Maria a Liu, dve ženy, ktoré našli v Košiciach rozmanitosť a inšpiráciu, priateľov i pocit bezpečia. Cudzinky v Košiciach – Časť 3
Trojicu článkov, ktorej cieľom je odhaliť pohľad cudzincov žijúcich v Košiciach na život v našom meste, uzatvárajú dva príbehy žien z rôznych kultúr – talianskej a čínskej. Kým Maria vidí v našom meste potenciál, ktorý ju inšpiruje v práci, Liu tu našla život, ktorý by v jej rodnom meste zostal len snom. Prečítaj si ich príbeh.
Chcela vedieť ako funguje život mimo Talianska
Je príjemný letný deň. Sedím v malej útulnej košickej kaviarni Malá Budapešť a rozprávam sa s Máriou Gonzalo, ktorá je ďalšou zaujímavou cudzinkou žijúcou v Košiciach. Vyštudovala stavebné inžinierstvo a architektúru. Diplom má z reštaurátorstva a jej veľkou záľubou je história, o čom som sa počas nášho rozhovoru sám presvedčil. Mária pochádza z južného regiónu Apúlia, z veľmi známeho pútnického mesta San Giovanni Rotondo, kde žil aj páter Pio. „Prežila som tam celý život, ale moja mamka je rodená Slovenka. Otec je Neapolčan, čo v Taliansku znamená vrchol temperamentu. Moji rodičia sú stále tam, len ja som sa nejako zázračne ocitla na Slovensku. Chcela som vedieť, ako fungujú veci mimo Talianska. Prísť tu a zažiť skúsenosť s inou kultúrou, z krajiny odkiaľ pochádza moja mamka.“
„V Taliansku je normálne, že ženy riadia firmy. Keď som prišla a začala pracovať vo svojom obore, nemala som ako žena dobrú skúsenosť. Byť ženou architektkou na stavbe, a naviac mladou, nebolo ľahké. Často som sa stretávala s negatívnym prístupom v zmysle: ‚Čo nám tu ona ide riadiť?‘ Najskôr som dostala ponuku reštaurovať najstaršiu budovu v Trnave. Bola to dobrá skúsenosť, ale nakoniec ma odradila spolupráca. Žiadna totiž nebola. Mne sa páči pracovať v tíme, spoznávať nových ľudí a tam to bolo skôr o individualizme. Každý chcel dokázať, že to vie urobiť lepšie ako ja. Odišla som do Bratislavy, kde som sa dostala do architektonickej firmy, ktorá pracovala na rôznych projektoch. Znelo to zaujímavo, no v tíme bolo asi dvadsať ľudí, každý sa zatvoril do svojho bloku kancelárie a pracoval pri počítači. Opäť žiadna tímová spolupráca.“
„Po týchto skúsenostiach som sa začala zameriavať na inú profesiu. Viem po slovensky, a tak som chcela využiť svoju bilingválnosť. Poslala som žiadosti do jazykových škôl. Prvý telefonát bol z Košíc. Ozvala sa Societa Dante Alighieri, ktorá sa zameriava na výučbu talianskeho jazyka a kultúry. Tak som skončila v Košiciach a stala sa zo mňa lektorka taliančiny. Postupne som svoje pôsobenie rozšírila aj na výučbu talianskeho umenia, architektúry a histórie. Našla som sa v tom a veľmi ma to baví. Časom som zistila, že mi viac pasuje východ a váš temperament. Moje srdce ma viac ťahá sem. Povahovo sú mi tu ľudia bližší. Košice ma lákajú, pretože mi pripomínajú juh a taktiež dýchajú históriou.“
Aký prvý dojem nadobudne človek z návštevy Košíc?
Premýšľali ste nad tým niekedy? Prvé zoznámenie s mestom je dôležité a častokrát rozhoduje o tom, či sa nám páči alebo nie. Dokonca sa môže stať, že sa v ňom rozhodneme žiť. Poznám to na vlastnej koži, do Košíc som sa presťahoval pre jedenástimi rokmi a stále ma ten pocit neopustil. Chcem tu žiť a som hrdý na to, že Košice dokážu ponúknuť všetkým vnímavým ľuďom skutočný zážitok z objavovania. Človek vstúpi a mesto ho pohltí. Najskôr mestský park, potom Jakabov palác, Mlynská ulica a zrazu mohutná gotická katedrála. Vizuálny efekt starých Košíc je silný. Prirodzene ma preto zaujíma, ako to vnímajú cudzinci, ktorí prvýkrát prichádzajú do nášho mesta.
„Na ten deň si pamätám. Prišla som vlakom. O meste som nevedela nič, no ihneď na mňa urobilo veľký dojem. Pohľad na gotickú katedrálu a mestské divadlo hneď vedľa bol veľmi pôsobivý. A prvý pocit? Ako by som to správne vyjadrila. Na jazyk sa mi tisla matematická otázka o veľkosti mesta. V taliančine tomu hovoríme ‚proporcione‘. Zdalo sa mi, že Bratislava je ako Miláno a Košice sú ako Rím. Také niečo som prežívala, keď som videla život okolo mňa. Dýcha to tu históriou a pamiatkami. Bratislava mi prišla orientovaná viac na biznis a Košice mi svojimi pamiatkami a monumentálnou katedrálou pripomínali atmosféru Ríma. Časom som si všimla, že kresťanská história, ktorá formovala naše európske mestá, je tu trošku nepovšimnutá. Do pamiatok sa tu až tak veľa neinvestuje a podľa môjho názoru sa im nevenuje až taká pozornosť. Keď hovorím o kresťanstve, myslím tým sakrálne umenie v kostoloch. V Taliansku ľudia vedia, že v tom je veľké bohatstvo, ktoré láka ľudí z celého sveta. Je to súčasť nášho turizmu. Kresťanstvo tu zanechalo svoju pečať, svoj odkaz z predchádzajúcich čias. Staré stopy a transformácie, ktoré tu máme, sa nachádzajú v našej každodennej prítomnosti. Tvoria atmosféru a kulisu mesta. Lenže keď som mesto čoraz viac spoznávala, akoby sa mi ukazovali nejaké cudzie Košice.
Cudzie Košice
Pri pohľade na viaceré staré budovy som si časom hovorila: ‚Odhaľte sa ešte viac a ukážte, čo tu máte.‘ Zistila som, ako výrazne sa mesto počas 19. storočia zmenilo. Spomeňme napríklad vybudovanie nového mestského divadla alebo stavbu viacerých synagóg. Láka ma odhaľovanie skrytej tváre mesta. Ktoré sú tie pravé Košice? Kresťanský stredovek alebo je to 19. storočie? Núti nás to premýšľať a pomôže nestratiť našu jedinečnú mestskú identitu. Som na tieto veci veľmi citlivá. Nie som typ, ktorý chce silou mocou uchovať to staré, to nie, ale každé mesto nám presne odhalí, kým sme. To, čo sme v minulosti prežili, čo je naša kultúra a identita. Napriek modernosti doby by starobylosť mesta nemala ísť bokom, pretože ukazuje životaschopnosť a tvorivú vôľu jeho obyvateľov a ich činorodú podnikavosť. Je tu tendencia architektonicky odsúvať starobylú stránku mesta a dávať do popredia 19.storočie. Podľa mna to smeruje k uniformnosti, pričom sa potláča staré bohatstvo, tá drahocenná minulosť. My v Taliansku veľmi dobre vieme, že kultúra, história, pamiatky robia turizmus a to je gro, z čoho Taliansko dnes žije. To isté môže byť aj v Košiciach. Práve to som mala na mysli pri slovách cudzie Košice.“
Na kráse sa (ne)dá zarobiť
Pri rozhovore s Máriou mám pocit, akoby staré dedičstvo, tá hodnota vytvorená v priebehu toľkých storočí, nebola stále naplno verejnosťou poznaná a správne ohodnotená. Na jazyk sa mi preto natíska otázka, či dostatočne prezentujeme naše historické dedičstvo? Mária hovorí, že sa u nás stretáva s názorom, že na kráse starých pamiatok sa nedá zarobiť. Ona si myslí presný opak. „Všimla som si, že Košice majú veľký počet starých tehlových budov. A to je neuveriteľné bohatstvo. Vždy, keď vidím tie tehly, doširoka sa mi otvoria oči. Sama žijem v byte, ktorý je v tehlovom dome. Tehla je výborná v teple aj v zime, no akoby si to ľudia nevážili. Keď sa ide prerábať, všetko sa hlava nehlava zbúra a dá sa tam betón. Keď to vidím, je mi z toho do plaču.
Precestovala som väčšiu časť Slovenska a našla som neuveriteľný počet zanedbaných hradov a kaštieľov. Máte tu viac než 800 hradov a ani neviem koľko kaštieľov. Prevažuje názor, že sa do toho neoplatí investovať, lebo z toho nič nebude. Naopak, ak by prišli napríklad investori z Talianska, vedeli by povedať, čo všetko sa dá a aký potenciál sa tu skrýva. Slovensko sa ešte iba učí, ako sa marketingovo predať. Nevidím to však len negatívne. Viaceré hrady sa už opravujú a aktívni ľudia ich rekonštruujú.“
Bol som zvedavý, či máme v Košiciach nejaké miesto, ktoré Márii dokáže pripomenúť jej rodné Taliansko. „Najviac mi Taliansko pripomína Dominikánske námestie. Atmosféra na trhu, veľa ľudí a k tomu samotný dominikánsky kostol zasvätený Panne Márii, ktorý má prepojenie s pápežskou bazilikou Santa Maria Maggiore v Ríme, mi je veľmi blízky.“ Okrem toho Mária vyzdvihla ďalší zaujímavý aspekt. Spomína na to, keď ju priatelia zobrali do postranných uličiek a ukázali jej náš kalvínsky kostol. „Bola som z toho veľmi prekvapená. Zrazu som spoznala, že ste tu mali aj kalvínov, Židov a Maďarov. Vnímam to tak, že Košice sú malé mesto, napriek tomu boli starí Košičania v minulosti otvorení voči rôznym náboženstvám. Fascinuje ma, ako to mesto dokázalo absorbovať. Je to výnimočné a nie je to samozrejmosť. Košice mi ukázali svoju multikultúrnosť. A to sa mi páčilo.“
Slováci si dostatočne nevážia svoj čas na oddych
Mária svoje korene nezaprie. Má síce dušu Talianky, cítiť z nej južanský temperament a lásku k talianskemu umeniu, ale po maminej strane v sebe zdedila aj kus Slovenska. A preto ma zaujímalo, či ona, zo svojej pozície cudzinky, ktorá je jednou nohou v Taliansku a druhou na Slovensku, vidí nejaký zásadný rozdiel medzi našimi kultúrami v každodennom živote.
„Stretla som sa s predstavou, že Taliani majú radi kávičku, cigaretku a nohy v teple. Ale aj my pracujeme. V Taliansku si ľudia radšej zoberú 2-3 roboty cez týždeň, ale víkend je posvätný. Vtedy si užijú oddych. Tu vidím veľký rozdiel v prežívaní. Slováci by sa mohli viac otvoriť životu a menej často sa sťažovať. Slovák bude robiť až kým nepraskne. Pracuje celý týždeň, skončí v piatok a hneď v sobotu si nájde ďalšiu robotu doma. Robota niekedy počká, neutečie. Mám pocit, akoby si Slováci svoj čas na oddych dostatočne nevážili. Nie je hriech oddychovať a nájsť si čas pre seba. V tomto vidím zásadný rozdiel. V Taliansku si ľudia vo voľnom čase viac doprajú. Uvoľnia sa. Tu mám skúsenosť, že sa ľudia často sťažujú na svoju prácu a sú nespokojní, pretože riešia, čo si o nich myslia druhí. Ja hovorím, ži si svoj život a nerieš ostatných. Sústreď sa na seba.“
Keď sme prileteli, v Košiciach bolo všetko zatvorené, – hovorí čínska lektorka Liu Dong
Slovensko a Čína sú veľmi odlišné krajiny, nielen vzdialenosťou, ale aj spôsobom života miestnych ľudí, ktorý vychádza z úplne iného kultúrno-historického prostredia. Rozdielov by sme našli bez pochýb mnoho, ale mňa zaujíma, čo nás spája. Preto som sa zoznámil s pani Liu, lektorkou čínskeho jazyka, ktorá žije v Košiciach. Na Hlavnej ulici som stretol pozitívne naladenú ženu, ktorá vie nielen pekne rozprávať o našom meste, ale zároveň je mi inšpiráciou, ako naplno využívať naše mestské kultúrne podhubie. Sadli sme si do malej kaviarne a objednali zelený čaj, ktorý prvýkrát objavili v Číne pred 2000 rokmi. Prepájanie dvoch kultúr sa ihneď začalo a ja som bol veľmi zvedavý na jej životný príbeh. Ako sa do metropoly východu dostane človek až z ďalekej Číny?
„Môj manžel je chemický inžinier a pracoval pre československú firmu v Číne, ktorá si tam postavila fabriku na výrobu plynu. Po rozpade Československa ho firma kontaktovala, aby prišiel pracovať do Košíc. Písal sa rok 1994. Po nejakom čase si tu manžel založil vlastnú firmu s textilom a po dvoch rokoch som za ním prišla aj ja.“ Pamätáte si, aké to bolo, keď ste prvýkrát vstúpili do cudzieho mesta? Aká bola vtedy atmosféra v Košiciach?
„Prišli sme lietadlom z Prahy, bolo okolo jedenástej večer a nevidela som žiadne svetlo. Myslela som si, že sú tu dookola samé kopce. Bolo veľké ticho. V Číne je o takom čase na uliciach veľa ľudí, všade je svetlo a ruch, a tu nič. Práve bola Veľká noc a obchody boli na niekoľko dní zatvorené. Nedali sa kúpiť ani len zemiaky na šalát. Nebola som na také niečo pripravená. Zostali sme trochu hladní. Začiatky boli ťažké, nevedeli sme po slovensky. Mali sme malého syna a dali sme ho do školy. Neskôr nám ochorel. Nevedeli sme, ako tu niečo vybaviť. Bolo to komplikované obdobie. Znalosť jazyka by nám vtedy veľmi pomohla, ale ja som slovenčinu nikdy neštudovala. Až v priebehu niekoľkých rokov som sa ju postupne naučila. Je to ťažký jazyk.“
Reportáže o Košiciach v čínskych novinách
Po niekoľkých rokoch Liu spoznala nielen Košice, ale aj veľkú časť Slovenska. Rozhodla sa, že začne o našej malej krajine písať. Z koženej tašky vyberá rôzne novinové články o Košiciach a Slovensku. Vyšlo jej viac ako 200 reportáží. Pozerám sa na čínske písmo v novinách a jediné čomu rozumiem, sú fotografie Hlavnej ulice. Ostávam prekvapený a som veľmi hrdý, že Liu nášmu mestu robí takú reklamu aj v zahraničí. „Každý týždeň som o Košiciach písala jeden článok. Chodím s Milanom Kolcunom na jeho Potulky, a tak som sa o meste dozvedela veľa zaujímavých vecí. Tie potom opisujem do čínskych novín. Písala som o Hlavnej ulici, Kulturparku, gotickej katedrále, ale aj o malých uličkách. Napísala som aj knihu o Slovensku a jeho pamiatkach. O Spišskom hrade, Levoči, Medzilaborciach a mnohých iných mestách. Je podpísaná bývalým prezidentom Schusterom, aj Milanom Kolcunom. Bola som dokonca aj v jeho talkshow Bez šepkára.“
Moje rodné mesto Lanzhou nebolo kultúrne. Tu v Košiciach je to lepšie
„Mne sa Košice veľmi páčia, dobre to tu poznám a ľahko sa v uliciach orientujem. Keď idem do Bratislavy, som stratená. Je tam mnoho rušných ulíc, v ktorým sa nevyznám. V Košiciach rada vyhľadávam ľudí. Mám rada hlavne kultúrne podujatia, každý rok navštívim aspoň päť desiatok lokálnych výstav. Chodím na koncerty, do filharmónie a mám rada, keď sa v meste prezentujú nejaké staré remeslá alebo folklórna hudba. Košice sa výrazne kultúrne pozdvihli po tom, ako získali titul Európske hlavné mesto kultúry. Vnímam ten posun vpred, odvtedy sa mi v Košiciach žije lepšie. Je tu viac kultúrnych podujatí. Ak by som to porovnala s mojím rodným mestom Lanzhou, ktoré sa nachádza na Žltej rieke a svojou veľkosťou (4 milióny obyvateľov) ďaleko prevyšuje menšie Košice, tak tie sú oproti nemu oveľa kultúrnejšie. Je tu väčšia pestrosť a rôznorodosť. U nás je síce veľa ľudí, ale iba málo z nich sa navzájom pozná. Žije sa skôr individuálne, chýba väčší kontakt s druhými ľuďmi. Je tam síce veľa reštaurácií, ale mnohé sú identické. V rádiu sa hrá dookola iba jeden hudobný štýl od jedného speváka, až potom príde nejaká ďalšia pesnička. Mesto Lanzhou sa orientuje skôr na biznis. Žije sa tam rýchlo. Tu v Košiciach je to oveľa pokojnejšie.“
Jej cesta k spoznaniu košickej kultúry sa rodila postupne. Žije tu už 26 rokov, ale prvých desať rokov takmer vôbec nechodila do centra mesta. Venovala svoj čas manželovmu obchodu s textilom a hlavne svojej rodine. Ako matka musela často riešiť zložité situácie spojené so školou. „Môj syn sa na slovenských školách stretol s rôznymi formami diskriminácie a preto odtiaľto odišiel žiť do zahraničia. Dostal sa na dve najvýznamnejšie americké školy – na Harvard a Cambridge v Los Angeles, kde sa nakoniec rozhodol študovať. My s manželom sa už nikam nechystáme, ostávame tu, pretože Košice sú dobré a bezpečné miesto pre život. Tu je náš domov.“
Kultúru spoznala cez Slovenku Luciu
V Košiciach žije iba malá čínska komunita, zhruba desať rodín. „Číňan je obyčajne sám, iba s rodinou. Žije sa skôr uzavreto, vo svojej záhrade, iba málokto z nás chodí na nejaké kultúrne akcie či do filharmónie.“ Zdá sa, že pani Liu nie je typická Číňanka, pretože má veľký záujem spoznať naše mesto a rozšíriť si obzory o krajine, v ktorej žije. Jej spôsob života sa zmenil, keď sa zoznámila so slovenskou kamarátkou Luciou z medzinárodnej jazykovej školy Empire, kde spoločne vyučujú. Práve ona jej pomohla a vzala ju na rôzne kultúrne akcie v Košiciach. Najskôr chodili na basketbal fandiť košickým Good Angels a neskôr spolu navštevovali ďalšie podujatia. Tu sa ukazuje, aký dôležitý je náš proaktívny prístup smerom k cudzincom. Je aj na nás, aby sme im pomohli začleniť sa do spoločnosti. Koľkých cudzincov vo svojom okolí poznáme? Ukázali sme im niekedy mesto našimi očami?
„Mojím cieľom je búrať zažité stereotypy. Chcem, aby viac Slovákov aj skrze mňa spoznalo Čínu. Nielen prostredníctvom čínskeho jazyka, ktorý vyučujem, ale aby zažili aj živú kultúru. Preto organizujem rôzne podujatia, napr. čínsky Nový rok. Okrem toho píšem básne a recitujem, a tak sa aj prostredníctvom nich snažím ukázať bohatstvo našej čínskej kultúry,“ uzatvára náš rozhovor sympatická lektorka Liu Dong.
Našu tretiu časť o cudzincoch v Košiciach symbolicky uzatvárame dvomi úžasnými ženami. Preto ju venujem všetkým odvážnym a aktívnym ženám, ktoré nás v živote inšpirujú byť lepšími ľuďmi.