Keď niečo nie je, tak si to vytvorme!

O festivale Punktík, o stretnutiach s autormi, ale aj o divokých 90. rokoch či o živote kníhkupectva počas koronakrízy sme sa bavili s Karolom & Matesom z košického Artfora.

Uličiek pripomínajúcich juh Talianska je v Košiciach veľa. Vysoké kaviarenské stoličky, príjemný chládok, v ktorom si aj v pandemickom čase môžete dať kávu či víno a cítiť sa slobodne. Ulička pri kníhkupectve Artforum je ale výnimočná, pretože v nej vždy môžete stretnúť okrem „najcoolovejšej“ mládeže i spisovateľa, výtvarníka či iného umelca slovenského či medzinárodného formátu. Práve v onej uličke sme pri rannej káve vyspovedali Karola Volemana a Matesa Farkašovského, ktorí nám zverili príbeh legendárneho kníhkupectva.

Začínali sme ako české undergroundové kníhkupectvo v Košiciach a táto legenda sa veľmi skoro rozšírila

Mates:

V našej rodine sme mali samých kňazov a učiteľov, a tak som aj ja chcel byť učiteľom. V Prešove som začiatkom 90. rokov študoval občiansku a telesnú. Bola to taká kalokagatia, lebo harmónia tela a duše musí byť (smiech).

Na stanici som náhodou stretol Karola s Papekom, ktorí sa rozhodli v Košiciach založiť Artforum, lebo nič také tu vtedy nebolo. Sľúbil som, že im prídem pomôcť, keď to budú potrebovať, a tak som sa tam začal motať. Každý týždeň chodili nové knihy, ktoré bolo treba vyložiť a, samozrejme, sme sa o nich aj bavili. Knihy boli vždy súčasťou môjho života. Mama sa pohybovala ešte za socíku v kadejakých literárnych kluboch, a tak som k nim mal vždy prístup.

V Košiciach teda vzniklo kníhkupectvo, ja som skončil školu a plynule som doň preplával. Postupne sme sa zoznámili so zaujímavými ľuďmi, ktorí sa hýbali okolo kultúry. Dosť nám pomohlo i České centrum. Košice mali totiž k Prahe vždy bližšie ako k Bratislave. Český underground si prirodzene dával vedieť, že niekde na východe je zaujímavé, vtipné kníhkupectvo, kam sa oplatí ísť a ľudia, ktorých sme volali, to v princípe neodmietali. Bavíme sa tu o plejáde mien od Erazima Koháka až po Plastikov. Kohák, emeritný profesor na univerzitách v Amerike a v Prahe, nás vychválil, že máme lepšiu filozofickú sekciu ako pražáci a to sa začalo tradovať. Ďalší dôležitý kontakt bol aj legendárny zvolenský Vé klub, kde robili naši známi. Začali sme si s nimi vymieňať kontakty na umelcov i kapely. Mali sme pocit, že v Košiciach sa nič poriadne nedeje, tak sme to začali organizovať my. Keď na niečo chceš ísť, tak si to musíš spraviť. Tak to bolo v 90. rokoch.

Karol:

Otvorili sme v deväťdesiatom štvrtom v októbri. Naplánovali sme to na výročie vzniku Československa a na otvorení hral Marián Varga. Artforum bolo asi prvé „normálne“ kníhkupectvo v centre Košíc. Teda okrem Alterny. Tá ale bola veľmi zašitá a punková. V podstate fungovala v takom bytíku na Roosveltke. My sme boli v skutočnom obchodnom priestore. S otvorením nám pomáhali košickí umelci. Bývali sme v byte u Erika Grocha a potom neskôr pod ním. Cez Kembridž sme sa zoznámili s ľuďmi z okruhu Marcela Strýka, ktorý už ale, bohužiaľ, nebol veľmi aktívny. Celé to malo atmosféru undergroundu a umenia.

Tým, že ešte neexistovali žiadne kluby, teda okrem Excenteru (ktorý ale nebol určený na živú hudbu, ale bol to skôr menší DJ-ský podnik), väčšie veci z undergroundu zostávali akosi na nás. Každý rok sme si miesto toho, aby sme šli na dovolenku, vyrobili sekeru usporadúvaním koncertov. Najprv to boli Psí Vojáci v Barci, potom austrálsko-americká kapela Fatal Shore, neskôr Dunaj. A napokon Plastic People of the Universe ešte s Mejlom Hlavsom v deväťdesiatom ôsmom.

Spočiatku sme sa s lokálnou kultúrou nejako neidentifikovali. Dostávali sme síce z neoficiálnych kruhov podporu a stretávali sme sa s nimi, ale boli to spravidla viac výtvarníci ako spisovatelia či kapely. Ako nové kníhkupectvo sme ešte nemali dosť kníh, jedna z miestností Artfora tak fungovala ako galéria. To sa nám ale začalo vymykať spod kontroly. Revniví výtvarníci sa medzi sebou nemali úplne radi. Každý vravel, že je ten najväčší a ten druhý je ten najväčší plácal. Začali sa nám dosť montovať do dramaturgie, s ktorou sme my nemali veľa skúseností. Vzhľadom na to, že sme postupne zväčšovali objem literatúry, galéria sa zmenšovala a v súčasnosti nám ostali vlastne iba Bandyho obrazy, aby sa už nikto nemohol hádať.

Aj keď sú Košice druhé najväčšie slovenské mesto, postrádali sme priestor na uvoľnenie sa, a tak sme začali organizovať akcie. Teda robili sme si to hlavne pre seba, no zároveň sme chceli dostáť legende, že sme české a undergroundové kníhkupectvo. Okrem príležitostných koncertov sme organizovali aj autorské večery a knižné prezentácie. Na chvíľu sa u nás objavil aj Bondy, ten toho ale veľa nenarozprával, keďže bol už v útlme. Boli tu však i večery s Jurom Krchovským alebo s Vladom Sivákom z Prešovskej univerzity. Ten mal sériu prednášok, ktoré však boli pre nás, bežných ľudí, niekedy úmorne dlhé a nepochopiteľné. Neskôr sme si pozývali rôznych autorov. Nedávno bol u nás Mišo Hvorecký, ktorý spomínal, že k nám chodí už dvadsať rokov, s každou novou knihou. Postupne sme objavovali svet literatúry na východnom Slovensku, alebo sa možno on sám začal objavovať. Momentálne sa snažíme venovať lokálnejším autorom a dielam.

Artforum je priestor slobody, prezentácie nielen kníh, ale aj zaujímavých umelcov a, samozrejme, tu nesmie chýbať ani trocha rebélie!

Karol:

V rámci ostatných Artfor sme skôr odviazanejší a anarchistickejší. Niekde sú možno viac zameraní na literatúru a samotné knihy, čo tiež nie je zlé.

Artforum sme ale vždy brali skôr ako miesto, kde sa dajú realizovať všelijaké jemne podvratné akcie na báze umenia, ktoré prekvapujú vo verejnom priestore. Zakladali sme si na výkladoch, v ktorých sme všakovako provokovali politickú moc alebo sme ich využívali na protesty, nehovoriac o tom, že slúžili aj ako galéria. V našom výklade hrali i Chiki Liki Tu-a ako súčasť protestu proti ministerstvu kultúry, ktoré v istom období nezaujímala živá kultúra. Chiki si to vymysleli spolu s Kolowratom a z iniciatívy Peťa Radkoffa využili priestor v centre mesta, teda náš výklad, aby akciu ešte viac zviditeľnili.

Knihy sú v zásade neoddeliteľnou súčasťou Artfora, na tom to všetko ekonomicky funguje a zaberá nám to pracovný čas. Popritom sa ale snažíme spájať ľudí, ktorí buď rozmýšľajú dopredu, alebo rozmýšľajú nejako inak ako väčšina spoločnosti. Snažia sa pochopiť trendy alebo sa vymykajú v rámci svojej kultúrnej produkcie z inštitúcií, kde by sa mali uplatniť, ale nejde to, lebo sú pre ne v podstate neviditeľní. Snažíme sa byť platformou pre tvorcov, umelcov a takéto indivíduá. Úžasný je fakt, že na to dnes nie sme sami, kultúrnych centier, galérií a podobných spoločenstiev je viac.

Mates:

Artforum  pre mňa predstavuje pocit, ktorý som mal na výške v Bratislave počas revolúcie. Tesne po nej totiž toto kníhkupectvo vzniklo. Začali vychádzať neuveriteľné knihy, o ktorých sme tušili, že existujú, ale nikdy ich nikto nedržal v rukách. Chodil som na Červenú armádu dvakrát do týždňa a žasol som. Pocit toho, ako sa mi to páčilo vtedy, keď som mal osemnásť alebo devätnásť rokov, chcem preniesť aj do súčasnosti. Toho ducha všetkých nových kníh.

Myslím si, že to pretrvalo, že to robíme tak polodivoko, ako sme to robili kedysi. Dostalo sa mi to pod kožu, takto to vidím a takto to chcem robiť.

Rovnako sme vždy robili trošku rebélie. V deväťdesiatkach to bolo voči mečiarizmu, keď sme knihy o Mečiarovi do výkladu dávali dole hlavou a babky-demokratky za nami chodili, že to máme okamžite dať dole.

Myslím si, že by na svete malo byť tak, akoby si to tu chcel mať. Nesmieš iba čakať, musíš to spraviť! Uskutočniť! Keď niečo nemáš a potrebuješ to k chodu svojho života, tak si to proste sprav.

Karol:

Nikde inde som koncept, ktorý by sa podobal tomu nášmu, nevidel. Ide skutočne o kombináciu anarcho-podvratného správania voči byrokracii či pravidlám, ktoré nám pripadajú nezmyselné, na druhej strane zas obchodné zdvorilé správanie voči ľuďom, ktorí nás priamo platia. Do toho ten kvalitný produkt, či už ide o knihy alebo o kávu, ktorej vôňa už je neoddeliteľnou súčasťou predaja. To je niečo, čo je jedinečné a podarilo sa to vybudovať práve spolu zo zákazníkmi. Sú to koniec-koncov oni, ktorí nám povedia, čo chcú a my sa snažíme ich korigovať v tom, aby to neboli úplné blbosti. Je to také vzájomné hľadanie mantinelov a hraníc a zároveň posúvanie sa za ne.

Čím lepšie autora poznáš, tým viac sa od neho dozvieš. Je pre nás zásadné, aby sa u nás spisovatelia cítili dobre, aj keď s nimi nie vždy musíme súhlasiť

Mates:

Poznáš autorov, poznáš vydavateľov, dennodenne sa hrabeš v tom, čo vychádza, ale vyberáme si intuitívne. Za tých 26 rokov už človek tuší, čo bude dobré.

Naše kníhkupectvo je celé postavené tak, aby si sa v ňom cítil dobre. Keď sa doňho pozrieš, vyzerá skoro ako obývačka. Čo sa týka autorov, je vždy fajn, keď sa s nimi poznáš. Keď sa človek cíti ako doma, je otvorenejší, uvoľnenejší a ty sa od neho viac dozvieš. Keď si umelý, neosobný, je ti to v podstate na nič. Veď choď na poštu a hneď ten rozdiel uvidíš.

Karol:

Prirodzene k nám inklinujú ľudia, ktorých aj my sami radi prezentujeme. Je to vzájomná blízkosť. Trošku sa snažíme odignorovať tých, ktorí si chcú len prenajať náš priestor. Toto nám nesedí. Tento priestor je náš a my rozhodujeme, koho v ňom chceme predávať, koho chceme podporiť tým, že si ho zavoláme na prezentáciu. Pre nás to musí byť človek, ktorého produkt je zaujímavý a na remeselnej a estetickej úrovni, zároveň by mal byť aspoň trochu komunikatívny, pretože ide o živý stret s čitateľmi. Rovnako sa snažíme vyberať i moderátorov. Snažíme sa autora vystihnúť aj skrze človeka, ktorý bude diskusiu viesť. Často sa i pýtame samotných spisovateľov na ich preferencie. Človek je vždy pokojnejší a zdieľnejší, keď k sebe dostane niekoho svojej krvnej skupiny.

Mates:

Cez lockdown bolo všetko online. Všetci sme mali rúška, dokonca aj moderátori mali rúška. Sme zodpovední a našim zákazníkom kontrolujeme COVID pasy. Mám pocit, že vzdelaní ľudia sú zodpovednejší a tým pádom sme ešte nikoho nemuseli poslať preč z dôvodu, že nemá covid pas alebo nie je zaočkovaný.

Na čítačky si pozývame zaujímavých ľudí, ktorí ti dokážu niečo ukázať a posunúť tvoje vnímanie. Bol u nás napríklad aj Vladimír Palko. Úplne mi učarovalo, že prišiel vlakom a potom v noci odišiel vlakom späť do Bratislavy. Dalo sa s ním celkom konštruktívne povadiť. Nezdieľam jeho svetonázor, no usúdili sme, že debata s ortodoxným kresťanom nás tiež môže niekam posunúť. Na druhej strane tu hrala divadlo s bezdomovcami Uršula Kovalyk.

Nový priestor je taký dobrý, že sa tu dá robiť čokoľvek – čítačka, divadlo, koncert. Už len tá atmosféra, keď sa to deje, je zaujímavá. Preto to robíme!

S knižkami a gulášom sa snažíme prísť na všetky festivaly, z ktorých cítime, že to má zmysel, no organizujeme i Punktík, festival detskej knihy, ktorý je naším dieťaťom

Karol:

Festival, ktorý máme pod úplnou organizačnou záštitou, je Punktík. Ide o festival detskej knihy, ktorý organizujeme už štyri roky. Snažíme sa ukázať deťom a ich rodičom prostredníctvom iného média, ako je len kniha, dôležitosť spoločného prežívania príbehov. Ide hlavne o živú interakciu, ktorá je dosť rôznorodá, pretože pre deti nemôžete urobiť len diskusiu s autorom, to by ich nebavilo. Snažíme sa namixovať divadlo, workshopy, hudbu do jedného dňa v priestoroch Tabačky, ktorá je so svojimi zákutiami ideálna a deti neomrzí. Punktík plánujeme robiť každý rok.

Sú ale aj iné festivaly, ktoré spoluorganizujeme, či už s Kinom Úsmev alebo s Tabačkou. Rovnako spoluorganizujeme aj festival LiKE či Noc literatúry, aj keď tá bola posledné dva roky len online.

K festivalom patrí ešte jeden náš koncept a tým je guláš. Na festivale sa totiž treba aj najesť, nielen napiť (smiech). Pri takom guláši vždy vzniknú zaujímavé rozhovory a ku knihám sa častokrát dostanú ľudia, ktorí by si ten náš malý intelektuálny stánoček inak nevšimli. Máme pocit, že ich takto vieme prilákať (smiech). Navyše, na festivaloch ma nebaví len tak postávať pri knihách, potrebujem k tomu ešte nejakú činnosť, a tak som si našiel takúto zábavku.

Dnes je situácia iná ako v 90. rokoch, keď sme sa cítili osamotení. Fungovali sme vlastne iba my v Artfore a Peťo Radkoff so svojím projektom. Dnes je to lepšie. Či už ide o malé galérie, ako je napríklad Šopa Gallery, s ktorou sme mali nedávno spoluprácu a uviedli sme ich prvú knihu – monografiu domácej vizuálnej umelkyne Svetlany Fialovej. Rovnako VUNU Gallery, ktorí robia i vlastné akcie presahujúce priestor galérie. Výbornú spoluprácu máme i s Východoslovenskou galériou. V bare Pokhoi sme roky robili na parkovisku výmenný bazár, kam sme chodili s knižkami a gulášom. Dnes už koncerty mimo Artfora neorganizujeme. Niekedy však cítime, že konkrétne podujatia sa hodia presne k nám. Napríklad projekt Poetic Elektrik by inde nemal takú atmosféru ako práve tu, medzi knižkami.

Mates:

Zmysel našej práce je doručiť knihy k niekomu až domov. Lebo len vzdelaním sa dokážeme posúvať ďalej. Keď máme pocit, že sa niekde hodí priniesť knihy, no tak ich tam prinesieme. Teda okrem toho, že nás festivaly tiež bavia. Je to jedno s druhým trochu práce, trochu zábavy. Čo sa týka Punktíka, zistili sme, že festival detskej knihy na Slovensku nie je a pod heslom „Keď niečo nie je, tak si to vytvorme“ sme sa ho pokúsili urobiť. Na Punktík chodí široké spektrum hostí – autorov, vydavateľov detských kníh aj časopisov… Keď tí ľudia stoja za to, tak ich tam jednoducho chceš mať.

Základná otázka, ktorú si vždy položíš, je: „Aké to chceš mať?“ Odpoveď je: „Chcem, aby ma to bavilo, aby to bavilo moje deti a aby to bavilo cudzie deti.“ Tak to jednoducho vyskladáš tak, aby mali ľudia pocit, že wow, sem prídeme zas. Je to jednoduché.

Koronu sme prežili

Mates:

Koronu sme prežívali veľmi ťažko, ale nejako sme to zvládli. Museli sme si zobrať úver, samozrejme, nie od štátu, lebo keby sme čakali na ich pomoc, tak to možno neprežijeme. Za pomoci úveru sa nám podarilo zvládnuť tie najhoršie časy a teraz ho splácame. O chvíľu snáď bude po všetkom. Dúfam, že si nebudeme musieť zobrať ďalší (smiech).

Verím, že to bude lepšie, keďže v súčasnosti máme možnosť aspoň nejako sa vakcinovať. Nemyslím si, že je to liek, ale je to možnosť, ako pandémiu trošku pribrzdiť.

Naši zákazníci sú stáli a povedzme, že závislí na knihách, čo je výborné. Počas pandémie sme dokonca nahovorili naše deti, aby rozvážali bicyklami knižky priamo do domu. Bolo to také uistenie: spoľahnite sa na nás, sme tu a vydržíme to.

Karol:

Počas celej existencie Artfora boli rôzne ohrozenia tohto projektu. V tejto chvíli by bolo vhodné spomenúť, že košické Artforum je plne vo vlastníctve nás, ktorí Artforum v Košiciach tvoríme. Aj sťahovanie na Hlavnú už prebehlo v našej réžii. Vzťah, ktorý máme s majiteľom budovy, je veľmi korektný. Je to človek, ktorý rozumie umeniu a rovnako rozumie i nášmu poslaniu. Spoločne sa nám vlastne podarilo preklenúť obdobie, v ktorom sme museli mať zatvorené. V súčasnosti už tvrdý lockdown neočakávame, ale situácia z minulého roka sa podpísala hlavne pod živé veci. Robili sme ich väčšinou cez online prenosy, lenže to má svoje limity. Živý kontakt je živý kontakt a ľudia chcú vidieť autora v tom reálnom trojrozmernom svete. Chcú vnímať a cítiť všetko okolo seba. Na pár momentov sa to dalo využiť, ale na dlhodobú online prezentáciu ani nepomýšľame. Prioritou pre nás ostávajú živé stretnutia. Pokiaľ budeme my ochotní, autori budú ochotní, väčšina populácie bude zaočkovaná alebo bude dodržiavať opatrenia, vidíme to s živým konceptom optimisticky. Dôležité pre naše ďalšie fungovanie je, že s knihami žijeme denne a rovnako žijeme denne zo zákazníkmi. Ten vzťah nikdy nedosiahnete cez Zoomy alebo zdieľané pripojenie. My robíme predvýber toho, čo sa na našich pultoch objaví, vieme si to obhájiť a svojím spôsobom vieme urobiť predvýber konkrétnemu človeku. Väčšina našich zákazníkov sa vracia a navštevuje nás pravidelne. Základom nášho zmyslu je práve stretávanie sa s ľuďmi a sekundárna časť je až ten samotný obchod, vďaka ktorému je to vlastne všetko možné.

Našou prvou publikáciou sme splatili dlh velikánovi Košíc

Mates:

Jakoby je pre nás najväčším košickým výtvarníkom. Teda okrem Márie Bartuszovej, o ktorej sa tiež chystá publikácia, kde by sme mali spolupracovať ako výhradní distribútori.

Bandy to povedal krásne, že sme sa rozhodli splatiť dlh, keďže Jakoby je velikán a doteraz nemal poriadnu publikáciu.

Objavil sa Daniel Liška, ktorý je znalcom jeho diela. Začali sme diskutovať o tom, že by bolo dobré to vydať a v rámci nejakých troch – štyroch rokov sa nám to aj podarilo.

Karol :

Je tiež skvelé, že Konzervatívny inštitút odmenil prácu nášho editora Daniela Lišku Cenou Dominika Tatarku. O Danielovej práci, príspevku Jakobyho a pochopení umeleckej atmosféry dvadsiateho storočia v Košiciach, veľmi pekne rozprávali laureáti ceny Alta Vášová a Milan Šútovec. Sme radi, že sa náš vydavateľský počin stretol aj v týchto kruhoch s výbornou odozvou. Je to veľký pocit zadosťučinenia pre všetkých, ktorí na knihe pracovali, či už je to Daniel Liška, Katarína Rybnická alebo Boris Vaitovič. Odviedli skvelú prácu.