Má 100 rokov, prežila Osvienčim a stále vyučuje. Ako žiť podľa Magdy Zadorovej
Tuhý korienok pravej Košičanky – Magda Zadorová, rodená Sternová, si počas svojho storočného života prežila viac, než sa dá vyjadriť slovami. Tento článok je venovaný opisu jej života v 30. rokoch v Československu, v židovskom gete počas vojny a košickej tehelni pred deportáciou do koncentračného tábora Osvienčim i povojnových komunistických časoch. Predovšetkým je to však výpoveď o húževnatosti človeka, ktorý dokáže zo seba samého vyťažiť to najlepšie aj v hraničných situáciách a prežiť to, čo je pre súčasnú éru už takmer nemysliteľné.
Silná duchom
Magda Sternová sa narodila 22. decembra 1919 do košickej židovskej rodiny ako najstaršia dcéra v rodine šiestich detí. Už ako veľmi mladá ovládala niekoľko jazykov – doma spolu rozprávali maďarsky a nemecky, v škole študovala slovenčinu, francúžstinu, latinčinu a súkromne angličtinu. Sen o štúdiu jazykov na pražskej Filozofickej fakulte, kde bola prijatá, zmarila vojna a protižidovské opatrenia. Po rozpade Československa a Viedenskej arbitráži, keď Košice pripadli Maďarsku, bol jej rodine odobratý majetok, šperky aj peniaze a v roku 1944 ich vysťahovali do košického geta. Vďaka vláde Miklósa Horthyho sa transporty do koncentračných táborov z vtedajšieho Maďarska oneskorili približne o dva roky. Magda si v tom období potrebovala zachovať vnútornú silu a postarať sa o rodinu.
„Všetko je vec povahy a vždy, ak je to možné, si musíte vybrať tú lepšiu možnosť. Človek musí zostať silný duchom. Ja som musela urobiť všetko pre to, aby sme sa udržali nad vodou. Na moju mamu život v gete a vojna dopadli v takej miere, že stratila pôdu pod nohami. Vzali nám všetok majetok i rádio, nemali sme spojenie so svetom, žiadne správy. Pár ulíc v Košiciach uzavreli a vytvorili geto, kde nás držali približne štyri týždne. Do nášho trojizbového bytu s ôsmimi členmi rodiny poslali rodinu s ďalšími šiestimi z hraničnej maďarskej oblasti a museli sme spolu fungovať. Pomáhali sme si, neškriepili sa, nevyvolávali zbytočné konflikty. Každý deň sme si rozdelili úlohy, ktoré bolo treba spraviť. Nevedeli sme, čo s nami bude – bola som vtedy veľmi mladá a dokonca som sa hnevala na človeka, ktorý nás varoval pred tehelňou. Tam nás, Židov, nahnali viac ako 10 000 a nechali prežívať v hrozných podmienkach. Odtiaľ nás poslali rovno do Osvienčimu.“
Život nie je piknik
Z osemčlennej rodiny prežili koncentračný tábor iba štyri sestry. Ešte pred transportom sa Magda v Košiciach vydala za Andreja Zadora, ktorého odvliekli do pracovných táborov v Rusku, a s ktorým sa následné štyri roky nevideli. Po vojne sa ako jeden z mála vrátil do mesta a vyhľadal Magdu, aby mohli začať žiť nanovo.
„Život nie je piknik, síce sa to ľahko povie, ale treba ostať optimistický. Bez toho by som to celé nikdy nemohla prežiť. S manželom sa nám po vojne narodil náš jediný syn a všetky moje sestry sa vydali a odišli žiť do Izraela, kam som mala v pláne odísť aj ja s manželom. V 1968 nás obsadili Rusi a my sme už vycestovať nestihli. Syn odišiel žiť do Ameriky a dnes sa venuje prenatálnemu výskumu plodu. Vďaka svojej práci bol dokonca pozvaný na súkromnú audienciu k pápežovi. Ja som sa zamestnala v Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach a dlhé roky som sa starala o medzinárodnú korešpondenciu, komunikovala som v jazykoch, ktoré som sa naučila ako gymnazistka. Zahŕňalo to komunikáciu napríklad s knižnicami v Nemeckej demokratickej republike, Maďarsku, ale aj s Kongresovou knižnicou Washington DC, ktorá je najväčšou na svete. Jazyky boli to, čo ma udržalo a viedlo môj život. Keď som odišla do dôchodku, hneď som začala súkromne vyučovať. To robím dodnes.“
Keep smiling a uč sa
Bolo to vzdelanie získané z kníh, ktoré vyplnili jej mladosť a schopnosť dohovoriť sa vo viac než piatich jazykoch, ktoré tak výrazne ovplyvnili Magdinu cestu. Podľa nej je pre akúkoľvek generáciu najdôležitejšie vzdelávať sa, učiť sa jazyky a optimisticky myslieť.
„Američania často opakujú ‚Keep smiling!‘, a je to skutočne pravda. Človek sa úplne inak cíti s niekým, kto sa usmieva. Ja som počas svojho života nerobila žiadne zázraky, ale sústredila som sa na to, že som silná a zdravá. Je veľmi dôležité rozvíjať si kritické myslenie a čítať – ja som osobne nebola členkou žiadneho spolku a nenechala som sa ovplyvniť ideológiami. Ako 16-ročná som čítala Tolstoja a Dostojevského bez toho, aby som poznala kontext filozofie ich doby. Aj keď to bolo veľmi zaujímavé čítanie, nebola som na to ešte dosť zrelá a nemal ma kto usmerniť. Vzdelanie nás nesmierne ovplyvňuje počas celého nášho života. Posledný maturitný ročník pred vojnou som spolu so svojimi spolužiakmi brala veľmi vážne, no dnes mi to pripadá úplne iné. Keď nám bolo povedané, že T. G. Masaryk zomrel, plakali sme, ako keby nám zomrel skutočný otec. Milovali sme ho.“
„Je ťažké vysvetliť mladým ľuďom, aby sa poučili z minulosti, ktorá sa stala nám – oni tú minulosť nevlastnia, neprežili ju. Čo ale nastane, keď na preživších a ich autentický opis ostanú len spomienky? Je hrozné dívať sa na to, ako sa fašistické strany dostávajú k moci a sú zastúpené vo vláde, majú tak silnú podporu. Mládeži preto odkazujem, aby si dávali pozor, lebo história sa môže zopakovať.“
Celoživotné poslanie
Aké je tajomstvo zmysluplného života? 100-ročná súkromná učiteľka jazykov tvrdí, že našou najväčšou chybou je živiť ničnerobenie a trávenie času neprospešnými činnosťami. Podľa Magdy je jedným z tipov na dlhodobé fungovanie presný rozvrh a neustála činnosť.
„Vždy musíte robiť niečo užitočné. Najdôležitejšie je mať poslanie, vedieť prečo ráno vstávame z postele. Každý deň mám načasovaný režim, neholdujem žiadnemu vylihovaniu – dám sa do poriadku, upravím sa a denne mávam približne dve vyučovacie hodiny. Často mi vravia, že vyzerám na oveľa menej rokov, než v skutočnosti mám. Vyzerám mladšie, pretože musím. Ak by som sa opustila, všetko by šlo dolu vodou. Aktuálne mám asi siedmich žiakov, ktorí sa ku mne chodia učiť angličtinu a nemčinu. Učím už iba dospelých, ktorí majú tiež svoje rodiny a povinnosti – ak mi niektorý deň zrušia hodinu, pretože si musia niečo vybaviť, mám rovnakú radosť ako školou povinní študenti. Tak je to aj počas prázdnin, kedy mám frei. Ako by som sa mohla tešiť z voľna, ak by som celý život nič nerobila?
Od dôchodku stále učím a ak mám byť úprimná, ja sama by som asi nechodila k storočnej učiteľke. Napriek tomu mi stále chodia nové ponuky, no nových žiakov už takmer neprijímam. Po toľkých rokoch práce si vyberám, komu sa budem venovať. Nemám trpezlivosť, ak vidím, že niekto naozaj nemá nadanie a talent. Podstatné je však neprestať.“
Skutočná je iba prítomnosť
V lete 2019 bol na mieste, kde bola pred deportáciou do koncentračného tábora Magda Zadorová umiestnená so svojou rodinou a tisíckami iných židovských obyvateľov, odhalený pomník košickej tehelni na Idanskej ulici. Odhalenia memoriálu sa zúčastnila aj Magda ako jediná preživšia z Košíc, aby tak podala autentický opis toho, čo sa v tehelni v 1944 roku dialo.
„V škole sme sa na latinčine venovali prekladu filozofických textov od Vergília, Ovídia, Senecu. Aj po toľkých rokoch sa mi v hlave stále omieľa heslo: ‚Carpe diem quam minimum credula postero – Ži naplno a čím menej mysli na budúcnosť‘. Žijeme pre daný moment, súčasnosť, nič iné. Keď som skončila svoj príhovor pri pamätníku, Milan Kolcun stál vedľa mňa. Pozval ma do svojej talkshow Bez šepkára v Štátnom divadle Košice, aby som obecenstvu rozpovedala, čo sa mi v živote stalo. Je ťažké vysvetliť mladým ľuďom, aby sa poučili z minulosti, ktorá sa stala nám – oni tú minulosť nevlastnia, neprežili ju. Čo ale nastane, keď na preživších a ich autentický opis ostanú len spomienky?
Je hrozné dívať sa na to, ako sa fašistické strany dostávajú k moci a sú zastúpené vo vláde, majú tak silnú podporu. Sme tam, kde sme boli pred 70-timi rokmi, keď fašisti začali vystrkovať svoje rožky. Naozaj by som ani v najhoršom sne neverila, že po jatkách, ktoré som v živote videla, sa to bude diať znova. Nie je to iné, ale to isté. Mládeži preto odkazujem, aby si dávali pozor, lebo história sa môže zopakovať.“
Čítaj aj: Ako sa stať legendárnym sprievodcom? Na veži historickej radnice s Milanom Kolcunom
Košice vtedy a teraz
Magda Zadorová je pravou Košičankou – mesto, kde prežila takmer celý svoj život, považuje za rodisko, ktoré má veľmi rada a je svedkom jeho rozvoja a rastu za posledné storočie. Na takmer 4-krát zaľudnenejšie mesto, než aké bolo počas vojny so 60 000 obyvateľmi, sa díva z okna bytu blízko Radnice Starého mesta. Tvrdí, že je na nepoznanie od svojej československej verzie v 30. rokoch a pamätá si aj moment, keď prvý kameň padol na pôdu Nového Mesta, sídliska Terasa. Potomkovia jej sestier, ktoré sa pred komunizmom stihli vysťahovať do Izraela, ju navštevujú každý rok, hovoria slovensky i maďarsky a Košice považujú za svoj druhý domov. Zachovávajú si patriotizmus k mestu aj z veľkej diaľky.
„Deti mojich sestier a ich deti zbožňujú Hlavnú ulicu, ktorá vytvára dojem kúpeľného mesta. Vždy chodievame do divadla na balet alebo operu, obzeráme si secesné domy pôvodných Košíc, zájdeme na večeru na Baránok, prejdeme sa po Bankove. Nemám spomienky na toto mesto – v ňom mám celý svoj život. Mesto bez rodiny však neznamená veľa.“
