Paličkovanej čipke sa venuje už 40 rokov. Uzlíkovanie skvelo odbremeňuje myseľ, vraví Mária Rudášová

Pani Mária Rudášová sa paličkovaniu, teda starodávnej forme vytvárania špecifického druhu čipky, venuje už desiatky rokov. K ručným prácam mala blízko už ako 4-ročná. Dnes sa už cez 25 rokov stretáva so svojimi kolegyňami, paličkárkami, v rôznych kultúrno-spoločenských objektoch mesta Košice. V neposlednom rade už ako dôchodkyňa vyučuje remeslo paličkovanej čipky v ÚĽUV-e – Ústredí ľudovej umeleckej výroby. Začítajte sa do rozhovoru o tejto folklórnej technike, ktorá sa na slovenské územie dostala až z Belgicka a o tom, ako takáto činnosť pôsobí na zahltenú myseľ.

Krátka história paličkovanej čipky

Paličkovanie, alebo technika paličkovanej čipky, je tvorenie uzlíkov pomocou paličiek na valcoch rôznych veľkostí a dĺžok. Paličky sa dôkladne natáčajú, aby sa neodvíjali nitky a dalo sa tejto aktivite zručne a nepretržite venovať niekoľko hodín denne. Mária Rudášová, ktorá v Košiciach žije už niekoľko desaťročí, sa pohybuje vo svete paličkovanej čipky spolu so svojimi kolegyňami – seniorkami. Spomína, že v minulosti sa ženy počas dlhých zimných večerov často uchyľovali k ručným prácam, ktoré im krátili čas a prinášali niečo krásne a zároveň užitočné pre komunitu.

„Kedysi naše slovenské ženy paličkovali najmä v strednej časti Slovenska, ako je Špania Dolina, Banská Bystrica alebo Kremnica. Zvykli mať vytlačené predlohy, no časom vedeli daný obrazec znázorniť aj spamäti. Pri paličkovanej čipke sa môžete venovať dizajnu predmetu alebo okolku, teda nekonečnému pásu čipky, ktorý je neskôr rôznorode aplikovaný. 

Ide pritom o veľmi starú čipku – z dostupných zdrojov sa dozvedáme, že na naše blízke územie, do českého mestečka Vamberk, sa dostala približne v období 17. až 18. storočia. Túto techniku sem doniesla istá kňažná až z Belgicka. Je tiež známe, že Mária Terézia veľmi ochotne podporovala úsilie svojho ľudu aj v oblasti ručných prác a folklórnych remesiel. V roku 1761 preto založila prvú školu paličkovanej čipky na Slovensku.“

Kútne plachty pre izoláciu

Paličkovaná čipka nie je výnimočná iba svojou starodávnou históriou a pôvodom, ale taktiež životnosťou. Podľa sociálneho statusu ju rozdeľujeme na sedliacku a mešťanskú, ktorou sa zdobili ľudové čepce či goliere. Pre techniku sa využívali obyčajné nite, no i ľanové a konopné vlákna, či dokonca žihľava. Najjemnejším typom je kláštorná čipka, ktorá dotvára ozdoby a rôzne aplikácie v kostoloch – tá sa spriada len z tých najjemnejších nití.

„Je známe, že ľudia z dedín a podobných usadlostí zvykli v minulosti bývať všetci pohromade, teda v domácnosti, ktorú zväčša tvorila jedna miestnosť. Ak tehotná žena potrebovala rodiť, odizolovali jej posteľ od ostatných pomocou kútnej plachty – šlo o závesnú plachtu z každej strany postele, kde mohla mať budúca mamička s novorodencom súkromie. Dnes sa tieto kútne plachty vystavujú v múzeu. Tvorila ju tkaná bielizeň spájaná širokými pásmi paličkovaných čipiek. Podobne sa paličkovalo detské prádlo, či prádlo určené na krst dieťaťa.“

Hutníčkine večerné seansy

A aký je príbeh tejto známej košickej paličkárky, Márie Rudášovej? Spomienky na ťažké detstvo má pretkané silným vzťahom so starými rodičmi, ktorí ju vychovávali v Revúcej, odkiaľ pochádza. Ako malá obdivovala drevom vypletané stoličky, ktoré jej neskôr v dospelosti pripomenuli princíp uzlíkovania paličkovanej čipky. 

„Moja stará mama robila veľmi veľa ručných prác. Pliesť a háčkovať som sa naučila už ako 4-ročná. Som pôvodom z Gemera, z Revúcej, neskôr sme sa presťahovali do Banskej Bystrice. Absolvovala som Strednú odbornú školu v Tisovci so zameraním na hutnícky priemysel. Do Košíc ma, ako mnohých iných, priviala príležitosť pracovať pre Východoslovenské železiarne. Ostala som v podniku až do svojho dôchodku, a to celých 32 rokov. Pracovala som vo výskumnej oblasti, na metalografických rozboroch vzoriek. Boli sme skvelý kolektív približne rovnakého veku.

Pred približne 40 rokmi som mala zdravotné problémy a v nemocnici som sa zoznámila s istou lekárkou. Navštevovala kurz paličkovanej čipky organizovaný pre zdravotníkov. Moja nová priateľka mi ukazovala všetko, čo sa na kurze naučila a neskôr som sa doň prihlásila aj ja sama. Zo začiatku to bolo náročne, no časom som sa zlepšovala. Celé roky som si vystrihovala všetko, čo som v spojení s paličkovanou čipkou našla v časopisoch. Tento kurz trval iba tri mesiace, no navždy mi zmenil život.“

„Keď som mala najťažšie životné momenty, pri paličkovanej čipke som si skutočne oddýchla. Mnohé problémy by som bez tejto činnosti zvládala oveľa ťažšie. Človek musí odbremeniť hlavu, vynulovať starosti. Je nesmierne dôležité venovať sa nejakej činnosti, ktorá vás vyslovene teší.“

Dlhoročný boj o priestor pre 20 senioriek

Po kurze sa partia približne 20 členiek venuje paličkovaniu naďalej už cez 25 rokov. Za toto dlhé obdobie, ktoré im prináša mnoho radosti a organizovanie rôznych výstav, už prestriedali viacero priestorov v rámci mesta. Časté striedanie samosprávy či meniace sa podmienky nútia seniorky opätovne si aj po viac než dvoch dekádach nachádzať nové miesto pre svoje aktivity.

„Fungovali sme už neďaleko ulice Milosrdenstva, v Spolku seniorov pri Hlavnej ulici, päť rokov sme sa stretávali v Kasárňach/Kulturparku. Myslím si, že výstavy, ktoré sme tam sprostredkovali mali skutočnú úroveň. Počas súčasnej situácie ohľadom koronavírusu sa už stretávať tak často nemôžeme a je to pre nás naozaj smutné. Na druhej strane som začala paličkovanú čipku vyučovať v ÚĽUV-e – Ústredí ľudovej umeleckej výroby. Starneme, niektoré z našich členiek sú už osemdesiatničky. Máme však prisľúbené nové miesto v spoločensko-relaxačnom centre pre seniorov práve na ulici Milosrdenstva. Budeme sa tam môcť stretávať, paličkovať i používať knižnicu.“

Košické paličkárky majú aj medzinárodný presah

Aktivity okolo paličkovania Márie Rudášovej a jej kolegýň sa nesústredia iba v rámci okolia Košíc – je to už 20 rokov, čo spoločne navštevujú Vamberk. Ide o spomínané české mestečko, kde sa približne v 18. storočí zjavila paličkovaná čipka prvýkrát v našich končinách. 

„Do Vamberku sa vraciame každý rok, tento rok sme sa prvýkrát nezúčastnili, pretože to teraz v situácii spojenej s COVID-19 nie je možné. Nachádza sa to v Orlických vrchoch – každý rok sa tu robia výstavy paličkovanej čipky, každý druhý medzinárodné. Poznáme sa aj s Belgičankami, ktoré mesto navštevujú. Za tie celé roky sme sa spriatelili, rady sa vidíme. Poznať ľudí, ktorí majú rovnaký záujem ako vy a pritom sú vynikajúci charakter, je naozaj skvelý pocit. Pri ručných prácach (alebo akejkoľvek inej záľube) spoznáte ľudí bližšie než bežne. A keď sú podobnej ražby ako vy, je to neopísateľné.“