Možnosť vnímať umenie človeka zušľachťuje. O Štátnej filharmónii Košice, jej publiku, plánoch a budúcnosti s riaditeľkou Luciou Potokárovou

Stúpame po kovovom rebríku až pod kupolu budovy, ktorá skrýva ešte pôvodný vzhľad synagógy. Zároveň sa nám naskytá vtáčí pohľad na koncertnú sálu s hrajúcim orchestrom. Návštevu „tajných“ miest potom končíme dych berúcou vyhliadkou na siluety starého mesta zo strechy budovy Štátnej filharmónie Košice, kam nás zobrala jej riaditeľka Lucia Potokárová.

Štátna filharmónia Košice bola zriadená v roku 1969, čím má za sebou viac než polstoročie svojej existencie. Od samotného začiatku bola plná mladých zanietených hráčov. Ich priemerný vek v čase založenia inštitúcie dosahoval 27 rokov. „Hlavná činnosť, pre ktorú sme boli zriadení, umelecká a spoločenská zároveň, má už nepochybne svoju históriu. Ak sa pozrieme na dramaturgické smerovanie, dobové recenzie napovedajú, že sme už od založenia vynikali v odvahe a modernosti.” Možno to bolo vďaka východniarskemu naturelu, v každom prípade sa táto vlastnosť pozitívne odrazila v rozvoji a budúcnosti inštitúcie.

Lubomír Čížek, ktorý sa stal prvým riaditeľom ako 36-ročný, je dodnes považovaný za vizionára. „Dovolím si tvrdiť, že predpovedal umelecké smerovanie našej organizácie na niekoľko desaťročí. Kritériá, ktoré pre umeleckú tvorbu a organizáciu inštitúcie nastavil, sú stále aktuálne. Filharmónia mala obrovské šťastie, že pri jej vzniku stáli veľké osobnosti – Bystrík Režucha, Lubomír Čížek a Ivan Sokol.” 

Dať priestor začínajúcim umelcom

V čom je teda košická filharmónia iná v porovnaní s ďalšími slovenskými orchestrami? Už od svojho vzniku bola veľmi odvážna v uvádzaní slovenskej tvorby a hudby 20. storočia. Zároveň dodnes dáva veľký priestor slovenskému a mladému európskemu interpretačnému umeniu. Samozrejme, súvisí to s charakterom orchestra a s istými obmedzeniami, ktoré sú spojené s jeho veľkosťou. Postavenie slovenskej „dvojky” však dokázali obrátiť na výhodu. „Dodnes čerpáme z toho, že sme sa nebáli dať priestor začínajúcim umelcom a poskytli im pomyselný odrazový mostík na začiatku ich kariéry. Napríklad huslistka Julia Fischer, tenorista Štefan Margita či dirigenti Jakub Hrůša alebo Juraj Valčuha, ktorí dnes patria medzi svetovú špičku, sú vždy ochotní vrátiť sa do Košíc a spolupracovať s naším orchestrom.”

V posledných dvoch dekádach sa dramaturgická inovatívnosť spomalila. Lucia však jedným dychom dodáva, že šlo o prirodzený dôsledok finančnej krízy. Tá sa dotkla aj filharmónie. Chýbali prostriedky na budovanie notového archívu a možnosti prípravy dramaturgickej koncepcie boli značne obmedzené. Tak sa stávalo, že sa niektoré programy pomerne často opakovali. 

„Na jednej strane to môže orchestru pomôcť ovládnuť komfortnejšie takzvaný kmeňový repertoár, zároveň nás to ale znevýhodňuje v medzinárodnom porovnaní s inštitúciami podobného významu. Mojou snahou je práve pomocou programovej koncepcie vrátiť filharmónii konkurencieschopnosť v medzinárodnom meradle. Darí sa nám prinášať nové, objavné diela, náročnejšie opusy v zaujímavých kombináciách, čím chceme osloviť čo najširšie publikum.” 

Na koncert v rifliach a teniskách?

Lucia spomína, že v období, keď do filharmónie nastúpila, pri hudbe 20. a najmä 21. storočia bojovali so strachom, či divák príde na koncert diel autorov, ktorých nepozná. V tom čase to boli napríklad Bernstein, Šostakovič, Ligeti alebo Stravinskij. „Pritom ide o vynikajúce diela, ktoré diváka určite oslovia, a je zaujímavé kombinovať ich s „tzv.“ klasickými dielami predchádzajúcich období. Práve preto by sme pomedzi klasiky nášho symfonického repertoáru chceli stále viac vkladať autorov 20. a 21. storočia. Snažíme sa nášmu publiku vysvetliť, o akú hudbu ide a prečo to robíme. Zároveň je to cesta, ako posúvať pomyselnú hranicu, kedy sa obávame, že na to už divákov neprilákame.” 

Je čoraz bežnejšie, že človek, ktorý má v obľube celkom iný žáner, zrazu spozornie pri menách ako Philip Glass alebo Arvo Pärt, a príde do filharmónie hoci aj v rifliach a teniskách. Ako Lucia s úsmevom dodáva, toto nové publikum niekedy vzbudí pohoršenie u usporiadateľov, ktorí si neodpustia poznámky smerom k nevhodnému outfitu. „K filharmónii neodmysliteľne patrí formálnejšie oblečenie. Na druhej strane vieme, že dobu nezastavíme. Preto sa snažíme našich pracovníkov, ktorí koordinujú publikum aj trochu usmerňovať v komunikácii s návštevníkmi. Nie je totiž nič horšie, ako keď si človek, ktorý prvýkrát navštívil filharmóniu, odnesie spomienku v podobe pokarhania za nevhodné oblečenie. Dokonca uvažujeme o zaradení koncertu, ktorý by naši hudobníci odohrali v civile.”

Prepájať na prvý pohľad nezlučiteľné

Čo sa týka experimentovania a inovácií v dramaturgii, je to práve festival Ars Nova, kde zaznieva tá najsúčasnejšia hudba. Je platformou, kde je dovolené takmer všetko. Rôzne žánre kombinované s vizuálnym umením, elektronikou, tancom alebo divadlom. „Na festivale Ars Nova premiérovo uvádzame aj diela mladých skladateľov. Kombináciu symfonickej hudby a vizuálneho umenia napríklad uvedieme na tohtoročnom festivale Art & Tech Days, ktorý sa uskutoční v Košiciach v novembri.” 

Ktovie, aké by to bolo rozprávať sa dnes so zakladateľmi filharmónie a čo by povedali na inovácie v jej produkcii. Aj keď nejde o hlavnú, ale len o doplnkovú činnosť, odráža prirodzený trend, ktorý sledujeme všade vo svete – symfonické orchestre sa zapájajú do moderných projektov a oslovujú tak publikum, ktorému by boli inak cudzie.

Košickú hudobnú jar čakajú zmeny

V najbližších rokoch by malo dôjsť k zmene financovania festivalu Košická hudobná jar, čo môže pomôcť k prinavráteniu jeho medzinárodnosti v tom pravom zmysle slova. „V minulosti sme k nám na festival pozývali zahraničných hostí – sólistov, dirigentov. Neboli sme schopní priniesť do regiónu zahraničné orchestre (s výnimkou spolupráce s Miskolci Szimfonikus Zenekar), pretože to bolo pre nás finančne veľmi náročné. V tomto sa však chceme posunúť ďalej. Nielen pre naše publikum, ale aj pre našich hráčov, pre ktorých je mimoriadne inšpiratívne sledovať prácu iného orchestra.”

Aktuálne prebieha diskusia s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky o možnostiach financovania festivalov Štátnej filharmónie Košice, čo by výrazne zvýšilo šance zladiť nabitý program svetových hviezd s termínom festivalu alebo dohodnúť lepšie finančné podmienky. „Umožní nám to plánovať na niekoľko rokov dopredu a prípadne už dnes rezervovať ansámbel či orchester, ktoré svojou návštevou zásadne obohatia hudobný život v Košiciach. Zároveň je to príležitosť, ako rozšíriť domáce publikum o návštevníkov spoza hraníc, predovšetkým z Poľska a Maďarska.”

Budovanie publika je témou číslo jeden

Tzv. audience development, alebo budovanie publika, je veľkou témou v kultúre u nás aj na európskych fórach. Všetci sa jednoznačne zhodujú v tom, že je potrebný reštart komunikácie s publikom. „Pre inštitúcie nášho druhu je typické, že až dve tretiny publika tvoria abonentní poslucháči. Vieme, čo chcú, aké koncerty sa im páčia a na aké prídu len z ‚povinnosti‘. Ich počet však klesá z roka na rok.” Podľa Luciiných slov ide o diváka, ktorý považuje návštevu filharmónie za súčasť svojho života. Tridsať rokov sedí na tej istej stoličke, v tom istom rade a nevynechá ani jeden koncert z abonentného programu. Abonentky sa dokonca odovzdávajú z generácie na generáciu.

Po piatich dekádach takéhoto fungovania dnes stojí filharmónia pred veľkou výzvou – ako byť aktívna v komunikácii s novou generáciou divákov, ktorí si chcú vybrať, aké podujatie navštívia. „Momentálne premýšľame, ako nastaviť abonentné cykly. Či ísť cestou väčšieho počtu cyklov rozdelených tematicky, alebo dať divákovi možnosť vyskladať si abonentku podľa vlastnej predstavy, ako to robí napríklad brnenská filharmónia.”

Práca s publikom je v prípade inštitúcie, ktorá organizuje 70 až 90 podujatí ročne, veľmi náročná. „Naše publikum tvoria rôzne skupiny ľudí, ktoré musíme zasiahnuť cez rôzne komunikačné kanály – od sociálnych sietí cez program v printových médiách až po plagáty a letáky. Zároveň stojíme pred úlohou naplniť sálu s kapacitou takmer 700 osôb.” Aj Štátna filharmónia Košice skúša rôzne spôsoby rozvoja publika, pričom si vymieňa skúsenosti s podobnými inštitúciami a snaží sa vytvoriť alternatívu pre abonentné cykly, lepšie prispôsobenú dnešnému divákovi.

Keď hrá prvé husle žena 

Posledná žena vo vedení Štátnej filharmónie Košice ukončila svoju funkciu v roku 1991. Po tridsiatich rokoch sa teda k slovu dostáva opäť riaditeľka. Ako sama vraví, nikdy sa nestretla s negatívnym ani prehnane pozitívnym vnímaním toho, že je žena, navyše v mladom veku. „Myslím, že sme sa v tomto ako krajina posunuli dobrým smerom. V mojom prípade som mala možno lepšiu východiskovú pozíciu, keďže som vo filharmónii pracovala už predtým a stihla som spoznať jej členov. Môj vzťah s ľuďmi naprieč generáciami, ktoré sú u nás zastúpené čerstvými absolventmi konzervatórií až po zamestnancov v dôchodkovom veku, je myslím veľmi dobrý a zároveň profesionálny.”

Budúcnosť filharmónie očami jej riaditeľky

Veľkým prianím Lucie Potokárovej je, aby filharmónia dosiahla konkurencieschopnosť v medzinárodnom meradle. „Pracujeme na tom, aby sme, podobne ako zahraničné orchestre nášho druhu, boli prizývaní na prestížne festivaly a spolupráce v spoločných projektoch. Je neskutočne motivujúce sedieť na pódiu, kde pred vami hrala Berlínska filharmónia. Ak k tomu pridáte úspešne odohratý koncert, nabije vás to pozitívnou motiváciou na veľmi dlhé obdobie.” 

Ďalšou snahou Štátnej filharmónie Košice je pôsobiť viac regionálne. „Mám na mysli najmä Košický a Prešovský kraj. Je nesmierne dôležité, aby sme s našou produkciou navštívili aj mestá ako Svidník, Trebišov či Spišská Nová Ves. Chceme priniesť vážnu hudbu v podobe najvyššieho umenia a obohatiť spoločenský život aj v menších a odľahlejších mestách.”

Pravidelnou súčasťou každej sezóny by sa mala v budúcnosti stať nahrávacia činnosť. „Ešte pred pár rokmi som mala pocit, že éra CD nosičov je prekonaná. Dnes tu máme fenomén hudobných platforiem, ktoré si ľudia stále s väčšou obľubou predplácajú.” Lucia vidí potenciál aj v nahrávaní slovenskej tvorby. „Úlohou filharmónie je totiž aj vytváranie akéhosi archívu, niečoho hmatateľného, čo tu po nás zostane pre budúce generácie. Významný krok v tomto smere sme urobili koncom roka 2020, keď sme nahrali symfonický triptych O živote od Jána Cikkera.” 

Dôležitou témou je tiež vzdelávanie a už spomínaná obnova publika. Pred pár rokmi začala filharmónia s prípravou projektov pre základné a stredné školy, ktoré sa tešia veľkému záujmu. Cieľom je ale začať s výchovou budúcich návštevníkov ešte skôr – v materských školách. Lucia verí, že vďaka projektom prispôsobeným detskému poslucháčovi sa podarí priblížiť vážnu hudbu aj tým najmenším, čo sa neskôr odzrkadlí v ich vzťahu k umeniu ako takom. Zároveň sníva o dni, keď sa budú súkromné firmy predbiehať v ponukách sponzorovania, alebo partnerstva na podujatiach. Keď bude logo partnera na plagáte koncertu vecou prestíže a nie čísel. 

Vzhľadom na súčasnú pandémiu je ťažké plánovať budúcnosť. Lucia sa ale pozerá dopredu a vyzdvihuje to, čo ich nová situácia naučila. „Aj keď to nebolo jednoduché, každý z nás sa musel prispôsobiť. Mali sme obdobie, keď nebolo možné skúšať vo filharmónii a hráči cvičili doma. Práca hudobníka je totiž vo veľkej miere aj o kondícii, najmä u dychových nástrojov.” K psychickej pohode každého člena orchestra patrí aj pravidelný režim a prísne dodržiavanie denného rozvrhu. Aj vďaka výbornému kolektívu a vzájomnej podpore to zvládli a priestory filharmónie sa dnes opäť rozozvučali. 

Lúčime sa pred budovou Štátnej filharmónie Košice. S prianím pevného zdravia a silným pocitom, že naše prvé kroky po skončení pandémie budú smerovať práve sem, na jeden z jej koncertov.

Symfonický triptych O živote od Jána Cikkera si môžete vypočuť na Spotify: