Move fest Košice zahŕňa do tvorby ľudí bez rozdielu schopností.
Akým rytmom by si bol, keby si bol vázou?
Prebúdzame osamelé bytosti v nás, ktoré by si rady zatancovali bez zbytočného súdenia.
Som kruhový objekt. Nekonečný. Široký a hlboký. Som beztvará forma, bezforemný tvar, ako búrka. Naťahujem sa a zmenšujem sa, ale vo vnútri sa nemením. Mám farbu vody, obsahujem všetky oblaky, ktoré boli a ktoré budú. Som nočná obloha v detskej kresbe. A aký rytmus by som mal, keby som bol svetlosivou vázou na kvety?
Takto sa to začína. Postavy sa pohybujú na obrazovke počítača, ktorá je premietaná na plátno v Kine Úsmev. Sledujeme tri rôzne telá. Vysoké, stredne vysoké a nízke na invalidnom vozíku, pohybujúce sa podľa svojich vnútorných obrazov za tónov hudby. Ide o predstavenie Mirage choreografky Kat Rampáčkovej v spolupráci s fínskou Kaoos Company, a zároveň úvodný deň 5. ročníka medzinárodného festivalu súčasného tanca, nového cirkusu a fyzického divadla Move Fest Košice.
Lepšie povedané, skôr vnímame, než sa pozeráme. Predstavenie totiž obsahuje aj Katkin audiokomentár. Predstavenie je inkluzívne a prístupné napríklad aj nevidiacim. Opisuje pohyby na plátne a zároveň obrazy, ktorými sú inšpirované. Moduluje svoj hlas, hrá sa so slovíčkami, emóciou, hravosťou, jej hlas nie je konštantný, tak ako pohyb tanečníčiek na plátne – fyzicky sa nachádzajúcich v Helsinkách – nie je konštantný, ale je tekutý a menný. Slovom však doprevádza aj proces kresby v skicári. Začína bielym plátnom a malou bodkou, ktorá sa objaví, kruhom a čiarami. Po prvotne bizarnom prekvapení sa necháte unášať touto nečakanou príjemnosťou a akceptujete jej prirodzenosť.
Lebo aj kresba je vlastne pohyb.
„Už je to 5 rokov, čo sme začali s festivalom MOVE fest v Košiciach a každým rokom sa snažíme posúvať ďalej, otvárať festival širšej skupine ľudí. Tento rok sme sa zamerali v podtexte hlavnej témy, ktorá bola “inšpirácia umeleckým dielom”, na inklúziu. Tanec je prirodzená forma pohybu, vyjadrenia emócií, komunikácie, a preto si myslíme, že je súčasťou bežného života človeka,” vraví Kat o festivale. Pri tvorbe predstavenia Mirage sa inšpirovala obrazmi Joana Miróa, katalánskeho výtvarníka. Jeho surrealistické diela a prvky, abstraktné i konkrétne, sa akoby každú chvíľu mali rozvlniť a rozvibrovať. Pri hravosti tvarov, ktoré sa nesú jeho dielami, si omnoho jednoduchšie predstavíte, o čom je technika Michaila Čechova, s ktorou pracuje aj Kat. S touto psycho-fyzickou metódou, pri ktorej ide o využitie pohybu na ovplyvnenie svojich emócií a rozpoloženia, a prácu s predstavivosťou, sa prvýkrát stretla v švajčiarskom Verscio, kde študovala fyzické divadlo. Predtým, než sa presunula na pražskú HAMU.
V predstavení Mirage účinkuje Georgie Goter, Siiri Tiilka, ktorá má Downov Syndróm, a Noora Västinen s telesným znevýhodnením. Práve Noora robila dobrovoľníčku na Slovensku a pozvala Kat na inkluzívny tanečný festival organizovaný Kaaos company, kde sa zrodila myšlienka Mirage-u. S príchodom pandémie ho potom prispôsobila špeciálne pre platformu Zoom.
Sprievodná hudba je nádherná. Kto ju asi komponoval? Túto nevyslovenú otázku zodpovie jedna zapnutá kamera naviac na konci tanečného predstavenia. Objaví sa Sami. Prečo by malo byť (pozitívnym) prekvapením, že hudbu skladal človek so zdravotným znevýhodnením? Naozaj nie sme zvyknutí, aby boli bežne zahrnutí do tvorivého procesu. A do spoločnosti.
Kľúčom k skutočnej inklúzií je spolupracovať vzájomne aj pri iných než len viditeľných zložkách projektov. A, v naoko inkluzívnom duchu, nepodporovať dávanie týchto ľudí do separátnych, izolovaných skupiniek. Ale naopak prizývať ich do všetkých úrovní tvorby a podieľania sa. Aj tých, ktoré na prvý pohľad nevidno.
Teoretický fyzik, remeselník i sociologička. Spolu na parkete.
Je zamračené a Kate Bush sa vo výrazných červených šatách ladne hýbe lúkou. Všetky oči vo Fabric Space sú na nej. Presnejšie, na klipe Wuthering Heights, keď všetci bez dychu kopírujú jej pohyby, jeden za druhým. Vystrieda ju Lonely Boy, Fatboy Slim, tempá sa menia, v miestnosti je sotva molekula kyslíka, za to veľa molekúl nadšenia. Koľko je vôbec hodín? Pri podujatí Danceoke, tanečnej verzii známejšieho karaoke, ide o tancovanie podľa známych aj neznámych choreografií videoklipov, v reálnom čase a bez nácviku. Nikto nikoho nesúdi, všetci sú na chvíľu tu a teraz. A dnes tu tancuje teoretický fyzik i architektka. Všetci sa smejú a nik nechce prestať.
Festival Move Fest Košice spolu s priateľmi organizuje Michaela Sabolová a Kat Rampáčková z PST – Priestoru súčasného tanca. Ich idea veľkej tanečnej haly, tak trochu metafora a trochu aj nie, ktorú ukazujú v prezentácii, je v realite často malý stolík v kaviarni, kde prebiehajú ich debaty, alebo počítač. Katka totiž žije v Barcelone a Miška v Košiciach. Napriek tomu sa im darí organizovať množstvo podujatí spojených s tancom a pohybom, vzdelávacie programy pre dospelých, tanečné tábory pre deti či workshopy kontaktnej improvizácie. Pri tom všetkom spolupracujú s domácimi i zahraničnými organizáciami a jednotlivcami. S inklúziou, ktorú by chceli rozvíjať, to myslia naozaj, vrátane tej sociálnej: „Boli by sme radi, keby každý, kto sa chce hýbať a tancovať, mal tú možnosť. Aj vtedy, ak ich rodičia nemajú dostatočný alebo stabilný príjem,” zdôrazňuje svoje želanie Katka.
Všetci diváci i umelci už boli v miestnosti Tabačky, keď organizátorky začali oficiálne otvorenie. Bez umelého predelu, bez vyjdenia na pódium “tak a teraz sme tu”, ako to zvyčajne býva, ale dokonale prirodzene a spontánne, radostne a srdečne. Táto pridaná hodnota, ktorú vycítili aj prítomní potleskom, načrtla neverbálny tón a emulziu, v ktorej bude obklopený celý festival – že to bude ľudské, príjemné, inšpiratívne, skutočné. A zahrňajúce skupiny ľudí s rôznym druhom schopností.
Body recognition je názov predošlého inkluzívneho predstavenia Kat, Mišky a Noory. Prítomné obecenstvo bolo prekvapené z toho, ako sa dá s inklúziou pracovať a že to ide aj takto. Tak, aby boli všetky performerky a tanečníci, tí s aj bez znevýhodnení, na rovnakej úrovni zapojenia a aby dostali rovnako veľký priestor. Aby sme sa započúvali do jedinečnosti jazyka, ktorá sa nám naskytá od tela, ktoré má inú skúsenosť a možnosti, ako telo naše. A to isté platí aj pre myseľ, ktorá funguje inak, než naša.
O to sa snaží aj Sally Davidson, umelecká riaditeľka Kaaos Company a X Dance festivalu. Už dvadsať rokov pôsobí v oblasti inkluzívneho tanca a metódu DanceAbility praktizuje pätnásť rokov.
Byť plne prítomný vo svojom tele je ten najlepší nástroj, aký máš
Sally verí, že rovnosť pohybu nezávisí od funkčnosti alebo schopností (fyzických či mentálnych). Ale od túžby byť videní takí, akí sme. Tvrdí, že v našej spoločnosti oceňujeme len veľmi úzku časť ľudí, a mnohých tak izolujeme: „Vždy som mala pocit, že som na periférii. Že nezapadám. Až mi raz choreografka Deborah Haye na jej workshope krásne poďakovala za to, že som priviedla jej pozornosť k okraju. Doslova. Neuvedomila som si, že som sa celý čas držala, aj fyzicky, na kraji skupiny. Postupne som si uvedomila, že mi je na periférii komfortne.”
Sally vie, že veľa z ľudí so znevýhodnením žije v inštitúciách, kde majú vyhradený presný čas na všetko – na spanie, jedenie: „Na mojich workshopoch im chcem dať voľnosť, možnosť voľby. To je veľmi dôležité. Môcť sa slobodne rozhodnúť.” A vytvárať pozývajúce prostredie. Nevnucovať sa, ale dávať pocítiť, opakovane, že sú vítaní zapojiť sa. Keď to pre nich bude komfortné. Tempom a spôsobom, aký budú cítiť: „Raz bol na mojom workshope chlapec s autizmom. Prvé štyri dni workshopu iba pozeral von a stál. Potom prišiel bližšie a bližšie. V posledný deň sa priblížil úplne a zapojil sa do pohybu skupiny.
Včera prišlo dievča, ktoré bolo na invalidnom vozíku. Prvú hodinu nás sledovala, párkrát som sa jej spýtala a uistila sa, či má chuť sa zapojiť alebo nie. A neskôr sa sa naozaj zapojila,” reflektuje Sally a všíma si tiež, že pre asistentov ľudí so znevýhodnením, ktorí s nimi prídu na workshop, je často nesmierne ťažké “upustiť” od ich role opatrovníka. Trvá to aj celé mesiace, kým sa uvoľnia. A začnú tam byť sami za seba.
Pohyb ju v prvom rade zaujíma ako umelkyňu: „Veľmi ma inšpiruje, keď sledujem rôznych ľudí, ako cítia pohyb. Napríklad kamarátka, ktorá má ťažké telesné znevýhodnenie, vie robiť (v našom ponímaní) len maličký, určitý pohyb. Začnem ho teda zakomponovávať aj ja do svojich pohybov. Alebo jej rôzne veci trvajú dlhšie – aj ja teda tiež spomalím a hneď začnem cítiť a chápať veci inak.”
So svojimi predstaveniami chodia aj na Island, do botanickej záhrady či bazéna a verejného priestoru, keďže, ako vraví, nie každý si môže dovoliť kúpiť si lístok do umeleckej inštitúcie. Počas predstavenia Pond, odohrávajucom sa v bazéne, pracovala s dievčaťom, ktorej živlom bola voda. Nikto to o nej dovtedy nevedel. Žiarila: „O tom to je, aby mal každý možnosť a chvíľu, kedy zažiari.”
Jedinečné je tiež to, že obdobne zamerané organizácie pracujú väčšinou len s ľuďmi s určitým druhom znevýhodnenia. Sally pracuje so všetkými. Na workshopoch, spoločne s účastníkmi, hľadajú jednotný pohybový jazyk skupiny. Učia sa počúvať pohyb svojho tela a aj tela druhých, hľadať nové spôsoby vyjadrenia. Aby sa všetci stali učiacim sa priestorom pre pohyb druhého. Pretože pohyb nie je niečo, čo robíme ale niečo, čím sme:
„O jednej dievčine mi raz povedali, že je nevidiaca. Zatemnili sme všetky okná, no v rohu ostalo prenikať trochu svetla, kúsok lúčov. Ona sa postupne premiestnila k tomuto svetlu. A to mi napovedalo, že niečo, určitú časť svetla, vidí. Som facilitátorka, ale veľká časť mojej práce je, že na ľudí reagujem, odpovedám im, vnímam ich a ich pohyby. Keď podporujem ostatných, aby boli, kým sú, robím to aj ja pre seba. Byť prítomný vo svojom tele je ten najlepší nástroj, aký máš.”
Uniesol a postrelil ho Taliban, teraz rozpráva príbeh pohybom
Zainullah mal len 12, keď sa to stalo. Ešte zranený šiel cez strmé hory Turecka, na gumenom člne sa preplavil do Grécka, až sa napokon dostal do Nórska.
Aj s jeho príbehom pracuje Tine Fossmo, nórska režisérka, choreografka a zakladateľka národnej a regionálnej arény tanca NORA. V predstavení Exclusion:Racism spolupracovala aj s centrom mládeže Backyard Youth Center v regióne Telemark. Nezáleží na tom, či daní 15-roční študenti niekedy tancovali alebo nie. Mali možnosť vyjadriť sa k téme rasizmu prostredníctvom pohybu tela. Kde je cesta von z našich úzkych škatúľ? Ako sa dostaneme od strachu k rešpektu? Na začiatku spoločného tvorenia im lektorka vraví, že nejde o to predviesť sa, aha, ako tancujem. Ale vyrozprávať odkaz publiku. Budeme najmä ľuďmi, vraví študentom.
„Ide nám o to, zniesť sociálne témy a problémy z politického diskurzu dole do jazyka, ktorému rozumie každý. Študenti v sebe musia nájsť pohyb, začne to nimi prúdiť a sami si ho začnú vytvárať. Pri improvizácii sa totiž stávate spolutvorcami. Na začiatku im to príde zvláštne, potom to milujú. Nehovorili sme týmto mladým ľuďom vopred, že pôjde o tanec, aby sme neodradili a nevystrašili tých, ktorí ešte netancovali. Čokoľvek urobia, akýkoľvek pohyb. je viac než dosť. Keď sa cítia spokojne a zdravo sebavedomo, dejú sa veci.”
Ich ďalšie predstavenie sa venuje duševnému zdraviu. Ako Tine dodáva, aj keď je Nórsko jednou z najbohatších krajín, majú s tým obrovský problém. Chystajú aj nové spracovanie témy detskej chudoby: „Svet nie je ľahké miesto. Je dôležité dať im pocítiť uvedomenie, že bez ohľadu na rasu či pohlavie, je v poriadku byť práve teraz presne tým, kým si. A chceme počúvať, čo chcú a potrebujú povedať.”
Ako si zapíšem drsnosť povrchu do tela?
A rastlinku rašiacu z betónu.
Jeden človek čupí na výklenku zo steny Rodošta, priľnúc k stene. Ďalší pri podchode, asi 2 metre nad zemou. Okoloidúci pán mu z diaľky venuje pohľad, no nie príliš začudovaný. Iný sa ohýba nad kontajnerom na plasty. Snaží sa navnímať rôzne povrchy svojím telom. V rondokubistickom priestore na Baštovej sa totiž v tejto chvíli koná workshop mapovania, ktorý vedie Spolka – kolektív odborníčiek a odborníka z oblasti architektúry a sociológie – v spolupráci s choreografkou Štěpánou Nlasa Mfutou z Manus Art Collective.
Akú úlohu zohráva fyzická skúsenosť pri formovaní miest?
Keď sa mapuje nejaký priestor, väčšinou to, zjednodušene povedané, znamená, že to vykonávajú ľudia s vysokými školami a zakresľujú ho na papier, do plánov. Spolka však vyvíja alternatívne metódy mapovania. Také, ktoré zahŕňajú pohľady a potreby rozličných ľudí i iných obyvateľov prostredia – vtáctva či rastlín. Akurát, že namiesto papiera tieto vnemy zaznamenáte do svojho tela. Spolka má dlhý zoznam aktivít, spoluprác, workshopov. Venujú sa aj tomu, aby bola verejnosť a čo najrozličnejšie skupiny ľudí a inštitúcií zahŕňané do tvorby miest. Aby sa tvorili dobre, udržateľne, starostlivo. Navrhujú i konkrétne modely, ako to robiť.
„Keď som zbadala trs trávy, ako začal rašiť uprostred betónu, ako sa tam predrala príroda, začala som zrazu hľadať v tele úplne iný pocit, omnoho krehkejší,” uvádza príklad Štěpána.
Účastníkom radili vybrať si najviac tri prvky prostredia, a všímať si aj vietor, vzduch, teplotu, aspekty atmosféry, to, že pod stromom je chládok. Potom skladali kolektívnu mapu z toho, čo si každý z nich zapísal: „Bola výzva neuchýliť sa hneď k stromom, to mesto a betón vo mne vyvoláva opačný pocit – tvrdosť,” delila sa o pocity Sára po pôsobivom predstavení – výsledku mapy, ktorú vytvorili a v zmenšenej mierke preniesli do mestského parku.
Potrebuje list hudbu, aby tancoval?
Príjemné rozrušovania normálnosti a všednosti pokračovali celým festivalom. Útvarom Huddle, teda od slova schúliť sa (pri ktorom cez seba tanečníci pochytaní v kruhu preliezajú do vnútra kruhu), i tancovaním v parku Shake it off pri rytmoch world-music DJ Džbána. Niesli sa aj fascinujúcim počinom Kobro_Spaces, interaktívnym predstavením varšavskej organizácie Sztuka Nowa. Vychádza z teórie avantgardnej sochárky Katarzyny Kobro.
Keď niečo robiť, tak jedine oddane, ako títo ľudia, znie divákovi v mysli, pozorujúc emočne a fyzicky vyčerpávajúci výkon a kvapky potu letiace odstredivou silou na podlahu a na publikum. V jednu chvíľu pohyb troch mužov pripomína jaštery, plazy, hýbu sa rýchlo a pomaly, rýchlo a pomaly, aby medzi nich v ďalšej časti predstavenia organicky vkĺzla ďalšia tanečníčka. Najprv len v úlohe pozorovateľky, potom sa postupne prezliekla do ich farieb, až sa stala sa súčasťou predstavenia v Tabačke Kulturfabrik.
Keď si pred vás zrazu sadne jeden z umelcov a pozerá vám do očí na vzdialenosť 20 centimetrov, čo robiť? Skúšať neuhnúť, vydržať ten pohľad? Môže sa usmiať? Vystúpiť z úlohy? A môžete sa usmiať vy? Kedy vám bol naposledy niekto tak blízko? Umenie neočakávaného. Skúšanie hraníc komfortu a ľudského kontaktu, ktorý chýba. Predstavenie prepojilo priestor divákov s priestorom performatívnym do jedného celku.
„Tanec mi zmenil život,” vraví Borys, jeden z performerov. Pôvodne herec, ktorý začal pred ôsmimi rokmi aj tancovať. Za tou vetou cítiť neobyčajnú váhu. A príbehov viac, než dokáže obsiahnuť jeden večer.
Zoskupenie 4×4 z Milána, ktoré prepája cirkus s rôznymi formami umenia – od výtvarného až po divadlo – a venuje sa aj prednáškam teórie na školách, prinášaniu cirkusu do verejného priestoru či do industriálnych budov, prišlo na Move fest s nádherným detským predstavením nového cirkusu Gretel.
Čo je domov, a kto sme? S bezprostrednosťou rozprávania Gretel sama kráča po cestách existencie. Predstavenie bolo radostnou oslavou potreby znovuobjavenia sa, keď sa všetko zrúti. I hlbokou úvahou o tom, ako vždy odolávať. Nielen v detských návštevníkoch prebudilo fantáziu a rozknísalo zvedavosť. Ako o predstavení dopĺňa Katka Rampáčková: „Pracovali s témou domova tak, že sa v tom mohla identifikovať každá veková skupina. Hlavnej predstaviteľke Gretel sa rozpadol dom, a tak išla hľadať nový. Až si, nakoniec, akoby ten domov našla v sebe. Stále ma pri predstavení nového cirkusu, ktoré je technicky na vysokej úrovni, poteší, ak má aj silnú výpovednú hodnotu. A Gretel to mala.”
Festival, približujúci a uskutočňujúci inklúziu i inovatívny pohľad na prepájanie pohybu s rôznymi sférami, sa ešte pred piknikom všetkých účastníkov nemohol zakončiť lepším odkazom ako tým, ktorý zaznel v dokumente Dancing with Maria.
Potrebuje list hudbu, aby tancoval? Odpovedal jej: Potrebuje len vietor. Hlavnou protagonistkou dokumentu je 90-ročná argentínska tanečnica Maria Fux. Vo svojom štúdiu v Buenos Aires tancuje, učí a do svojich tried prijíma rôznych, rozmanitých ľudí. Dáva im priestor rozvíjať svoj vlastný spôsob vyjadrovania sa. Skúmať, prekračovať, alebo aj neprekračovať, limity tela a limity mysle. Niektorí vravia, že jej zvláštnosťou je aj jej pohľad. Akoby vami prechádzal. A tiež dôvera v tom pohľade, dôvera vo vás. Jej elegancia inšpiruje a jej energia sa prenáša a vytvára novú, tvorivú a fascinujúcu, v jej študentoch:
„Život je tanec v tichu. Aj ja som už tancovala v tichu – ale to je pre človeka, ktorý počuje, veľmi relatívne. Pamätala som si zvuky, piesne. Ona, moja študentka María Garrido, ktorá ma veľmi ovplyvnila, zvuk nepoznala. Keď prišla prvýkrát, povedala som ostatným, že María je z veľmi vzdialenej krajiny. Takže nikto nevedel, že nepočuje a nerozpráva.”
Maria robí mosty.
A takýto dôležitý most teraz už po piaty krát vytvoril Move Fest Košice, jeho organizátorky a účastníci. Ako uzatvára Kat: „Každé dieťa tancuje a neskôr to stratí. Prebúdzame tieto osamelé bytosti v nás, ktoré by si tak rady zatancovali bez zbytočného súdenia. Vytvárame bezpečnú, uvoľnenú, atmosféru na festivale, kde je každý vítaný taký, aký je, s pohybom pre neho a ňu autentickým.
Myslím, že tento ročník festivalu plynul veľmi príjemný tempom a potešil nás aj stále väčší záujem diváka o tanec.”
Tancujme, hoci bez zvláštnej zručnosti alebo mimoriadnej ladnosti, ale azda s potešením.
Podujatie Tanec ako nositeľ inklúzie, organizovaný Creative Industry Košice v spolupráci s Urban Space Lab v rámci iniciatívy Slovensko-nórske kultúrne spájanie podporenej Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom Grantov EHP a Nórska bolo súčasťou programu festivalu Move Fest .
Podujatia sa zúčastnili: Kat Rampáčková, choreografka, performerka a tanečná aktivistka a Tine Fossmo, nórska režisérka, choreografka a zakladateľka národnej a regionálnej arény tanca – NORA. Súčasťou podujatia bolo aj predstavenie Mirage.