakali, opak je však pravdou. O tom, ako sa mení Luník IX a či má sídlisko nádej, sme sa bavili s riaditeľkou ETP Veronikou Poklembovou, jej zástupcom Antoinom De Hertoghom ako aj koordinátorkou vzdelávacích aktivít ETP na Luníku Petrou Kurutzovou. Na dojmy z Luníka sme sa opýtali i stážistky Kristíny Klaudie Krystýnkovej, ktorá sem prišla až z Martina. Poďme sa teda pozrieť na mýtmi opradené sídlisko a na to, ako mu pomáha rásť práve občianske združenie ETP Slovensko. 

Veronika Poklembová / riaditeľka ETP Slovensko

Čo je vlastne ETP? 

Naším širším poslaním je šírenie myšlienok udržateľného rozvoja a podpora komunít k občianskej angažovanosti. Občianske združenie ETP Slovensko slávi 25 rokov od svojej registrácie, takže za sebou máme už dlhšiu históriu. Od roku 2000 sa intenzívnejšie venujeme podpore vylúčených rómskych komunít na východnom Slovensku. Pilotovali sme viacero rôznych programov, od komunitných centier až po mentorský program. Rovnako máme mirkopôžičkový sporiaci program, ktorý sme rozbehli v roku 2007. 

Ako program mikropôžičiek funguje? 

To závisí od výšky pôžičky a podmienok, za ktorých daný človek pôžičku dostal. Doteraz sme uskutočnili viac ako 500 pôžičiek s tým, že cez 80% z nich sa nám už vrátilo. Zo začiatku išlo o projekt Habitat for Humanity a postupne sa doň pridala i spoločnosť Hollen. Spoločný menovateľ pôžičiek je, že išlo o peniaze určené na zlepšenie kvality bývania. Či už šlo o výmenu okien, strechy alebo postavenie nového domu. Idea je taká, že ľudia, ktorí majú záujem o pôžičku, si prvý rok alebo dohodnuté obdobie sporia mesačne čiastku v hodnote, ktorá zhruba zodpovedá výške splátok. Je to dôležité najmä preto, aby sme vedeli, že tento záväzok, sú schopní dodržať. Kľúčové je na začiatku vybrať správne rodiny a nadviazať s nimi dobré vzťahy. Rovnako je dôležité poznať finančný stav rodiny ako aj to, aby jej členovia absolvovali vzdelávanie, ktoré ich naučí, ako narábať s rodinným rozpočtom.      

Ako hľadáte rodiny?

Najlepšie funguje, keď ľudia sami vidia, že sa niečo robí a začnú byť zvedaví. Často za nami prídu s tým, že by niečo také chceli aj oni. Potom nasleduje fáza dopytovania. Pýtame sa základné veci: Ako si spoluprácu predstavujete? Čo konkrétne potrebujete? Je tiež dôležité urobiť finančnú analýzu, či to napr. s ich rozpočtom aj s prípadnými dlhmi vychádza, alebo nie. Ale nie je to len o financiách. Vždy, keď robíme s rodinou, tak od nej očakávame, že sa deti budú zapájať do našich aktivít, mentorského programu a podobne. Podporujeme aj rodičov, hlavne aby si našli a udržali prácu a aby sa celá rodina zastabilizovala. Za Rankovce môžem povedať, že sa v prvej a druhej fáze postavilo 14 domov, plus ďalšie dva sa dostavali a zlegalizovali. Je vidieť, že tieto rodiny si domčeky zveľaďujú a kde tu sa i niečo dostavia. To, že to majú svoje vlastné, je pre tieto rodiny silný motivačný prvok, ktorý ich motivuje i hľadať si lepšiu prácu. Kvalitné bývanie je zázemie pre rodičov i pre deti, ktoré im umožňuje rásť. 

Aký je príbeh miesta, na ktorom ste sa rozhodli postaviť komunitný dom a pomôcť stavať svojpomocne rodinné domy?

Celú Hrebendovu ulicu tvorili bytovky, ktoré boli postupne zbúrané kvôli narušenej statike. Zmizlo tu viac ako 300 bytov. Z celého radu domov stojí už len jedna bytovka. Na tejto momentálne prázdnej ulici sa plánujú dva projekty. V časti napravo sa plánuje výstavba nájomných bytov mestskej časti a my finišujeme prvú stavbu z projektu svojpomocnej výstavby. Niečo podobné sme už robili v Rankovciach, no na Luníku to robíme prvýkrát v mestskom prostredí, čo má samozrejme svoje špecifiká. Proces je oveľa komplikovanejší, najmä čo sa týka byrokracie. 

Prvý dom, ktorý máme zastrešený, je Komunitný dom, ktorý by mal slúžiť ako zázemie pre aktivity ETP na Luníku IX. Čiže mal by slúžiť komunite, no zároveň to bude zázemie pre celú ďalšiu výstavbu. 

Keď hovorím o svojpomocnej výstavbe, znamená to, že ďalšie stavby budú svojpomocne postavené rodinné domy. Prvá rodina čaká na stavebné povolenia a pomaly si čistí svoj pozemok. Rodinné domy budú prízemné, s malou trávnatou plochou pred sebou. Idea tohto projektu je taká, že domy si rodiny samy postavia za pomoci stavebného učiteľa. Stavebný materiál si kúpia z mikropôžičky a prácu do stavby vložia z väčšej časti samy. Domy budú vo vlastníctve rodiny, pozemky dáva do nájmu mesto. 

Náš prvý dom je postavený v spolupráci mestskej časti, mesta a kraja. Hrubú stavbu komunitného domu realizoval sociálny podnik Košického samosprávneho kraja, KSK ho podporilo i dotáciou. Pozemok máme tiež v dlhodobom nájme od mesta. Na projekte sa spojilo viac podporovateľov od samosprávy až po súkromných či firemných donorov.

Načo bude slúžiť komunitný dom? 

Robíme teraz hlavne aktivity pre deti a mládež. Sú to nízkoprahy, ale aj ustálené skupiny. Robíme doučovania, športové či tvorivé činnosti, no zároveň sa pracuje aj s dospelými, ktorým pomáhame vypĺňať životopisy a podobne. Dôležité je pre nás byť flexibilní a reagovať na potreby komunity, rovnako sa snažíme počúvať podnety z vonkajšieho “mimo-luníkového“ prostredia. Máme za sebou viacero projektov s košickými kreatívcami. Títo napríklad pri návšteve Pápeža robili na stene jedného z panelákov mural. Igor Kupec a Oto Hudec oslovili našu kolegyňu Petru, aby spolu s deťmi nakreslili kresby kvetov z Luníka, z čoho nakoniec vznikla finálna kompozícia. Zaujímavé sú tiež sochy na začiatku sídliska. Je to prvý projekt, ktorý sme spoločne s umelcami realizovali. Bol to participatívny proces s Otom Hudecom, kde si deti vymysleli sochy superhrdinov. Takže máme tu každo-týždenné aktivity ako aj nejaké mimoriadne spolupráce. 

Ide vám aj o to, doniesť na Luník ľudí zo zbytku mesta? 

Áno aj. Rovnako je dôležité vyťahovať deti zo sídliska mimo Luník. Dôležitý je aj mentorský program, ktorý umožňuje mentorom spoznať a pomôcť konkrétnym deťom a konkrétnej rodine. Super vec, ktorá sa podarila nedávno, bola potulka po Luníku, ktorú organizoval Milan Kolcun. Táto potulka trvala celý víkend a boli do nej zapojení i naši kolegovia. Bolo to fajn, pretože sídlisko navštívilo niekoľko sto ľudí, ktorí by inak na Luník neprišli. Do Potulky boli zapojení aj chlapci, ktorým sme pomohli založiť kapelu a na základnej škole bola výstava Amaro Papežis. Pred Kulturparkom máme tiež zaparkovaný náš karavan s názvom Únik 9, ktorý je escape room na tému generačnej chudoby. Ide o zážitkovo vzdelávaciu formu toho, ako túto tému otvoriť a zamyslieť sa nad ňou. Projekt vznikol pred dvoma rokmi na začiatku pandémie a tvorili sme ho tu na Luníku. Tvorcom hry je Igor Kupec. Samo Velebný robil dizajn interiéru a deti z Luníka ako aj naši kolegovia sa zapájali do procesu tvorby a finalizácie. Projekt sa snažíme stále vylepšovať a momentálne je pre verejnosť prístupný i v anglickej verzii. Rezervovať sa dá online a trvá to takú hodinku plus mínus. Budeme radi keď si to prídete vyskúšať.

Petra Kurutzová / koordinátorka vzdelávacích aktivít na Luniku IX

Vieš nám predstaviť váš mentorský program?

Mentorský program sa volá Schopné deti a zahŕňa v sebe dve časti – lokálny mentoring a online mentoring. Lokálny mentoring znamená, že skupinka detí, dvojica alebo trojica, má svojho lokálneho mentora, ktorý im radí a vedie ich. Mentor je človek, ktorý je niečo medzi kamarátom a učiteľom, je to človek, ktorý deti motivuje k tomu, aby úspešne dokončili základnú školu a pokračovali v štúdiu na kvalitnej strednej škole. Má ich proste motivovať k tomu, aby sa neprestávali vzdelávať. 

Online mentori sú ľudia, ktorí nebývajú v Košiciach, i keď značná časť z nich sú Košičania, ktorí sa odsťahovali, či už do iného mesta, alebo do zahraničia. S deťmi sa stretávajú prostredníctvom video hovorov. Zhruba pred mesiacom sme tiež začali skúšať emailovú komunikáciu. Máme tu teda žiakov prvého stupňa ZŠ, ktorí už celkom dobre zvládajú email.

Ako fungoval online mentoring počas Covidu?

Počas Covidu to bolo ťažšie, lebo veľa detí nemá doma potrebné zariadenia. Celkovo internet je na Luníku trošku problém. Mnohopočetné rodiny majú často len jedno zariadenie a to nemá toľko dát, aby ho napr. na online výučbu mohol používať každý a rovnako sa nedá ani rozštvrtiť. Počas Covidu sme to riešili tak, že sme hovory realizovali na ulici cez môj telefón. 

Poznáš nejaké zaujímavé dvojice, ktoré vznikli cez online mentoring?

Máme veľa zaujímavých dvojíc. Ich vzťahy sú v rôznych štádiách, keďže komunikácia funguje na diaľku a mentor sa s chránencom vidí trebárs iba raz za rok. Máme tu online mentorku z Kalifornie, ktorá minulý rok získala grant, a tak sa jej podarilo prísť na Luník a uskutočniť tu týždenný projekt zameraný na výuku angličtiny. So svojou chránenkyňou sa tak videla naživo po prvýkrát po dvoch rokoch. Zaujímavé je tiež, že do online mentoringu sa zapojili už aj deti prvého stupňa. Lokálny mentoring je zameraný hlavne na prechod zo základky na strednú, ale online je viac menej pre každého. Tiež máme online mentorku z Bratislavy, ktorá tu viedla aj niekoľko workshopov. S chránenkyňou si väčšinou vymieňajú fotografie, keďže mentorka má nové bábätko a chránenkina mamička tiež porodila synčeka, tak si posielajú fotky, ako bábätká rastú.

Kto sú lokálni mentori? 

Lokálni mentori sa zaväzujú na pravidelné stretávanie so svojím chránencom. Podmienkou na to, aby sa stal človek mentorom, je ukončená stredná škola, vstupný pohovor, chuť a zápal. Na Luníku máme napríklad mentora Matúša, ktorý je aktívny vo FOOD NOT BOMBS, takže mu deti z Luníka pomáhajú variť jedlo pre bezdomovcov. Matúš je rovnako aktívny v cyklistike. Cez združenie Okolo máme na Luníku niekoľko bicyklov, ktoré pravidelné servisujeme a chodíme s deťmi na cyklo-výlety do centra, na KVP-čko alebo do prírody. Ešte chcem spomenúť mentora Andreja, ktorý vedie kapelu Gipsy Boys, ktorí napr. nedávno hrali pre deti na základnej škole v Rokycanoch.

Máte nejakých úspešných “absolventov“ mentoringu?

Čoraz viac nových stredoškolákov sú študentmi Súkromnej pedagogickej a sociálnej akadémie na Požiarnickej ulici v Košiciach. Väčšinou študujú odbor Asistent sociálneho pedagóga alebo Sociálny pedagóg. Nechcem nikoho stereotypizovať, ale príde mi prirodzené, že naši študenti idú cestou starania sa o komunitu. Páči sa mi zmýšľanie typu: študujem, aby som pomohol svojej komunite. Rovnako je tu aj Tomáš, ktorý nie je absolvent nášho mentoringu, ale aktívne sa zapájal do našich aktivít. Napr. pomáhal postaviť detské ihrisko za Krčméryho ulicou. Ide o miesto, ktoré bolo asi pred desiatimi rokmi vo všetkých médiách, pretože tam boli hory odpadkov. Každopádne, už roky to tak nie je. Postavili sme tu spolu s deťmi ihrisko, ktoré deti pomáhali nielen stavať, ale dokonca aj projektovať. Projekt mal názov Miesto smetí šťastné deti a ako môžete vidieť doteraz funguje. No a aby som sa vrátila k Tomášovi, tak ten momentálne študuje romistiku na Karlovej Univerzite v Prahe.

Ako sa zmenil Luník IX?

To, čo sa nezmenilo a čo je fajn, je, že tu hrá muzika, v uliciach je život a ľudia užívajú verejný priestor. Proste žije sa tu vonku, susedské vzťahy sú silnejšie a celé to tu má takú až stredomorskú atmosféru.

Čo sa týka zmien, veľmi pozitívne vnímam tie vo vedení mestskej časti a rovnako vedenie základnej a materskej školy. S oboma školami sa veľmi dobre spolupracuje a robia veľmi dobrú prácu. Na základnej škole fungujú učitelia z Teach for Slovakia a je tam i úspešný spevácky zbor. Tiež sa venujem práci s dospelými klientami v rámci projektu Dream Road, ktorý máme so Slovenskou akadémiou vied. Hore v mestskom komunitnom centre máme learning lab. Je tam technika, počítače, tlačiarne a dospelí klienti môžu prísť a vybaviť si papiere a dokumenty, ktoré potrebujú. S technikou ale pracujú prevažne sami, čím sa im zvyšujú digitálne zručnosti. Pri vypisovaní životopisov som často šokovaná, aké množstvo klientov nemá ukončený deviaty ročník a základná škola ich pustila preč v šiestom alebo piatom ročníku. Nechápem, ako sa to mohlo stať. 

Stále to tu nie je rozprávka a mali by sa zlepšiť hlavne bytové podmienky. Nedávno som čítala článok nejakého blogera, ktorý písal aj o tom, že ľudia na Luníku platia symbolické nájomné, čo ma nahnevalo. V byte, do ktorého vám zateká, máte tam plesne, kúrite na tuhé palivo pieckou, nie vo všetkých vchodoch tečie voda a v tých, v ktorých tečie, tečie len studená, plyn nemáte, kupujete plynovú bombu, lebo inak nemáte na čom variť, nemáte nájomné zas o toľko nižšie ako napríklad na Novej Terase, čo teda určite symbolické nie je.

Dôležité je sa na Luník nepozerať spôsobom oni a my. Potrebujeme pochopiť, že toto všetko sme my. Či už sme Rómovia alebo nerómovia, sme všetci jedna spoločnosť a záleží len na tom, ako budeme spolunažívať. Keď sa budeme prijímať takí, akí sme, tak nie je žiadny problém. Dôležité miesto tu má aj komunita Saleziánov don Bosca, ktorí v podstate rozbehli sociálnu prácu na tomto sídlisku. 

Antoine De Hertogh / Zástupca riaditeľky a koordinátor projektu svojpomocnej výstavby na Luníku     

Ako si sa dostal na Luník IX? 

Už dávnejšie som pracoval pre stavebnú firmu tu v Košiciach, no rómska otázka ma nenechávala chladným. Vždy, keď sa pri stole rozoberala táto téma, tak som tvrdil, že situácia je vyriešiteľná, že to nie je jednoduché, ale dá sa to. Ľudia mi oponovali tým, že nie som odtiaľto a že je to nemožné, lebo už sa vyskúšalo všetko. Väčšinou to ale boli ľudia, ktorí osobne nevyskúšali nič. Nejako som sa dostal k organizácií ETP. Zavolal som tam a ponúkli mi mentorovať mladých vo Veľkej Ide. Potom som musel odísť na dva roky domov do Belgicka a po návrate som hľadal robotu, niečo na polovičný úväzok. ETP mi ponúklo prácu na fulltime tu, na Luníku IX. Ide o koordináciu svojpomocnej výstavby, ako aj zapájanie sa do iných aktivít, či už s deťmi, alebo s dospelými. Rád sa podelím o robotu aj s Peťou, keď je na to čas (smiech). 

Ako sa ti na stavbe pracuje? 

Prvá etapa bola administratívna, na čo nie som veľmi stavaný, takže to pre mňa bolo riadne peklo. Potom sa toho našťastie chytila kolegyňa. Pri samotnej stavbe spolupracujem aj s kolegom Imrom, ktorý je tiež stavebný učiteľ a manažuje hlavne nákup materiálu. Dôležité je, aby bol aspoň jeden z nás vždy na stavbe prítomný.

Čo sa týka ľudí, snažíme sa o najlepšie vzťahy, ale je to ako v každej práci, niečo ide, niečo ide menej. Stavba má poschodie, je zastrešená, má okná, dvere a postupne sa zatepľuje, treba nám ešte natiahnuť elektrinu, takže to napreduje celkom dobre a moment, v ktorom otvoríme komunitný dom, sa stáva reálnejší a reálnejší. Ďalšie domy budú už jednoduchšie, pretože budú o trochu menšie. 

Má Luník IX nádej?

Každá lokalita má nádej, keď sa o ňu budete starať, ale na tom treba pracovať. Keď sa o akúkoľvek lokalitu prestanete starať, verejný priestor sa bude zhoršovať a to platí všade vo svete. To, čo mám na Luníku rád, je, že sa mi ľudia na ulici pozdravia, a to oveľa častejšie, ako v iných častiach mesta, takže áno, podľa mňa má Luník IX nádej!

Kristína Klaudia Krystýnková / stážistka

Ako si sa sem dostala? 

Na Luník som sa dostala vďaka Karpatskej nadácií. Myšlienkou tohto projektu bolo, aby sa aj mladí ľudia zapojili do pomoci a pochopili, ako funguje napríklad generačná chudoba. Na prvom školení, ktoré sme mali, nám lektori vysvetlili tunajšiu situáciu. Dôležité bolo zapojiť mladých ľudí do organizácie a ukázať im, že vylúčené komunity majú nádej, ak ich pochopíme a pomôžeme aj im pochopiť “náš svet“. 

Na Luníku som len pár dní a moje dojmy sú aj vďaka školeniam úplne iné, ako som predpokladala. Keď sa človek dozvedá príbehy detí, začína viac chápať ich situáciu. Nerozumiem, ako môže majorita chcieť, aby sa deti v škole správali dobre, keď sa k nim doma správajú zle, prídu do školy, kde by mali byť v bezpečnom prostredí, no i tam nad nimi učitelia často lámu palicu a nedávajú im šancu, lebo tieto deti sú proste iné. Napríklad ovládajú dva jazyky, rómčinu a slovenčinu, a aj keď slovensky nerozprávajú úplne perfektne, sú v podstate vždy minimálne bilingválne. Majú aj iné kvality, ktoré často deti z majority nemajú. Lenže náš školský systém je založený na známkach a málo kedy pomáha deťom v tom, aby dobehli učivo alebo uplatnili svoje nadanie. Chápem, že pre rodičov z majority môže byť ťažké, ak má učiteľ k ich dieťaťu iný prístup ako k rómskemu, alebo mu venuje menej pozornosti, no myslím si, že individuálny prístup si zaslúži každé dieťa. Ku každému by sme mali pristupovať s láskou, úctou a pochopením. 

Čo si si odniesla z Luníka IX 

Hlavne to, že tieto deti majú úžasné srdiečka. V jeden deň som išla na Luník sama. Na schodoch pri sídlisku sedelo dievčatko a už z diaľky mi kývalo, nikdy ma nevidelo ani ja ju, ale hneď ako som k nej prišla, tak ma objala. Tiež ma dojalo, že deti z Luníka sa vždy podelia, či už im dáte sladkosti alebo keď spolu varíme, vždy prídu a ponúknu vám zo svojho, čo je veľmi krásne. 

Veronika Poklembová prezentovala aktivity ETP Slovensko počas podujatia Humanistický prístup k udržateľnej architektúre organizovaného Creative Industry Košice v spolupráci s Urban Space Lab v rámci iniciatívy Slovensko-nórske kultúrne spájanie podporenej Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom Grantov EHP a Nórska.

Podujatia sa zúčastnili: Veronika Poklembová, riaditeľka ETP Slovensko – Centrum pre udržateľný rozvoj, Michal Sládek, architekt, ktorý pôsobí v kolektíve Spolka, Lindsay Sanner, zakladateľka a CEO Eco Moyo project a Jan Kazimierz Godzimirski, architekt z Architekti bez hraníc & Haptic Architects.