Nemám ambície žiť v Berlíne, keď ho mám tu. Prezrádza maliar Boris Sirka

Boris Sirka je maliar a hudobník. Patrí do silnej generácie niekdajších študentov košickej Fakulty umení. Po škole z Košíc odišiel, pred rokom sa však znova vrátil, aby na nej vyučoval novú generáciu študentov. V Košiciach má i svoj ateliér, kde maľuje a skladá hudbu. O návrate do mesta, umení, hudbe, ale i o Japonsku sa dočítaš v našom rozhovore. 

Ako to vlastne je s tvojimi odchodmi a príchodmi z Košíc a do Košíc?

Odišiel som z Košíc v roku 2010. Myslím, že to bolo 3 roky po škole. Naspäť do Košíc som sa prisťahoval minulý rok v novembri. Bol som prijatý na doktorandské štúdium v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby k profesorovi Petrovi Rónaiovi.

V akom stave si našiel mesto po tých rokoch, čo si bol preč?

„Upgradnuté“. Bol som veľmi prekvapený z toho, ako sa zlepšili služby a celkový esprit, ktorý mesto má, je porovnateľný s hlavným mestom.

Čo myslíš, čím to je?

Keď som zvažoval možnosti pre a proti návratu, tak medzi nimi bolo zahrnuté aj nejaké kultúrne vyžitie, výstavy, koncerty, samozrejme aj gastronómia, charizma mesta. Je tu veľa ľudí, ktorí niečo robia, stačí sa ísť pozrieť do tých novovzniknutých priestorov, ktoré tu neboli, keď som odchádzal. Vidieť, že odvádzajú dobrý kus práce. Nie je to len chvíľková záležitosť. Tí ľudia sú naozaj presvedčení o tom, čo robia a cítiť, že je to od srdca.

O tvojej generácii študentov sa doposiaľ hovorí ako o mimoriadne aktívnych a talentovaných ľuďoch.

Áno, všetci sme mali takú potrebu naštartovať nejaké procesy. Často to bolo na vlastné náklady, a až neskôr sme začali riešiť granty. Lenže v tom čase som bol už na ceste preč z Košíc.

Prejdime od mesta viac k tebe ako výtvarníkovi. Periodicky meníš formu či žáner. Si umelec, ktorý nedokáže obsedieť na mieste a musí sa neustále posúvať ďalej?

Áno, je to tak. Som taký skokan. Vizuál diela sa mení v súvislosti s témou, ktorú riešim. Nechcem hľadať formu, s ktorou budem teraz 30 rokov pracovať. Tiež som sa pred šiestimi rokmi začal zaoberať zvukom a hudbou. Vtedy som ešte nemal stanovené konkrétne ciele, že raz budem stáť na pódiu a budem tomu a tomu predskakovať. No začalo sa to diať a plniť. Môžem potvrdiť, že ak niekto rapuje o snoch, za ktorými máš ísť a robiť veci od srdca a podobne, tak je to pravda. Ja to akurát neviem odrapovať.

Je zrejmé, že tvoju tvorbu výrazne formujú vonkajšie vplyvy. Pred troma rokmi si bol na rezidencii v Tokiu, nebol si tam z tých vplyvov tak trochu „predávkovaný“?

To je pravda. Keď sa ocitnete na planéte Zem 2, ktorá je lepšia vo viacerých smeroch, tak je takmer nemožné tvoriť bez týchto vplyvov. Je to strašne silné. Svojím spôsobom ma to aj zmenilo. Naučilo ma to veľa vecí. Už len taká banálna vec, že sa ocitnete v krajine, kde na prvý pohľad vyzeráte inak. Nie je to, ako keď prídete do New Yorku a tam sú všetky rasy či národnosti. Japonci sú veľmi úctiví. Napríklad v takej večierke, kde si idete kúpiť šesť pív a jedny cigarety, proces platby pri pokladni prebieha spôsobom, ako keď sa u nás odovzdáva diplom.

Všetko funguje ľahšie napriek tomu, že ich je tam tak hrozne veľa v jednom meste. Vedia spolu vychádzať a dodržiavať pravidlá. To je pre mňa úplne fascinujúce. Zároveň sa pýtam, prečo zvyšok planéty nemôže spolu takto dobre vychádzať.

Ako na teba vplýva prostredie Košíc?

Cítim sa tu veľmi dobre. Myslím si, že tie moje obavy z návratu do Košíc pominuli dosť rýchlo. Priateľstvá a vzťahy, ktoré som mal vytvorené, nezanikli. Spoznal som aj nových skvelých ľudí a to celé, aj s novým ateliérom a povinnosťou byť v škole ako doktorand, ma veľmi baví. Som spokojnejší. Mám teraz také obdobie, ktoré považujem za jedno z tých lepších.

Prejavuje sa to priamo v tvojej práci?

Vo výtvarnej práci sa to prejavuje uvoľnenosťou. Neriešim až tak témy, ktoré som spracovával predtým. Naposledy som pracoval na sérii, ktorá vlastne vychádza z dvojtýždňovej dovolenky na Sardínii. Samozrejme v mojom prevedení. Sú to len také pamäťové záznamy z tých miest. Nejde však o úplný prepis tých spomienok, je to viac uvoľnené. Popri tom produkujem hudbu.

Spomínaš hudbu. Je to bipolarita teba ako umelca, že sa potrebuješ vyjadriť i v nejakej inej forme umenia alebo je to skôr hobby?

Na začiatku to bolo hobby, ale časom sme dostali ponuky hrať na naozaj dôležitých podujatiach. Mal som koncerty v Tokiu, Švédsku, Londýne. Potom u susedov v Čechách, Poľsku, Maďarsku. Takže si myslím, že je to celkom vyvážené v dôležitosti môjho kreatívneho pôsobenia a hudba to vizuálne dopĺňa. A vtedy mám pocit, že som v takom komplexnom tvorivom svete, lebo si svoju hudbu púšťam aj popri práci.

Vo výtvarnom svete tvoríš sám, v hudbe si súčasťou projektu. Čo ti dáva kreatívna spolupráca s iným človekom?

Tie spolupráce mám dve. Jedna je s grafickým dizajnérom Jozefom Tušanom, to je prvý projekt BIOS (Basic Input Output System) a druhý projekt BRADA mám so srbským grafickým dizajnérom Nenadom Brankovičom, s ktorým sme sa stretli tak, že mi na Dobrom trhu v Bratislave predal naozaj dobré ančovičky. A potom mám ešte sólový projekt Æ.

Mal som to šťastie, že som hneď natrafil na parťákov, s ktorými vediem neverbálnu komunikáciu prostredníctvom zvukov. Je to taký pingpong, kde jeden niečo pošle a ten druhý to vracia späť. Myslím si, že takéto spojenie je celkom vzácne, lebo tam musí byť aj nejaké spoločné mentálne nastavenie.

Aká je to pre teba skúsenosť, byť zrazu späť na škole a odovzdávať študentom to, čo ty už máš za sebou?

Je to taký návrat domov. Skúsenosť pedagóga je pre mňa zaujímavá. Môžem povedať, že ma to baví stále viac a viac. Je tam stále čo vylepšovať, ale v prvom rade sa tam zbierajú aj ďalší doktorandi a sú tam noví asistenti, noví vedúci ateliéru. Takže tá nová posila sa tam pomaličky pretláča a začína to tam kvitnúť.

Zdá sa, že aj napriek prebiehajúcemu progresu niektoré veci tu potrebujú čas.

Ja si myslím, že rovnaký scenár bol napríklad aj v Bratislave. Platí tu však, že čím viac na východ, tým neskôr dochádzajú určité veci. Od tak povrchnej záležitosti ako oblečenie až po gastronómiu. Naozaj sa tu vychytávajú veci od tých, ktoré sú teraz „trendy“ alebo čo ľuďom chutí až po vznikajúce nekomerčné malé galérie a podobne. Jednoducho tie veci musia na začiatku prejsť možno menej úspešným obdobím, ale procesy sa potom budú diať. Ako príklad môžem uviesť Petra Radkoffa s projektom Tabačka Kulturfabrik. Nevzdával sa, vydržal a svoju víziu rozbehol. A vytvoril naozaj skvelé prostredie. Alebo také Kino Úsmev, Šopa Gallery, Kotoľňa či DIG Gallery.

Hovorili sme, že periodicky meníš tvorbu a rovnako sa mení aj tvoje pôsobisko. Myslíš, že sa po čase znova presunieš ďalej?

Viem, že by som tu mal byť v rámci doktorandského štúdia do roku 2020. Takže to som si istý, že tu ešte budem. Ale rád by som tu aj ostal. Ja už nemám ambície žiť niekde v Berlíne, keď ho mám tu. Východný Berlín Východného pobrežia.

Navštív Košice s Invisible Hotel a spoznaj umeleckú tvorbu Borisa Sirku.