Niekedy sú naše najväčšie prednosti skryté

Vik Loveday učí, prednáša a publikuje na Goldsmith University of London. V rámci svojich sociologických výskumov sa primárne zameriava na sektor vysokoškolského vzdelávania v Spojenom kráľovstve a skúmanie akademických identít a kauzality práce na univerzitách.

Ale jej ďalšie výskumné záujmy – emócie a afekt, rod, identita, šťastie, nostalgia a kultúrna pamäť, spoločenská trieda a sociálna teória – sa silnejšie viažu k tomu, čo má spoločné Vik so strednou Európou, východným Slovenskom a Košicami.

Vik si vyberá našu zem leto čo leto ako destináciu svojho oddychu a dovolenky. Svojimi geografickými znalosťami dedín a mestečiek napríklad za Rožňavou veľmi ľahko zahanbí miestne obyvateľstvo, jej precízna výslovnosť názvoslovia je omračujúca (keďže málokto v tejto časti krajiny hovorí spisovnou slovenčinou) a jej nadšenie pre zem, ku ktorej sme na dennej báze ultrakritický je chytľavá, ale zároveň akoby šlo o nejaké nedorozumenie.

Vik, čo strašné si doma vyviedla, že každé leto tráviš na Slovensku? Je to nejaká forma alternatívneho trestu?

Bol si v poslednom čase vo Veľkej Británii?? Výlety na Slovensko sú odmenou za dobré správanie!

Čo by nám poradila aby sme si všímali viac (a čo menej), aby sme zažili očarenie našimi mestami a dedinami tak ako to zažívaš ty?

Niekedy sú naše najväčšie prednosti skryté – každodenné veci, ktoré považujeme za samozrejmé (alebo si ich ani nevšimneme). Na to, aby sa všednosť zmenila na pozoruhodnosť, je možno vhodné mať nezainteresovaného pozorovateľa – mňa! Nedávno som bola na Gemeri, ktorý bol skutočným zjavením: nádherné kopce ukrývajúce jaskyne zapísané na zozname UNESCO, kostoly na gotickej ceste o množstve a kvalite sôch, mozaiok a keramických reliéfov vo verejnom priestore nehovoriac! Rozmýšľala som, čo by bolo potrebné urobiť, aby sa viac návštevníkov vybralo aj mimo tradičných bodov ako je Dóm sv. Alžbety alebo Spišský hrad.

Iniciatívy, ako je nová “Mapa umenia”, ktorá vznikla počas projektu Prepni na Revúcu – Mesto Kultúry 2022, by mohli pomôcť k zmene postoja. Všimla som si niekoľko fantastických projektov rekonštrukcií a renovácií po celom Slovensku, kde nevyužívané budovy znovu získavajú život, ako napríklad Tabačka v Košiciach a Nová Cvernovka v Bratislave. V Rožňave sme sa ubytovali v Kúlturno-kreatívnom centre Kláštor, ktorý neviem dostatočne vynachváliť a odporúčiť, je to výborná základňa pre návštevníkov mesta.

Musím však spomenúť aj zjavné výzvy, ktorým región čelí v dôsledku dlhého procesu deindustrializácie. Možno jedným z najnaliehavejších dôvodov “očarenia”, ako ho opisujete, je prehodnotenie hodnoty prehliadaných a zanedbaných miest. Napríklad Gemer má obrovský potenciál, ale podľa môjho názoru je potrebné širšie uznanie kultúrnej, sociálnej a historickej hodnoty regiónu (a ďalšie investície), aby sa tento potenciál premietol do hmatateľných prínosov pre miestne komunity a miestnych ľudí.

Poďme sa viac venovať umeleckým dielam vo verejnom priestore, pre teba sú asi najhlavnejším motívom putovania po krajine. Ako ich vnímaš ty a ako myslíš, že sú vnímame ľuďmi, ktorí okolo nich prechádzajú každý deň posledné desaťročia?

Duch týchto diel dobre vystihol český sochár a vedec Pavel Karous vo svojej knihe Vetřelci a volavky, v ktorej ma absolútne fascinuje surrealistická a niekedy až nadpozemská povaha mnohých z týchto diel, ktoré číhajú vo verejnom priestore. Pokiaľ ide o postoje tých, ktorí žijú a pohybujú sa v blízkosti umeleckých diel – myslím si, že to naozaj závisí od toho, koho sa pýtate – vo všeobecnosti možno očakávať apatiu, niekedy dokonca nepriateľstvo, ale myslím si, že je tiež dôležité uznať veľký počet umeleckých diel, o ktoré sa od deväťdesiatch rokov dvadsiateho storočia prišlo v dôsledku privatizácie a prestavby. V tomto prípade zisk jednoznačne prevážil nad akýmkoľvek záujmom o kultúrne dedičstvo a verejný priestor. Myslím si, že je tiež zaujímavé uvažovať o tom, ako by nám hlbšie študovanie a reflektovanie minulosti – v celej jej zložitosti – mohlo umožniť kriticky uvažovať o súčasných problémoch.

V rámci môjho súčasného výskumného projektu som však robila rozhovory s jednotlivcami a organizáciami na Slovensku a v ďalších stredoeurópskych krajinách o ich záujme o umenie a architektúru z čias komunizmu. Zistila som, že najmä medzi mladšími generáciami sa obnovuje záujem o predmety a diela z tohto obdobia. Bolo by ľahké odmietnuť to ako obyčajnú nostalgiu za obdobím, ktoré v skutočnosti nikdy nezažili, ale v skutočnosti sa mnohí aktivisti snažia zdokumentovať, chrániť a obnoviť to, čo považujú za vzácny aspekt svojho kultúrneho dedičstva. V tomto zmysle majú tieto diela význam, ktorý presahuje čistú estetiku – súvisia s tým, ako ľudia chápu svoju príslušnosť, identitu a kultúrnu pamäť.

Sú tieto diela skutočnou estetizáciou verejného priestoru, alebo sú to len skryté symboly starého režimu? Vedela by nám poradiť ako pristupovať k ľuďom, ktorí tieto vrstvy nedokážu rozlišovať?

Samozrejme, je tu aj dôležitý estetický rozmer – nemyslím si, že je možné pozerať sa na výrazné, farebné dielo od autora, ako je napríklad Imrich Vanek, bez toho, aby sme neboli ohromení krásou a kreativitou, ktoré sa tu prejavujú. Ale tiež si myslím, že je dôležité, aby predmety neboli odtrhnuté od historického kontextu – ide o podmienky, v ktorých vznikali.

Významy monumentálneho umenia však nie sú homogénne: niektoré sú vyslovene ideologické (ak máme na mysli napríklad štýl socialistického realizmu), iné zostávajú úplne abstraktné; a potom máme všetko medzi týmito dvoma extrémami. Namiesto toho by sme mohli k objektom pristupovať tak, že sa budeme zaoberať rôznymi významovými vrstvami: najprv zámerom umelca spolu s obmedzeniami a kontextom, v ktorom pracoval; potom tu máme subjektívny dojem dobového publika vrátane všetkých predstáv, ktoré si každý divák so sebou prináša; a napokon by sme si mali všimnúť širší meniaci sa politický a kultúrny kontext, v ktorom sa objekty nachádzajú, ktorý v podstate pretvára umelecké dielo v závislosti od prevládajúceho dobového diskurzu. Čiastočne ma najviac fascinuje to, že môžeme vziať fyzický objekt – povedzme sochu alebo mozaiku – a vidieť ho z mnohých perspektív; význam nikdy nie je pevný a v priebehu času sa mení.

Ak sú umelecké diela vandalizované alebo v zlom stave, potom sa javia ako zbytočné relikty z iného obdobia; chcela by som zdôrazniť, ako nám angažovanosť v súvislosti s artefaktmi z minulosti môže pomôcť vytvoriť lepšiu budúcnosť – napríklad vzbudiť pocit spolupatričnosti alebo občianskej hrdosti, alebo zapojiť návštevníkov do príbehu nedávnej histórie a kultúrneho dedičstva Slovenska.

Na západe krajiny, v Trenčíne, organizácia Hlava5 starostlivo obnovuje niektoré verejné umelecké diela z obdobia tzv. normalizácie a ponúka o nich prednášky a prehliadky, čo sa stretlo so záujmom a nadšením miestnych obyvateľov. Myslím, že dobrou správou je, že starý príbeh – že umelecké diela a architektúra z čias komunizmu sú zbytočné alebo čisto ideologické – teraz spochybňujú skupiny po celej krajine, ako napríklad Hlava5, Východné pobrežie, Opustená rekreácia a Čierne diery.

Ako sociologička máš skúsene oko pozorovateľa. Čo z tvojich návštev Slovenska sleduješ ako veľkú podobnosť s UK?Čo by si si rada odtiaľto domov preniesla a čo naopak by si rašej importovala sem?

Ak niečo ponúkaš, zoberiem si domov nejaké buchty z tej pekárne v Muráni!

Vážne, naša krajina má dlhú históriu vnucovania vlastných hodnôt a myšlienok po celom svete, takže vás už nebudem vystavovať žiadnemu nášmu importu. Takisto by som nechcela spájať históriu našich krajín, pretože naše cesty k tomu, čo možno všeobecne nazvať “neoliberalizmom”, boli odlišné. Vidím však niektoré podobné prúdy: zúriaca inflácia, prehlbujúca sa nerovnosť, sotva fungujúce verejné služby, chudoba, rodinkárstvo. Samozrejme, máme odlišnú históriu, ale je pre mňa zarážajúce, že tak v Spojenom kráľovstve, ako aj na Slovensku, sa ľudia v pozíciách moci zbavujú zodpovednosti za svoje vlastné zlyhania, a zároveň sa snažia odpútať pozornosť verejnosti obetným baránkom na marginalizované skupiny, ako sú migranti, LGBTQ+ ľudia a etnické menšiny.

Strácame nadhľad a lahkosť a radosť keď hovoríme o svojej krajine, čo by sme v našom prístupe a premýšlaní o vlastnej zemi a identite mohli zlepšiť/zmeniť?

Miesto je dôležitou súčasťou našej identity – nejde len o geografickú polohu alebo budovy, ale o myšlienku miesta. Nie som romantik, ale myslím si, že by sme sa mohli viac zamyslieť nad tým, ako podporiť pozitívny pocit kolektívnej identity komunít, najmä v ťažkých časoch. Slovensko má neuveriteľne bohaté umelecké dedičstvo: niektorí z najlepších umelcov tvoriacich za bývalého režimu prispievali majstrovskými dielami do verejného priestoru a verejných budov; nešlo o exkluzívnu alebo elitársku tvorbu, ktorú možno vidieť len v galériách alebo súkromných zbierkach, ale o krásne diela vo verejnom priestore.

Nedávno som navštívila košickú univerzitnú nemocnicu – nie kvôli liečbe, ale aby som si pozrela umelecké diela. Za normálnych okolností by ste možno očakávali, že pôjdete do múzea, aby ste videli diela kvalitných a nápaditých umelcov, ako sú Ľudovít Fulla, Lýdia Čepková alebo mozaiková dáma Herta Ondrušová – Victorinová.

Tu vo Veľkej Británii v londýnskej Tate Modern bola nedávno retrospektíva umelkyne Márie Bartuszovej, ktorá medzinárodnému publiku po prvýkrát predstavila (prevažne) jej sochárske diela. Ale každý, kto prešiel okolo OD Dargov, už jej dielo dávno pozná, či si to uvedomuje, alebo nie! Teraz oceňujem, čo si všimla historička umenia Sabina Jankovičová v súvislosti s tým, že umiestňovanie umeleckých diel vo verejnom priestore v období normalizácie nemuselo nevyhnutne viesť k ich oceneniu verejnosťou. Ale povedala by som, že teraz je čas zamyslieť sa nad tým, ako môžeme vytvoriť nové príbehy o týchto existujúcich umeleckých dielach v prospech súčasných komunít.

Invisible Mag z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.