Nakoniec aj tak rozhodne srdce

Divadlo na Peróne je jednou z neodmysliteľných kultúrnych inštitúcií nášho mesta. Za takmer osemnásť rokov svojej existencie má za sebou desiatky autorských inscenácií, spoluprác, festivalov a stáží.  Na to, ako sa Divadlu na Peróne žije v jeho novom priestore, na workshopy Nebľaboc i nové výzvy či budúcnosť, sme sa pýtali zakladajúcich členov Jany Wernerovej a Petra Kočiša.

Čo je to Divadlo na Peróne?

Jana: Pre mňa je Divadlo na Peróne splnený sen, ktorý sme si spolu s Petrom vysnívali približne 24 rokov dozadu, keď sme na umelohmotnom obruse v školskom bufete, na vysokej škole písali svoju prvú divadelnú rozprávku.

Peter: Náš sen bol vždy hrať večerné predstavenia, na ktoré by reagovali nielen diváci, ale aj odborná verejnosť. Medzitým sme si vysnili okrem iného, napríklad hranie v Amerike,  či hosťovanie v Národnom Divadle, čo sa nám taktiež splnilo. Aj táto sála a s ňou spojený pocit, že už nemusíš byť neustále odniekadiaľ vydurený alebo poslaný preč, lebo po tebe je na programe napríklad jóga, je splnený sen. Súbory, ktoré nemajú vlastný priestor, empaticky chápeme a rešpektujeme, ale momentálne si absolútne užívame, že máme vlastný priestor a môžeme skúšať a hrať čo chceme a kedy chceme.

Ktoré z vašich snov sa vám ešte nesplnili?

Jana: Ja vlastne ani neviem, lebo posledné roky nám prinášajú mnoho splnených prianí… Mojím najväčším snom, keď sme otvárali bolo, aby sem chodili ľudia, čo z počiatku vyzeralo všelijako, keďže sme otvárali v júni 2020. Prakticky nás  hneď zavreli kvôli korone, takže to bolo celé také rozpačité a chodilo sem len zopár známych. Odkedy sme v septembri minulého roka opäť otvorili, máme  stále vypredané. Úplne najkrajšie je, keď sa po predstavení jeden druhého v šatni pýtame: Poznal si v hľadisku niekoho ? Lebo ja nikoho.

Peter: Náš sen je, aby ľudia mali toľko peňazí, že si budú môcť dovoliť chodiť na kultúru každý deň, ale nielen na nás, na kultúru celkovo. Lebo v dnešnej dobe človek naozaj musí zvažovať, na čo pôjde, kedy a hlavne za čo. To, že sme mali nejaké sny, neznamená, že sa časom netransformujú. Náš sen v súčasnosti je sa v divadle plne zamestnať a mať zamestnancov, ktorí sa budú venovať len hraniu, alebo len produkcii. Je veľmi ťažké spojiť všetkých ľudí v tíme, keď majú okrem divadla i ďalšie zamestnanie. Máme za sebou skvelý tím, či už je to produkčná a PR Monika Pádejová, naši hereckí kolegovia Michaela Domovcová a Jakub Muranský a technický tandem Dušan Kopčov a Palko Matia. Rozšírili sme sa aj o skupinu peroňákov, ktorí nám pomáhajú s prevádzkou, vstupenkami a všetkým dokopy. Stále však do tímu hľadáme projektového manažéra, manažérku, alebo fundraisera, fundraiserku, ktorí by nás odbremenili od tabuliek a grantov, keďže by sme radi venovali všetok svoj čas predovšetkým tvorbe. A môj posledný sen je, aby k nám každý Košičan zavítal aspoň raz.

Aký je príbeh nového priestoru Divadla Na Peróne?

Jana: Tým, že sme predtým fungovali vo veľkých kultúrnych centrách, sme v podstate žili v istej nechcenej anonymite. Celá dramaturgia malého divadla sa vo veľkom kultúrnom centre stratí, pretože sa staneš len súčasťou mesačného programu. Dostali sme sa pred rozhodnutie, že buďto ako divadlo zanikneme a ako kreatívny tím raz za čas vyprodukujeme menšiu inscénaciu, alebo urobíme niečo radikálne a to sa vlastne stalo.

Peter: Surovo sa dá povedať, že po 15 rokoch v Košiciach si nás ľudia s mestom veľmi nespájali. Často sa nás pýtali otázky typu: Divadlo na Peróne, to je z Bratislavy alebo odkiaľ? Diváci mali proste pocit, že len občas hosťujeme v Tabačke. Nemáš priestor nemáš pravdy, nikto ťa neakceptuje. Napríklad, sponzori ťa nevedia zadefinovať, lebo nevedia, či si súčasť kultúrnej dramaturgie centra alebo si samostatný subjekt.

Jana: Ľudia na nás chodili ako na divadlo do Tabačky. Za čas v Tabačke sme veľmi vďační, boli to dobré časy. Ale chceli sme mať vlastnú tvár a vlastnú identitu, vlastný priestor,  kde by nás mohli ľudia nájsť, pravidelne navštevovať, stretnúť sa a porozprávať.

Peter: Rovnako sme chceli inšpirovať iných. Na to, aké veľké mesto sú Košice, je tu žalostne málo nezávislých divadiel. Je to aj kvôli tomu, že ak chceš na Slovensku tvoriť, musíš pre to urobiť skutočne všetko, často až bláznivé veci, ktorým sa možno iní ľudia čudujú, no chceli sme ukázať, že sa to dá. Veľmi nám pomohla i nová štruktúra výziev Fondu na podporu umenia. FPU pred časom pripravil výzvu pre malé nezávislé divadlá, čo nám otvorilo dvere. Kedysi boli takéto výzvy určené len pre veľké kultúrne centrá, ktoré  dostávali podporu na celý rok alebo dokonca na tri roky. Divadlá dostávali dotácie len na konkrétne inscenácie. Vďaka zmene štruktúry, ktorá dáva rovnaké možnosti centrám i divadlám, sme konečne mohli začať vytvárať celoročný program. Minulý rok bola vypísaná prvá výzva na trojročnú dotáciu, ktorú sme zo všetkých nezávislých divadiel na Slovensku dostali len my a Ticho a spol. z Bratislavy.

Jana: Čo sa týka samotného priestoru, robili sme všetko viac menej  svojpomocne. Od búrania, maľovania, betónovania, zvárania či zariaďovania. Začalo to tak, že sme tri roky chodili po Košiciach a hľadali sme v Starom meste a jeho okolí nejaký vhodný priestor na divadlo. Videli sme ich desiatky – od historických priestorov s vysokými stropmi, až  po industriálne, ktoré sa viac podobali veľkým kultúrnym centrám. Stretli sme veľmi zaujímavých, ale aj  nepríjemných ľudí a dostali sa do mnohých patových situácií. Napríklad sme sa v prvý deň lockdownu, počas prvej vlny, vybrali prázdnym mestom zaplatiť zálohu, o ktorú sme nakoniec prišli. Náš sníček bol skutočne ťažko vykúpený. Ale pán majiteľ našich terajších priestorov je, našťastie, nielen podnikateľ, ale aj umelec a v čase nášho záujmu o priestory mal dve možnosti: prenajať priestory krčme, alebo divadlu. Nakoniec nám povedal „Rozhodol som sa pre divadlo!“ Bolo nádherné ako nám od prvej chvíle dôveroval.

Peter: Predtým, ako sme sem prišli, sme mali vlastnú predstavu o tom, aký by mal byť minimálny priestor čo sa týka výšky a hĺbky. Vedeli sme taktiež, čo potrebujeme na zriadenie prevádzky. Keď sme sem po prvý raz prišli, prekvapili nás detaily ako foyer, ktoré pripomína malú staničku, alebo fakt, že sme skoro na rohu Mlynskej, ktorá vedie na stanicu, takže sme skutočne takmer až na peróne. Rovnako nás veľmi milo prekvapil dvorček a skladové priestory, či možnosti pre sociálne zariadenia.

Spolu s novým priestorom, sa otvára možnosť zasiahnuť publikum i medzigeneračne. Na večerné predstavenia chodí mladé aj staršie publikum, workshop Nebľaboc! priťahuje najmä ľudí v produktívnom veku, niektoré dni v týždni tu vyučujeme herectvo študentov konzervatória Jozefa Adamoviča a už čoskoro otvárame miniscénu pre najmenších. Chceme tak k nezriaďovanému divadlu pritiahnuť čo najširšie publikum.  

Vo vašich inscenáciách často otvárate sociálne a politické témy, rovnako radi provokujete, prečo?

Jana: Nemyslím si, že ide o cielenú provokáciu. Vždy ma zarazí, keď počujem toto slovo, pretože si myslím, že k nám nepatrí. Ide vždy o tému, ktorá nás chytí. Poletuje to vzduchom, niečo vo svojom súkromnom živote riešiš a chceš o tom hovoriť, alebo čítaš knihu a zrazu ju chceš adaptovať. To sa stalo v prípade Ruzkej Klasiky Daniela Mailinga. Alebo v prípade hry Janky Bodnárovej, čítaš jej divadelnú hru, vidíš obrazy a pocítiš, že sa niečo udialo  v tvojom vnútri a chceš, aby to svet videl. Je pravda, že predstavenie My ľud! je trochu provokačné a politické, ale pomaly sa snažíme odkláňať od ťažkých, politických tém a chceme viac hovoriť o témach, ktoré sa týkajú a dotýkajú skôr ľudskej duše, sú nadčasové a budú vždy aktuálne.  

Peter:  Nejde o kalkul. Máme síce duo dramaturgov Mário Drgoňa a Tereza Trusinová, ktorí nám pomáhajú trocha sa dramaturgicky učesať a nastaviť smerovanie a víziu, ale nakoniec aj tak rozhodne srdce. Nechceme byť definovaní ako politické divadlo. Skôr si myslím, že nás definuje nadhľad a to, že si radi strieľame sami zo seba a tým pádom aj z iných. Nebojíme sa pomenovať veci tak, ako ich vidíme a tým to môže byť pre niekoho provokačné.

V poslednej dobe ste začali adaptovať dosť literárnych diel, či už je to Dievča z morského dna Jany Bodnárovej alebo Ruzká Klasika Daniela Mailinga. Aký je rozdiel medzi adaptovaním diela a autorskou inscenáciou?

Jana: V dobe, keď sme sa začali reálne zamýšľať nad vlastným priestorom, nám došlo, koľko práce nás bude stáť jeho prevádzka. Uvedomili sme si, že v mnohých smeroch budeme musieť byť omnoho efektívnejší, a to aj v kreatívnom procese. Adaptovať už napísaný text nie je jednoduché, ale je to omnoho jednoduchšie, ako od základov vytvoriť nový text. Je to nádherná práca, v ktorej môžeš text posúvať do rôznych polôh a rovín a my sme v prvom rade herci, performeri a režiséri a rozhodli sme sa písanie prenechať iným.

Prečo ste sa rozhodli robiť divadlo tu v Košiciach

Jana: Študovala som tu na strednej škole a Košice boli láska na prvý pohľad, už nikdy som nechcela ísť nikam inam, teda ešte okrem Prahy. Prahu som si užila dosýta, keď som tam hosťovala v niekoľkých predstaveniach, s divadlom sme tam boli na niekoľkých rezidenciách a teraz chodím diaľkovo na DAMU. Chcem žiť tu, ale želala by som si, aby aj košické uličky raz, možno o 20 rokov, boli také, aké sú tie pražské, plné divadiel a galérií.

Peter: Mám Košice rád. Bratislava nás nikdy nelákala. Rešpektujeme ju ako hlavné mesto západného Slovenska, ale to je tak zhruba všetko.

Čo sú to workshopy Nebľaboc! a prečo je dôležité prepájať divadelný priestor s verejnosťou aj mimo predstavení?

Jana: Nebľaboc! pre mňa nie je ani tak o nebľabotaní a o tom, aby sa ľudia krásne vyjadrovali. Je to skôr snaha pomôcť spoločnosti rozvíjať základnú slušnosť. Niekedy som veľmi smutná z toho, ako sa ľudia na verejnosti vyjadrujú, ale i z toho, ako jednajú napríklad zamestnanci v službách. Zaráža ma, keď vojdem napríklad do hotela, do banky, do potravín, alebo na poštu a zamestnanci sa nevedia slušne ozvať. Vnímam to ako hendikep celej krajiny. To bola tiež jedna z pohnútok, prečo sme začali s workshopmi. Jednak sme chceli, aby sa ľudia nebáli používať svoj hlas ako nástroj a na druhej strane chceme, aby sme k sebe boli slušnejší. To je moja najväčšia motivácia. Na workshope je vždy skvelá atmosféra. Bezpečné miesto, kde si môžeš vyskúšať základné herecké, dychové, hlasové či rečové cvičenia, môžeš sa uvoľniť a nemusíš nikoho ohromovať svojou dôležitosťou.

Dnes chodíme do sveta všetkých ohromovať. Chodíme von ako do ringu s tým, že musíme s každým bojovať a všetkých pobiť, lebo inak pobijú oni nás. Nebľaboc! je priestor, kde účastníci často zistia, že sa nemusíme brať až tak vážne, a že všetko to, ako sa cítime a vnímame, je o našom uvoľnení, o tom, ako prepájame telo a myseľ. Nebľaboc! je návod na prácu so sebavedomím, a to je niečo, na čom musíme popracovať nielen ako jednotlivci, ale aj ako krajina.

Peter: Účastníci tiež často zistia, že nie sú jediní, ktorí chcú na svojom rečovom a hlasovom prejave popracovať. Často sa tu stretnú ľudia, ktorí by inak do divadla možno ani neprišli a chcú sa v niečom dovzdelať alebo sa niekam posunúť. Na workshopoch pre verejnosť je zaujímavé aj to, že sa tu stretávajú ľudia z mnohých oblastí a profesií – napríklad šéf firmy, ktorý má pod sebou tisíc zamestnancov, sudca, nezamestnaný, spisovateľka či človek, ktorý má pred sebou dôležitý pohovor. Zrazu majú všetci niečo spoločné a niekedy vznikne aj nečakaná zoznamka. Taktiež si cez workshop rozširujeme publikum. Po účasti na workshope ľudia radi prídu aj na naše predstavenia, lebo nás už poznajú, poznajú priestor a nemusia sa báť neznámeho.

Na čo sa môžeme tešiť v roku 2023?

Jana: V marci otvárame Miniscénu pre najmenších premiérou rozprávky Lily a Momo, na základe knihy Kataríny Macurovej v réžii poľskej režisérky Justyny Czarnoty a krátko po nej, taktiež v rámci Miniscény, budeme realizovať prvé workshopy Nebľaboc, junior! pre deti a mládež. 11. marca bude na rádiu DEVÍN premiéra našej inscenácie Slovenský raj, ktorú sme upravili do rozhlasovej podoby a v ktorej, v réžii Michala Náhlíka, aj účinkujeme. V apríli nás čaká už druhé hosťovanie v SND s inscenáciou Niekoľko skíc k vlastnej samovražde a ku koncu roka by sme chceli prísť s novou premiérou. Sme vo fáze hľadania textu, takže čítame súčasných autorov a autorky a hľadáme vhodného kandidáta či kandidátku, ktorých by sme mohli adaptovať. Rovnako nás čakajú aj nejaké zájazdy a festivaly, no v súčasnosti máme plnú hlavu pražského Quadriennale, ktorého sa zúčastní 68 krajín z celého sveta a my zastupujeme Slovenský Pavilón.

Peter: Quadriennale sa  zúčastníme spolu s košickým architektonickým štúdiom DOXA a sochárom Michalom Machcinikom. Ďalej s nami spolupracuje hudobný skladateľ Miroslav Tóth a kostýmová výtvarníčka Daša Krištofovičová. Momentálne dávame dokopy tím performerov zo Slovenska a Čiech. V priebehu mája začíname skúšať a celé sa to odohrá v prvej polovici júna. Myslím, že nás čaká dobrý rok v dobrej spoločnosti a diváci nielen v Košiciach sa majú na čo tešiť.

Invisible Mag z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.