Košice sa za posledných 10 rokov skutočne zmenili. Rozhovor s architektom Michalom Hladkým

Vyštudoval architektúru, spoluzaložil Východné pobrežie a dnes riadi organizáciu Creative Industry Košice. Michal Hladký už roky pracuje na udržateľnom rozvoji mesta. Aké problémy aj úspechy má za sebou, prečo je kontakt so zahraničím v jeho práci kľúčový a aké sú vyhliadky Košíc do budúcna? 

Tento rozhovor sme plánovali robiť doma. Si však často na cestách, takže aj kvôli tomu ho robíme v Helsinkách, na streche kultúrneho centra Kaapeli. Napĺňajú ťa ešte tvoje cesty alebo to už berieš len ako nevyhnutnú súčasť práce?

Cestovanie je vždy inšpirácia. Niekedy je to únavné, ale inšpiráciou je pre mňa vždy. Zakaždým, keď človek môže odísť zo svojho kontextu, dostáva iný rámec pre myšlienky. Otázkou je, koľko z toho, čo si si navymýšľal, aj uskutočníš, keď sa vrátiš.

Zažívaš niečo ako kultúrny šok, keď sa vraciaš späť domov, alebo sa kultúrne rozdiely medzi nami a zahraničím už stierajú?

Ani nie. Väčšinou si poviem, ako sa máme dobre. A to sa netýka len krajín smerom na východ, ale i na západ. Často si namýšľame, ako sa všetci majú lepšie, než my. Nie je to pravda. Niekedy, keď vidím zaujímavý projekt, poviem si, že by bolo super, keby niečo podobné fungovalo aj u nás, ale chápem, že to môže trvať o čosi dlhšie. Dôležité je mať akéhosi  nositeľa myšlienky, pretože sama sa zrealizuje len veľmi ťažko. Ak nie si lídrom zmeny, neudeje sa.

Ty si sa ešte počas školy (a aj bezprostredne po nej) začal venovať rôznym aktivitám. Dá sa ich zhrnúť v jednom názve?

Môžeme to volať kultúrny manažment alebo plánovanie či mestský rozvoj. V angličtine sú na to rôzne lepšie výrazy. Povedzme „urban development led by culture and creativity“.

Bol mestský rozvoj vždy tvojím cieľom alebo si sa k nemu dostal skôr náhodou?

Ako študenti sme ešte počas školy boli v Grazi v 2004 a 2005, rok po tom, čo bol Graz Európskym hlavným mestom kultúry. Keď človek vidí Kunsthaus od Petra Cooka, tak ho to nadchne. Myšlienka, že sa niečo také podarilo a mohlo by sa aj u nás, bola veľmi lákavá. Vidieť v historickej, UNESCOm chránenej štruktúre zrazu takéto ufo, to študenta naozaj ohromí. V Grazi sme vôbec prvýkrát zistili že existuje niečo také, ako je EHMK. Predtým sme o tom nevedeli, resp. nás to ani veľmi nezaujímalo. Neskôr, v roku 2007, sme zistili, že Slovensko by mohlo mať titul EHMK v roku 2013. Na Fakulte umení sme sa zrazu ocitli pri vyberaní loga pre kandidatúru. Tam som zistil, že Peter Radkoff k tomu má čo povedať, dali sme sa dokopy, a keď sme na meste zisťovali, čo sa plánuje, prišli sme na to, že chýba mestský rozvoj či urbanizmus. Zapojili sme sa a takmer rok sme dobrovoľníčili. Mali sme dosť energie a bola to intenzívna a pekná práca.

Dá sa teda povedať, že si sa odklonil od svojho pôvodného štúdia architektúry. Nechýba ti táto sféra?

Chýba mi skôr ten proces tvorby. To je naplňujúce. Mám však takú milú náhradu, chodím učiť na Fakultu umení, do prvého ročníka. Na dvoch predmetoch, ktoré učím, robia študenti návrhy a ja to s nimi konzultujem. Zároveň mám prácu, ktorá praje novým nápadom. Nechápal by som teda architektúru v zmysle, že musím kresliť budovy, ale skôr tak, že dávam dokopy komplexnú vec. Je to pre mňa rovnaký proces. To môže byť aj riadenie organizácie, uskutočnenie nápadu. Od myšlienky, ako má vyzerať výsledok, cez jej realizáciu až po finálny produkt. To je ten zaujímavý proces. A keď si prítomný pri celom procese, vidíš výsledok, ale zároveň chápeš aj to, aká veľká je zmena, a prečo vznikla.

Pred 10 rokmi si spolu so skupinou ľudí písal prihlášku pre projekt Európskeho hlavného mesta kultúry. Keď sa dnes obzrieš späť, nastala po získaní titulu spomínaná zmena, ktorú ste očakávali? 

Táto otázka padá často, ale musím povedať, že takmer všetko sa podarilo. Jasné, že boli i projekty, ako koncept Bane Bankov, ktoré sa nikdy nerealizovali. Krásne je však to, že v čase to nadobudlo vlastný život. A tá myšlienka žije. Možno sme si niektoré veci predstavovali inak, napríklad, že Kasárne budú určené výhradne súčasnému umeniu. Ten priestor v meste ale žije a alternatíva a súčasné formy si našli svoj vlastný život a fungujú v relatívne dobrej symbióze. Vezmime si napríklad komplex Strojárenskej. Vzniklo to ako z núdze cnosť. V čase, keď sa rekonštruovali Kasárne, bola potreba nájsť náhradné priestory pre ľudí, ktorí v nich sedeli. Košice 2013 si prenajali nejakú časť Strojárenskej a vtedy sa zasialo to, čo tam je dnes. Keď si spomeniem na všetky negatívne emócie okolo EHMK, ktorým sa asi nedá vyhnúť, nakoniec skončili pozitívnym výsledkom.

Ak dáme bokom budovy, ich rekonštrukcie a celkovú infraštruktúru, čo okrem nich mesto získalo?

Určite je to „mindset“. Musím povedať, že väčší krok než samotná kultúra urobili inštitúcie, administratíva či oficiálne štruktúry. Keď si vezmeme, kam bola schopná ísť kultúra a ako boli inštitúcie ochotné prekročiť svoj tieň, tak to je pre mňa väčší krok. Samozrejme i kultúra sa rozvinula, nemyslím to negatívne. Dnes je možné otvoriť témy, s ktorými by sme niekedy nedošli ani po vrátnicu, a to je zásadné. Už je možný dialóg.

Dnes šéfuješ organizácii Creative Industry Košice (CIKE). Bol už v čase prípravy EHMK plán, že raz vznikne organizácia takéhoto formátu?

Možno nie priamo CIKE, ale bolo jasné, že by mala existovať jedna organizácia, ktorá sa bude venovať napĺňaniu Master plánu. Mesto sa rozhodlo, že budeme pokračovať, a tak pokračujeme. Snažíme sa, aby veci, ktoré sme naplánovali, boli zrealizované.

Mnohým ľuďom však stále nie je jasné, čo presne táto organizácia robí. Vieš to zjednodušene opísať?

Pomáha organizáciám aj jednotlivcom rozvíjať sa a do veľkej miery prepája Košice so svetom. Máme vybudovanú medzinárodnú sieť kontaktov a prostredníctvom nás sa do nej dostali aj ďalšie organizácie, ktoré robia kultúru v Košiciach. Ja osobne to považujem za veľmi dôležité. Rozširujeme miestne univerzum a hájime záujmy kreatívnej a kultúrnej komunity. Čokoľvek sa deje v strategickom plánovaní a existujú možnosti, ako to rozvinúť, sme tam a snažíme sa pomôcť.

Sú Košice v Európe brané ako mesto, v ktorom rezonuje kultúra? Ako ich vnímajú? 

Ja si myslím, že áno, ale to je otázka pre ľudí vonku. Samozrejme, všetci žijeme v nejakej sociálnej bubline a v tej mojej všetci o Košiciach vedia a reflektujú ich ako kultúrne mesto. Ťažko povedať, ak by som šiel na konferenciu atómových fyzikov, či by o Košiciach vedeli, možno by skôr poznali Mochovce. Každopádne sa to už nedá oddeliť. Chce to ešte nejaký čas, ale mestom to už prešlo do hĺbky. Už len to, že si dalo do strategických materiálov kultúru a rozvoj kreatívneho priemyslu ako jeden zo zásadných elementov ekonomického rozvoja, je veľký krok. Desať rokov dozadu to bolo nepredstaviteľné. Každý by teda mal zreflektovať svoje okolie, ako ono vníma Košice. Moja odpoveď na otázku je však áno.

Momentálne sa čaká na rozhodnutie o výsledkoch kandidatúry Košíc na titul UNESCO Creative City of Media Arts. V čom vidíš ty osobne najväčšiu výzvu, ak by mesto titul získalo?

Najväčšiu výzvu vidím v tom, ako uskutočniť spoluprácu s rôznymi sektormi. Bez toho sa to podľa mňa nedá urobiť. Mohol by to byť len ďalší z radu mnohých umeleckých projektov, ale myslím, že to nie je jeho zmyslom. Verím, že najväčšou pridanou hodnotou pre mesto, ktoré sa stane súčasťou UNESCO Creative Cities, je možnosť budovať partnerstvá na globálnej úrovni. Plus označenie UNESCO Creative City of Media Arts. Je to PR záležitosť, ktorú môžu používať aj iné odvetvia ako referenciu. Napríklad hotely voči turizmu. Aby to však skutočne dávalo zmysel, tak musia nastať presahy medzi odbormi. V tomto prípade IT s umením a ich spolupráca by mala byť benefitom pre väčšiu doménu, či už to je mestský rozvoj, zdravotníctvo, turizmus či vzdelávanie. Nápad by mal byť zrealizovaný niekde ďalej za hranicou IT a umenia. Či to už bude úroveň estetiky, interaktívneho zážitku, či nejaký biznis alebo medzinárodné prepojenie. Vstúpiť do siete je jedna vec, ale zodpovednosť za to, ako s touto možnosťou narábať, je väčšia výzva.

Posuňme sa od sveta inštitúcií a projektov späť do dní, keď ste s Mišom Hudákom mali sen o bájnej krajine a založili ste Východné pobrežie. Je to asi nevyhnutná časť toho, čo si na začiatku začal robiť v meste a pre mesto. Dokážeš dnes tieto svety ešte nejakým spôsobom prepájať?

To sa nedá oddeliť. Keby som mal pomenovať, aká energia ma v mojej práci poháňa vpred, tak je sformulovaná v pobrežných manifestoch alebo v tom, čo je Východné pobrežie ako myšlienka. Je to verbalizácia toho, čo voči Košiciam cítim alebo čo od nich očakávam. Som zodpovedný voči svojmu mestu, okoliu, rodine. Chcem, aby žili v lepšom svete, povedzme v bájnej krajine. Nechcem odtiaľ odísť, aj keď každý to môže urobiť, má na to plné právo. Ale potom stratí právo sa sťažovať, že sa tu niečo deje alebo nedeje. Ak je Východné pobrežie verbalizáciou myšlienky, tak CIKE je nástroj na realizáciu pozitívnych vecí. Ide o mestský nástroj, ktorý má výtlak na mesto i kreatívnu komunitu v ňom.

Ak sa chceš dozvedieť viac o aktivitách Creative Industry Košice, klikni na cike.sk.