Nakrúca filmy o hluchonemých Rómoch i vojne na Ukrajine. Dokumentarista Paľo Pekarčík

Pochádza zo Spišskej Soboty, no pred štrnástimi rokmi sa prisťahoval do Košíc. Ako dokumentarista sa vo svojich filmoch zaoberá aj príbehmi z rómskych komunít na východnom Slovensku. Jeho minuloročný film Hluché dni získal svetové ohlasy na pôde dokumentárnych festivalov v Maroku či Karlových Varoch. V súčasnosti navštevuje vojnové územia na ukrajinskom Donbase, kde natáča osudy obetí vojny. O ľudskom prístupe pri dokumentárnom nakrúcaní, hluchonemých deťoch, školstve, empatii a udržateľnosti s Paľom Pekarčíkom.

Vylúčení z vylúčených

Paľo Pekarčík sa vo svojej dokumentárnej tvorbe venuje rómskej tematike už niekoľko rokov. Jeho film Hluché dni (2019) vznikol ako praktická časť doktorandskej práce na VŠMU; témou bol prienik fotografie do filmu a naopak. Nápad zrealizovať to prostredníctvom filmu o hluchonemých deťoch prišiel náhodne pri prezeraní si fotografií z osád – Paľova žena sa ho spýtala na nežné oči jedného rómskeho chlapca. Výsledkom bol námet o deťoch, ktorí sú skrz hluchonemosť vylúčení z už vylúčenej skupiny.

„Zaujímajú ma postavy na druhej strane, tie, o ktorých sa veľa nevie. Chcel som simulovať fotografickú realitu, niečo ako reportážnu výstavu v galérii, pred ktorou by človek mohol stáť ľubovoľný čas. V praxi to vyzerá, že film tvoria príbehy štyroch rodín rozpovedané cez obrazy, uprostred ktorých sa film odohráva, zatiaľ čo kamera je statická. Proces pri vytváraní dokumentárneho filmu spočíva vo veľkej miere v dôvernom zbližovaní sa s protagonistami a ich rodinami – rozprávam sa s nimi, počúvam ich problémy a delím sa s nimi o tie svoje. Je to úplne odlišné od nakrúcania reportáží do novín, kde reportérov vnímajú ako „poslov smrti“. Protagonisti filmu, v tomto konkrétnom prípade Rómovia z osád, súhlasia s takýmto formátom, pretože vidia silnú emocionálnu hodnotu filmu a daného dokumentaristu. Rozumejú, že nejde o vykorisťovanie ich situácie, znehodnocovanie ich obrazu. Dostávame sa k sebe tak blízko, že nemajú problém s tým, ak k nim prídem o siedmej ráno s kamerou, kým sa zobúdzajú a dávajú si prvú cigaretu. Vedia, že si nedovolím urobiť im niečo napriek a náš vzťah nekončí strihom a titulkami. V kontakte zostávame aj naďalej, chodievam za nimi, pomáham im. V Hluchých Dňoch som chcel ukázať, o čom hluchonemé deti z rómskych osád na Slovensku snívajú, a že vôbec. Túžia po rovnakých veciach ako my. Ich frustrácia s tou našou sa však z finančného hľadiska nedá porovnať. Sny, ktoré majú, sú vo väčšine prípadov nedosiahnuteľné.“

Nevedomosť doma i na marockom festivale

Jedným z ďalších dôvodov, prečo Paľo vyberá práve takéto témy, je apel na nevedomosť slovenskej spoločnosti. Podľa neho je vzťah k rómskej komunite povrchný a často bez poznania základných faktov, čo je ľahko zneužiteľná situácia pre extrémistické strany a hnutia. Ide o ľahkú návesť k niečomu, k čomu prechovávame negatívne pocity, no z histórie vieme, že násilnícke reči a riešenia majú vždy len hrozné následky. Hluché dni sa po premiérach v roku 2019 v Košiciach, Bratislave či Karlových Varoch tešili pozitívnym ohlasom. Film uzreli diváci aj na významnom festivale v Maroku.

„Bolo to fantastické, ešte som nezažil, aby sa dve hodiny po filme viedla diskusia. Bolo tam dokonca pár ľudí z OSN a pýtali sa ma, ako je možné, že takéto osady máme v Európskej únii. Tiež sa to občas pýtam sám seba. Najlepšia premiéra bola ale doma v Košiciach v Kine Úsmev, prišlo vtedy veľa rómskych rodín a malo to super atmosféru. Do Karlových Varov sme šli spolu autobusom – tieto hluchonemé deti boli prvýkrát v živote v kine, prvýkrát na filme, kde sami hrali. Keď im všetkým na konci tlieskali, vidieť ich bolo naozaj silným zážitkom. Na druhej strane si ale nemyslím, že som im priblížil sny. Je to veľmi komplikované, no ak človek premýšľa väčšinu svojich dní o naplnení aktuálnych základných ľudských potrieb, akými sú napríklad jedlo, nedokáže si stanovovať dlhodobejšie ciele. Rodičia v takýchto prípadoch len ťažko dokážu viesť dieťa k tomu, aby si uvedomovalo zmysel vzdelania či práce. Ich problémy sú na úplne inej úrovni ako tie naše.“

Dištanc a segregácia

Dokumentárnej práci Paľa vyhorenie nehrozí, každý deň je iná, obmieňajú sa jej úlohy a zahŕňa neustále prispôsobovanie sa novým veciam. Predstavuje možnosť nachádzať ľudské osudy a príbehy, ktoré stoja za natočenie a majú potenciál ísť príkladom aj preňho: „Ak chcete niečo robiť dobre, musíte s tým tráviť veľa času, inak sa to nedá, pretože to neprinesie kvalitný film, obraz, knihu, hocičo. Čas strávený v rómskych osadách ma naučil pomáhať. Ak človek vidí túto zúfalú situáciu, jediná akcia je pomôcť. Nemá zmysel nadávať, stavať plot, ale snažiť sa minimalizovať negatívny dôsledok tohto javu. Nezáleží, či sa bavíme o empatii, ekológii, rómskych osadách. Na Slovensku žije zhruba 440 000 Rómov, z čoho približne 100 000 žije v takýchto podmienkach. O zvyšku nevieme, sú roztrúsení v našej spoločnosti, platia dane, niektorí sú lekári, právnici, živnostníci. Médiá nám poskytujú skreslený pohľad na veci a takéto fakty sa dozvedáme až na prednáške kultúrnych antropológov. Problém vidím v ich segregácii, vo vylúčení zo spoločnosti, ktorá túto situáciu dlhodobe nevie a ani nechce riešiť. Dištancujeme sa, zdá sa nám, že máme priveľa vlastných starostí, aby sme sa venovali niečomu takému. Pri pohľade na tie žalostné kruhy, sa človek cíti bezmocne a stáva sa cynickejším. No dôležité je nestratiť chuť a stále pokračovať odznova, pre lepšie výsledky.“

„Žijeme v dobe instagramovej kultúry a prezentácie vlastného ja na sociálnych sieťach. Východ je ale autentickejší, práca dokumentaristu je tu stále možná. Treba však dávať pozor, aby sa to nezneužilo podobne ako v prípade klasického vyobrazovania rómskej komunity v novinách. Volám to technika čisté srdce. Prichádzam za ľuďmi a úprimne sa ich pýtam, ako sa majú, čo prežívajú – nie je to silené. Ľudskosť je základná vec, ktorá podľa mňa musí byť zachytená vo filmoch. Ak je to konštrukcia, je to pre mňa zbytočné.“

Povedz, akú farbu má zvuk delostreľby?

Okrem námetov na Slovensku sa Paľo venuje aj zahraničným príbehom. Jeho poslednou a stále aktuálnou prácou je nakrúcanie na ukrajinskom Donbase. Zachytáva tam osudy ľudí postihnutých vojnou v jej bezprostrednej blízkosti. Ide napríklad o zbombardované okraje miest, činžiaky s dierami, ktoré vznikli, keď separatisti strieľali do vnútra sídlisk a zasiahli aj ľudovú školu umenia. O tomto zážitku rozpráva Paľo ako o jednej z najväčších chýb svojho dokumentaristického života.

„Keď bola škola ako-tak zrekonštruovaná, miestna riaditeľka mi ukazovala opravené a zatmelené miesta. Trochu znudený som ju počúval, ako nadšene hovorí o tom, že klavíru sa našťastie nič nestalo. Chcelo sa mi už aj odísť preč, nechala však predo mňa nastúpiť detičky s hudobnými nástrojmi, aby som ich natočil. Díval som sa na približne 11-ročné plnoštíhle dievčatko s ružovým tielkom a baletnou sukňou, ako stojí pred klavírom a nanečisto hrá ponad klávesy, ako keď sa športovci idú spustiť na slalom. Keď som jej dal pokyn a začala hrať, pochopil som, ako veľmi som sa mýlil – v pevnej viere, že pôjde o niečo banálne, som netočil kamerou na statíve, ale z ruky. Dostal som strašnú facku; to dievča hralo tak nádherne, až mi stáli všetky chlpy na tele. Riaditeľka mi neskôr povedala, že je to laureátka Ukrajiny v hre na klavír. Pochopil som, že život píše také neuveriteľné scenáre, aké nikto nie je schopný napísať. Bytovku rodiny dievčatka s klavírom zasiahli raketou. V troch bytoch zostala diera, no všetci to prežili. Poprosil som to dievča, či by vedelo zahrať delostrelecké nálety. Na rozkrivkanom klavíriku hrala a vysvetľovala mi, ako znie farba delostreľby. Keď som bol v jej veku ja, chcel som byť pilotom a sedel som v práčke. Emocionálna hĺbka tohto dieťaťa bola niekde úplne inde. Umenie dokáže takouto formou vysvetliť, čo s ľuďmi robia tak absurdné a hrozné veci, ako je vojna.

Podobný príklad som videl v bizarnej situácii, ktorú zažíva iné dievča. Kedykoľvek počuje zvuky streľby a bombardovania, nasadí si ružové slúchadlá a počúva najpopulárnejšiu kórejskú skupinu. A aj si to po kórejsky spieva. Chodí povedľa mínových polí, umýva riady – všetky aktivity, ktoré nemá rada, si spája s tými Kórejcami. Sníva o tom, že sa tam dostane a učí sa ich jazyk. V sne tohto dievčaťa nestojí až tak veľa prekážok. Odcestuje do Kyjeva, kde sa zamestná, hoci v supermarkete, našetrí si na letenku a odíde. Rozdiel medzi ňou a slovenskými rómskymi deťmi je ten, že oni také možnosti sotva kedy dokážu získať. Donbas a rómske osady pre mňa majú ale aj podobnosti – v oboch prípadoch si s ľuďmi vytváram putá. Neviem to inak.“

Predpoklady observatívneho dokumentaristu

Paľo spomína veľmi dobrú úroveň lokálnej dokumentárnej scény. Podľa neho ide o zaujímavú generáciu tvorcov, ktorá v súčasnej dobe tvorí tento typ filmov pre slovenskú kinematografiu: „Je to o dosť lepšie ako v 90. rokoch, keď sme boli jeden od druhého oveľa izolovanejší. Dnes si s mnohými spolužiakmi navzájom pomáhame. Často sa spolu stretávame pri súperení na projektoch Audiovizuálneho fondu. Je vidno, že ide o kvalitatívne hodnotenie a veľakrát sa inšpirujem projektmi iných, ktoré sú vo vynaliezavosti úplne odlišné od tých mojich. Dokumentarista musí vedieť predpokladať, ktoré zábery a situácie je hodnotné zaznamenať. Napríklad ak prechádza naokolo sused, ktorého rodina nemá rada, alebo keď som hluchonemým deťom nevedel vyjadriť, kde sú okraje záberov mojej kamery. Ak sa to nepodarí natočiť, ostáva už len utrieť si slzu – moment sa už nezopakuje.“

Empatické cítenie v súčasnom vzdelávaní

Okrem natáčania sa zaujíma aj o vzdelávanie na Slovensku, ktoré je podľa Paľa na nedostatočnej úrovni v zmysle rozvíjania emocionálnej inteligencie a empatie u detí. Doba je iná než pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi, no školský systém sa v týchto otázkach veľmi nezmenil.

„Keď vidím mládež, ktorá sa v lese hrá na prežitie, strieľanie, paintballové hry a podobne, vidím obrazy z Ukrajiny. Tieto deti vôbec nevedia, ako skutočná vojna vyzerá. Pohybujú sa v nej trosky, mátohy s obrovskými kruhmi pod očami, všade je špina, zima, alkohol, vlhko. Títo muži chcú ísť domov, alebo vôbec nemajú kam ísť. Pevne verím, že deti a muži, ktorí sa u nás hrajú na vojnu, by po týždni v jej realite zutekali domov k svojej mamke. Extrémistické strany polarizujú spoločnosť, skvelým príkladom je napríklad téma imigrantov. Myslím si, že keby sme naše deti viac viedli k emocionálnej inteligencii, vedeli by sme takéto situácie riešiť a prijímať citlivejšie. Ide v podstate o všetko, čo je mimo hraníc nášho mikrokozmu, nášho mesta, dediny, plota. Problém slovenskej spoločnosti vidím v jej atomizácii, uzatváraní sa do rôznych bublín. Len vďaka empatii môžeme pochopiť, že nie sme jediní na svete. Súcit nás hádam privedie k udržateľnosti a pochopeniu.“

Film Hluché dni je teraz prístupný online v tomto linku.