Knižky a futbal

Košického dizajnéra, zakladateľa štúdia Midfield a konferencie Eastern Design Romana Juhása sme sa pýtali na jeho vzťah k futbalu, knihám, Košiciam a dizajnu. Na to, aké to je robiť branding kultúrnym centrám, ale i futbalovému štadiónu a pomáhať spájať špičkových dizajnérov a dizajnérky z karpatského priestoru.

Kde sme a prečo sme tu? 

Sme v Košickej Futbalovej Aréne, ktorá sa začala stavať v roku 2017 a ja som sa k tomuto projektu dostal o dva roky neskôr. Z mesta Košice ma oslovili na pomoc s prvými grafickými prácami a vizualizáciami. Keďže od malička milujem futbal, tak som sa do tejto práce celkom ponoril. Už druhý rok žijem na štadióne a snažím sa vychytať každý detail, ktorý sa týka značenia a navigácie. 

Je to pre teba dream job? 

V podstate áno. Mám rád Košice aj futbal a som rád, že sa futbal do Košíc vracia, lebo tu bola dosť dlho doba temna. Momentálne začína hrať nový klub na veľmi peknom štadióne a ja to vnímam veľmi pozitívne. Robím si práve trénerskú licenciu, takže si tu raz možno aj zatrénujem (smiech). 

Čo všetko si na štadióne robil? 

V spolupráci s Viki Mravčákovou, ktorá mi v tomto veľmi pomohla, som tu robil informačný a navigačný systém. Pracoval som i na brandingu a vizuálnej identite celého štadióna. Je to veľmi špecifická práca, keďže štadión patrí mestu Košice, nie súkromnému investorovi, ani samotnému futbalovému klubu, čim sa líšime od všetkých väčších štadiónov na Slovensku. Veľmi dôležitý prvok vizuálnej identity a komunikácie je písmo, ktoré sme na mieru vytvorili s Ondrejom Jóbom. To slúži ako kľúčový nástroj pri používaní celej vizuálnej identity. Keďže ide o písmo, je veľmi ľahko uchopiteľné i pre laikov, alebo pre prípadné rýchle výstupy. Najväčšia výzva, technická aj mentálna, bolo označenie všetkých miestností, resp. dverí a kľúčov. Na štadióne je ich okolo 300 a ide o rôzne tecnické dvere, odsúvacie dvere, dvojdvere a podobne. Bola to nekonečná plánovacia práca, pri ktorej, skladám dole klobúk pred Viki, nehovoriac o samotnej realizácii. Označiť všetky dvere, dvakrát – teda z každej strany, je dosť dobrý výkon pre reklamnú agentúru. Čo sa týka praktického značenia, je môj najväčší úspech to, že sa mi podarilo presvedčiť bezpečnostného technika na žlto čierny požiarny evakuačný plán (smiech), lebo biely by na žltej stene dosť špatil. 

Potom sú tu aj tieto srdiečka, ktorými sa snažím podprahovo vplývať na fanúšikov tak, aby sa na štadióne správali slušne a s rešpektom. Myslím ši, že takúto výchovu potrebuje slovenský futbal ako soľ. 

Aké sú hodnotenia hráčov a klubu? 

Mám pocit, že sa hráči veľmi tešia, pretože podmienky tu máme na európskej úrovni. Negatívnejšie ohlasy som zatiaľ zaznamenal len z fanklubu FC Košice. Aj keď to nebolo moje rozhodnutie, tak viem, že fanúšikovia mali výhrady voči farebnosti sedadiel na tribúnach, keďže podľa ich názoru by mali byť žlto modré rovnako, ako farby klubu. To, že sedadlá nie sú žlto modré, ale má svoj racionálny dôvod, keďže sa pri začatí výstavby ešte nevedelo, aký klub tu bude hrať. 

FC Košice sú žlto-modrí, Lokomotíva Košice sú modro-biely. Nakoniec sa to urobilo veľmi neutrálne, v odtieňoch šedej, čo je podľa mňa dobrý kompromis. Tú šeď sa ale snažíme pri značení a brendingu vyvážiť žltou, ktorá je jednou z farieb mesta, ale aj klubu a vytvára pekný akcent. 

Na štadióne sa už odohrala celá tohtoročná sezóna FC Košice. Druhú ligu sme vyhrali a postúpili do prvej ligy. Tiež sa tu hrá Európska súťaž, v ktorej pôsobí klub FC Dnipro, čo je jeden z najlepších tímov na Ukrajine. Keďže nemohli hrať kvôli zjavným dôvodom doma, hľadali štadióny v susedných krajinách a KFA sa nakoniec stala ich domácim poľom. Momentálne majú veľkú šancu obsadiť druhé miesto v ukrajinskej lige, takže je možné, že sa na tomto štadióne bude hrať na budúci rok i Liga Majstrov.

Čo bol najzaujímavejší aspekt, brandingu futbalového štadióna? 

Najzaujímavejšie bolo určite prepojenie na architektúru a prepojenie na reálny zážitok ľudí. Pri tvorbe informačného systému je dôležité dbať na to že ľudia, ktorí ho budú používať, sú tu večer, respektíve v noci a viditeľnosť môže byť rôzna. Môže byť hmla, dážď alebo  čokoľvek, na to všetko sme museli myslieť aj pri dizajne písma, farieb a kontrastu farieb. Čo ma bavilo najviac, lebo to bolo spojené s reálnym svetom. Kapacita štadiónu je momentálne 5 a pol tisíc ľudí, pri dostavaní to bude 12 a pól tisíc. Úspešne sme absolvovali i bezpečnostnú skúšku komisára UEFA, kedy sa štadión musí vyprázdniť do niekoľkých minút, čo bola veľká úľava a veľký test našej práce.

Bude sa tu diať niečo okrem futbalu? 

To, čo si veľmi cením, je vynikajúci výber manažéra štadióna. Tým je veľmi energický nadšenec Peter Schmiedl, ktorý využíva tento priestor a hlavne priestor hlavnej budovy na rôzne konferencie či školenia. Myslím, že pred dvoma týždňami tu bola dokonca prvá svadba a otvára sa tu i reštaurácia. Je to fakt živý priestor. Hracia plocha, pokiaľ viem, nie je prispôsobená tomu, aby sa priamo na nej diali koncerty alebo podujatia, ale budova štadióna prináša rôzne možnosti využitia.

Ako sa ti pracovalo s holostavbou štadióna?  

Najčastejšie sme spolupracovali s interierovými dizajnérmi Maukšovcami zo štúdia Maukš. Mali  sme s nimi i samostatné konzultácie o tom, ako prepojiť interiérový dizajn so samotnou grafikou. V niektorých miestnostiach sme zladili môj dekor s dreveným obkladom a dizajnom miestností, pričom jedno vychádza v podstate z druhého. Taktiež, všetky reklamy musia prejsť cezo mňa, čo je dohoda so štadiónom. Logistiku štadióna sme vymýšľali spolu s Viki. Keď sme sem prišli, bola tu v podstate len holostavba. Štadión je trošku menšia kópia štadiónu v Dunajskej Strede. Pred tým, ako som začal, som bol na obhliadkach v Bratislave, Trnave a Senci, aby som sa inšpiroval, ako sa to asi robí, alebo, naopak, nerobí. Štadión bude hotový v Apríli 2024. Veľmi si v tomto vážim Marcela Gibódu, pri ktorom som sa opakovane presvedčil, že mu na tomto projekte veľmi záleží. V prvej etape výstavby, kde to napríklad vôbec nebolo v pláne, sa zasadil o to, aby boli postavené základy na ďalšie tribúny a je tu i veľa ďalších detailov, kde by som ho vedel chváliť. 

Čo pre teba znamená konferencia Eastern Design?

Nápad vytvoriť konferenciu vznikol, keď som ako začínajúci dizajnér chodil na rôzne podujatia takéhoto typu a pomaly ma prestávalo baviť pozerať sa na svetové špičky a megalomanské zákazky, ktoré mne ako novému dizajnérovi na Slovensku veľmi nepomáhali. Mohol som sa z nich inšpirovať, ale prakticky ma neposúvali nikam. Chýbal mi event, v ktorom by sa rozprávalo o našom regióne, a ktorý by prepájal dizajnérov v ňom. V roku 2018 sme s Ľubošom Bištom urobili prvú konferenciu, ktorá bola zameraná na strednú a východnú Európu a dizajnérov a dizajnérky z tohto prostredia a čo je ešte dôležitejšie, z tohto kontextu. Momentálne chystáme už štvrtý ročník, ktorý sa uskutoční 6. a 7. októbra, opäť v Tabačke Kulturfabrik. 

Event si už našiel svoje publikum a vyprofiloval sa tak, že okrem zamerania na lokálnejších rečníkov a rečníčky, je aj tematicky veľmi pestrý. Nie je len o grafickom dizajne a typografii, ale máme na ňom i výtvarníkov alebo hudobníkov, ktorých kreatívny proces je pre dizajnérov mnohokrát omnoho obohacujúcejší, než proces kolegov z fachu. Veľmi náš teší i to, keď naša konferencia posúva ľudí dopredu. Tu môžem spomenúť napríklad Martinu Paukovú, slovenskú ilustrátorku, ktorá žije dlhodobo v zahraničí, momentálne v Berlíne. Spolupracovala so všetkými veľkými značkami od Googlu, Applu až po New Yorker, ale na Slovensku sa o nej veľmi nevedelo. V roku 2019 sme ju pozvali rečniť na konferencii, čo asi splnilo svoj účel, lebo onedlho som ju videl vo Forbes magazíne, rozbehla sa jej spolupráca aj s Mikinou Dimunovou a celkovo sa tu s ňou rozvírila voda. Takéto príbehy sú pre mňa jeden z naplnených cieľov konferencie.

Je tento rok niečo, čo proste musíme vidieť? 

 Zatiaľ máme medzi potvrdenými rečníkmi a rečníčkami mená ako Mikina Dimunova, čo je asi najznámejšia slovenská dizajnérka, potom legenda českého dizajnu Aleš Najbrt a najznámejšiu poľskú ilustrátorku Olu Niepsuj. Čakajú nás ale 2 dni a 14 spíkrov, takže toho bude celkom dosť. 

Čo Ukrajina? 

Z Ukrajiny sme prvý krát pozvali dizajnérov v roku 2019. Šlo o jedno z najvýznamnejších štúdií Banda Agency. Bola to klasická prezentácia o tom, čo robia a ako robia. Myslím si, že je to super kvalitná práca. Minulý rok sme ich pozvali znova, no prišli už iní členovia tímu, ktorí sa venujú tematike vojny. Vlastne nie, musím sa opraviť, skôr sa venujú tematike hrdosti. 

Ako agentúra sa pretransformovali z komerčných zakázok na brending Ukrajiny. A ich kľúčová kampaň nesie názov BE BRAVE, čiže buďte odvážni alebo buďte statoční. Bolo to veľmi sympatické, pretože prišli rozprávať dvaja ľudia, ktorý z ničoho nič, od 24. 2. 2022, musia žiť v Berlíne, kde prišli len na výlet. Po ich prednáške sme mali prvýkrát standing ovation. Bolo veľmi zaujímavé, ako rozprávali. Okrem iného i o tom, ako sa vyrovnať s emočným tlakom, čo si ja ani vôbec neviem predstaviť. 

Momentálne je trošku náročnejšie zháňať ukrajinských rečníkov, lebo v prípade, že ide o mužov, je tam dosť zložitý legislatívny proces, ktorý ošetruje ich vycestovanie. Ale aj tak je väčšina kreatívcov a mladých umelcov z Ukrajiny roztrúsených po celej Európe. Snažíme sa o to, aby sme ostali v spojení, lebo Ukrajina je nám v Košiciach blízka.

Čo je pre teba v dizajne najdôležitejšie? 

Celkovo nevnímam dizajn ako výtvarné umenie, ale ako službu. Mám zhodou okolností aj bakalára z voľného výtvarného umenia a tento prístup do svojej práce rád prinášam. Myslím, že je to oceňované aj pri pragmatickejších zakázkach. Celkovo je dizajn služba, ktorou sa snažím pomôcť. Štúdio Midfield, ktoré som založil, má headline: Prihrávame klientom na góly, a o tom by to malo byť! Grafický dizajn je prihrávanie na góly, nie skórovanie. Teda napríklad nejde o vyhrávanie cien za každú cenu. Je to asi cítiť aj na konferencii, ktorú organizujeme s Ľubošom Bištom a na ktorú si sa ma pýtal vyššie. Od začiatku máme ideu, že organizujeme takú konferenciu, na akú by sme sami chceli chodiť, takže aj tá je proklientsky zameraná. V dizajne som si skúsil kadečo a viem, čo chcem robiť a čo nechcem robiť. To, čo robiť chcem, je napríklad branding a knižný dizajn. V dizajne mám ale istý morálny kompas. Jeden môj známy nepije alkohol a zveril sa mi, žeby nikdy nerobil brending žiadnej spoločnosti, ktorá vyrába alkohol a to sa mi veľmi páči. Stále sa na to snažím pozerať tak, že svojim kumštom pomáham niečomu, čomu sa klient venuje, a ak by sa to nezhodovalo s mojim svetonázorom, tak by som to určite nerobil. Napríklad by som už nerobil dizajn pre politickú kampaň. Mám z dizajnu radosť hlavne, keď pomáha klientovi, lebo nezriedka je to aj opačne, že to klientovi prácu sťažuje. Dizajnér si chce udržať to svoje a klient má z toho bolehlav a potom dostane našľahanú identitu a nevie čo s ňou, lebo si nevie urobiť ani elektronický podpis v emaile. 

Prečo sú tvojou srdcovkou práve knižky? 

Knižky sú srdcovka odkedy ich dizajnujem. Nesúvisí to s tým, žeby som bol vášnivý čitateľ. Ako väčšina správnych futbalistov, som ani ja nečítal veľa kníh. Pri ich dizajne ma ale baví zhmotnenie práce viacerých ľudí, no i samotné historické médium, ktoré prežíva aj napriek všetkým prognózam. Baví ma pracovať na šírení dobrých príbehov. Je to taká romantika. Knihu môžeš držať, ovoňať alebo aj zničiť, no je stále reálnym objektom. Oveľa viac inklinujem k takémuto offline dizajnu než k výstupom v digitálnom priestore. Už asi päť rokov robím s vydavateľstvom Absynt, je to krásna spolupráca a dúfam, že bude trvať čo najdlhšie. Zaujímavá práca bola i na knižke Lyrika H. Veľmi som sa jej potešil, lebo Rap počúvam od detstva, dokonca aj Lyrika. Šlo o veľmi jasné zadanie od vydavateľa a dizajn prešiel na prvý návrh. S dobrým materiálom sa dobre pracuje. Texty boli zaujímavé, malo to zaujímavý kontext, keďže Lyrik si tam vytvoril alteregá, ku ktorým neskôr Miro Nôta dodal fotografie. Tie sa zas dali pekne napárovať k textom. Takže celkom easy robota.

V jednom zo svojich rozhovorov si spomínal, že je pre teba dôležitá komunita, či už dizajnérov alebo umelcov. Prečo? 

Tak, ako je Slovensko malé, tak vieme byt rozbití. To sa týka všetkých komunít – či je to futbal, dizajn alebo kultúra.  Aj to je jedna z vecí, ktorú sa Easternom snažíme nabúrať. To, že v Bratislave i v Košiciach fungujú dizajnéri a dizajnérky, a pritom sa medzi sebou vôbec nepoznáme, mi príde ako scifi, a čo je horšie, je to hlavne strašná škoda. Veľa som sa naučil práve z kontaktov vo fachu a viem, že to môže pekne fungovať, keď je pre ne vytvorený priestor. Chcem sa proste rozprávať o našej práci a dostávať aj kritický pohľad od ľudí, ktorí sú v nej relevantní. Budovať takúto komunitu ,okrem Eastern Design, pomáha aj Národná Cena za Dizajn, ktorá to začala posledné roky robiť skutočne poriadne, čo ma veľmi teší.

Ako hodnotíš umeleckú komunitu v Košiciach?

Veľmi si vážim prácu Divadla na Peróne. Okrem toho, že sa z nás rokmi spolupráce stali aj blízky priatelia, mám i obrovskú radosť z každého ich predstavenia. Hlavne z toho ako svojim kumštom a remeslom posúvajú košickú kultúru na úplne iný level. Po tom, čo som videl ostatné predstavenie Dievča z morského dna, mám pocit, že ide o inscenáciu na svetovej úrovni a som rád, že im v tomto môžem pomôcť. V minulosti som robil aj pre Tabačku, ešte stále pracujem pre Kino Úsmev, čo bol vlastne jeden z mojich prvých klientov. Umelecká komunita v Košiciach je jednou z lepších stránok mesta. Je to jedna z vecí, ktorú vnímam ako fingujúcu už od školy. Neviem, či je to veľkosťou Košíc, alebo je historicky dané, že tým, ako sa tu miešali rôzne komunity a menšiny, nikto nemal s nikým problém – teda keď to poviem takto rozprávkovo. Túto toleranciu, ale podľa mňa, vytvorilo aj podhubie, v ktorom sú ľudia k sebe viac láskavejší, viac južnejší. Vnímam to tak v aj v umeleckej komunite, nevznikajú tu konflikty. Spolupráce typu Kino Úsmev a Tabačka Kulturfabrik, ktorí spolu dokážu zdielať kinosálu, sú proste výnimočná vec. My to vnímame ako bežné, ale nie je to úplne tak.

Máš ešte nejaký dizajnérsky sen? 

Veľmi rád by som robil brending futbalového klubu a keby to bola FC Barcelona, tak by som bol len bonus (smiech).

Invisible Mag z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.