Podstatné je srdce

Vo fyzioterapeutickom centre pre ťažko postihnuté deti Adora sme sa rozprávali s jeho zakladateľkou Zuzanou Cascino o pomoci deťom, dobrovoľníctve na ukrajinskom fronte, ale aj o vojne, láske, kresťanstve či literatúre.

Si vyštudovaná zdravotná sestra, žurnalistka a fyzioterapeutka, čo je zaujímavá kombinácia, čo z tohto si študovala skôr a prečo?

Mojím snom už od detstva bolo stať sa novinárkou. Už na základnej škole som písala poviedky a texty. Na gymnáziu v Dubnici som začala vydávať školský časopis. Po maturite som sa nedostala hneď na štúdium žurnalistiky a francúzštiny, ale dostala som možnosť pracovať pre noviny v Bratislave a chodiť na prednášky na katedru žurnalistiky. Lenže štúdium žurnalistiky som už nemala šancu dokončiť. Otehotnela som. A hoci moje prvé dieťa zomrelo tesne po pôrode, do školy som sa už nevrátila. Usadila som sa a pracovala ako redaktorka, moderátorka a produkčná vysielania prvého regionálneho slovenského rádia. 

Keď sa mi narodil druhý syn Martin, určili mu hneď po pôrode vážnu diagnózu. Podľa prognóz nemal šancu na to, že by chodil a pohyboval sa ako iné deti. A tak som sa  popri žurnalistike venovala aj môjmu chorému synovi. Pravidelne som s ním chodila na rehabilitácie a veľa som s ním cvičila doma. Keď mal viac ako tri roky, začal napriek prognózam chodiť. Keď mal štyri roky, vedel čítať a dnes je to to skvelý, mladý muž. Vyštudoval históriu a žije v Brne. 

Táto skúsenosť mi zmenila pohľad na hodnoty v živote. Milovala som moju prácu v médiách. Venovala som sa oblasti literatúry, kníh, písala recenzie, robila rozhovory so spisovateľmi. Stretla som vynikajúcich autorov, ako bol napríklad Peter Jaroš, alebo som mala šťastie stretnúť aj Milana Rúfusa. Lenže doba sa po roku 2000 menila. Médiá sa začali „bulvarizovať“. Aj v našom rádiu majiteľ riešil viac sledovanosť, ako kvalitu textov. Nebola som veľmi ochotná sa tomuto prispôsobiť. Zároveň som túžila, vtedy pomerne pyšne, po tom, aby po mne zostala v životoch ľudí milá spomienka, tak ako ja dodnes spomínam na fyzioterapeutku sestru Fianovú, ktorá mi pomohla postaviť syna na nohy. Dnes sa už pri tejto mojej vtedajšej motivácii usmievam. Dnes to už vnímam inak. Človek by mal vo svojom živote robiť to, na čo má najlepšie schopnosti a dary a mal by sa snažiť to robiť hlavne v prospech ľudí okolo seba. A tak som vyštudovala najskôr odbor diplomovaná všeobecná sestra, pracovala som niekoľko rokov v nemocnici na  operačných sálach ako inštrumentárka. A potom som vyštudovala odbor fyzioterapia, skončila som magisterské štúdium na Prešovskej univerzite. Pracovala som na rôznych miestach, v nemocnici v Prahe, v rôznych súkromných rehabilitačných ambulanciách a centrách. Až som sa nakoniec rozhodla založiť si vlastné centrum Adora deťom, ktoré som teraz presťahovala do Košíc. 

Pracuješ ako detská fyzioterapeutka, prečo si sa rozhodla práve pre túto špecializáciu? S akými klientmi sa najčastejšie stretávaš?

Rehabilitáciu hendikepovaných detí vnímam ako poslanie. Je to ťažká práca. Pretože ja pracujem s deťmi celostne. Teda nielen s daným postihom motoriky, pohybovým hendikepom, ale vnímam aj dieťa ako také, čo cíti, po čom túži, aj čo neznáša. Súčasťou mojich terapií sú samozrejme aj rodičia, lebo oni sú tou najdôležitejšou časťou života dieťaťa. Obdivujem a mám hlbokú úctu voči každému rodičovi, ktorý sa stará o hendikepované dieťa. Je to to najťažšie, čo rodič musí zvládnuť. Terapie pre takéto deti sú veľmi drahé. Niektoré centrá naozaj bohatnú na nešťastí týchto rodín. Ja sa v centre Adora snažím udržať ceny tak, aby som centrum a seba uživila. Zároveň najmenším deťom do dvoch rokov poskytujem konzultácie zadarmo. Lebo práve deťom do dvoch rokov „horí“ čas. Ak nezasiahneme adekvátnou terapiou do ešte dozrievajúceho neurologického systému, už neskôr mnohé veci nedokážeme napraviť. V Trenčíne sa vytvorila sieť, cez ktorú sa ku mne na konzultácie dostávali rodičia s bábätkami. Mnohé dnes už samostatne chodia. Verím, že niečo podobné sa mi podarí vybudovať aj tu v Košiciach.

Snažím sa pokryť financie na tieto konzultácie zadarmo príjmom z charitatívneho predaja kníh. V centre Adora mám asi 2 000 skvelých starších kníh, ktoré nám darovali ľudia, ktorí nemohli prispieť finančne. Tieto knihy si môžete za vami zvolený finančný dar vybrať ako odmenu. V Trenčíne to fungovalo perfektne, ľudia už Adoru poznali. Zároveň sme robili aj podujatie nazvané Mosty od hendikepu k umeniu. Bol to taký večer s poéziou, dobrou hudbou, rozhovorom so spisovateľmi a mini výstavou obrazov niektorého miestneho umelca. Peniaze, ktoré sme počas takýchto umeleckých večerov vybrali, boli venované práve na rehabilitácie bábätiek. Uvidím, čo z toho sa mi podarí zrealizovať v Košiciach, predsa len, v Trenčíne som mala veľa priateľov muzikantov, básnikov, výtvarníkov. Verím, že takých umelcov spoznám aj tu na východe a spolu sa nám podaria pekné akcie. 

Je to asi o tom, aké rôzne úrovne bytia sa vo mne prelínajú. Spájam svety umenia so svetom hendikepovaných detí, lebo oba tieto svety mám rada a sú mojou súčasťou. A prečo by sa vlastne nemohli spojiť? Možno by som mohla robiť aj niečo úplne iné. Nevylučujem, že nejakú profesiu ešte stihnem vyskúšať. Ale teraz som takto spokojná. 

Čo je centrum Adora? Ako funguje a pre koho je určené?

Adora je od slova adorovať, teda obdivovať, mať v úcte. A ja mám rodiny s hendikepovanými deťmi vo veľkej úcte. Vážim si ich odvahu, silu a hlavne lásku, s akou sa starajú o tých najbezmocnejších. Tieto deti vyžadujú celodennú a celoživotnú starostlivosť. Rodičia sa často vzdávajú svojich snov a túžob, len aby splnili sny a túžby svojich detí a napriek všetkému často vidím, že sú nielen deti, ale aj ich rodičia šťastnejší a vďačnejší ako my, čo sa o takéto deti nemusíme starať. 

Pracovala som v rôznych centrách  pre hendikepované deti, no musím priznať, že po prvotnom nadšení pri zakladaní centier to väčšinou aj tak skončilo ako biznis. Adoru som založila ja preto aby som zistila, či sa takéto centrum dá uživiť aj pri normálnych cenách. Je to náročné, lebo ja neviem podnikať, tieto ekonomické a účtovné záležitosti neovládam. Ale s pomocou priateľov sa to nejako dá zvládnuť. Niekedy však mám pocit, že tieto služby by takéto deti mali mať zadarmo. Bohužiaľ, v našom systéme to nie je možné. Adoru v Košiciach plánujem ako komunitné centrum pre deti, ktoré sa bude venovať deťom a ich rodinám celostne. Nielen v rámci rehabilitácie. Rada by som napríklad priniesla do Košíc špeciálnu klávesnicu Handcubekays, ktorú vymyslela moja kamarátka Dianka Gerbocová z Trenčína. Je to neuveriteľná pomôcka na to, ako naučiť aj nerozprávajúce dieťa komunikovať. Dianka a jej tým získali za Hancubekeys cenu v Bruseli. Verím, že sa mi podarí zohnať dostatok financií na kúpu tejto klávesnice. Už sme vytvorili prototyp Handcubekeys aj pre ukrajinské deti, v detskom domove v Svaljave túto pomôcku už  používajú. Adora ponúka nielen rehabilitácie, ale aj možnosť zlepšovať sa v komunikácii, možnosť stretávať sa, posedieť si pri káve, kým vaše dieťa cvičí. Prečítať si knižku, alebo vypočuť platňu. Adora by mala byť miestom služby pre tieto rodiny. V Trenčíne to tak fungovalo, bolo tam často veselo. Verím, že sa mi Adoru podarí vybudovať aj v Košiciach. 

Do Košíc si sa presťahovala tohto roku, aby si bola bližšie Ukrajinským hraniciam, prečo práve Košice?

Keď začala vojna na Ukrajine, mala som silnú vnútornú túžbu nejako pomôcť. Plánovala som odísť pracovať ako dobrovoľník na hranice, lenže musela by som zrušiť rehabilitácie pre mnohé deti v mojom centre. A keďže rehabilitácia je dlhodobý proces, deti mám rozpísané v programoch na cvičenie v pravidelných intervaloch aj na rok dopredu, lebo len kontinuálna rehabilitácia prináša citeľné zmeny, nebolo to jednoduché rozhodnutie. No potom som videla reportáž v televízii o sirotách v detských domovoch na Ukrajine, kde sa zdvojnásobil počet detí. V spolupráci so Slovenským konzulátom v Užhorode som navštívila niektoré z týchto domovov a v jednom z nich, v Svaljave na Zakarpatí, som začala pomáhať ako dobrovoľník. Spolupracovala som tam so zdravotníckym personálom, lekármi a terapeutmi a priniesli sme tam niektoré naše postupy a metódy cvičenia. Chodievala som tam vždy na dva týždne, cvičila tam s hendikepovanými deťmi. Pomáhali mi ľudia z organizácie Úsmev ako dar a členovia Premonštrátskej rehole v Košiciach. Moje cesty na Ukrajinu boli náročné, často som cestovala v noci, bola som unavená a niekoľkokrát som aj zaspala za volantom. 

Keď som sa v máji rozviedla, už som ani nemala možnosť nechávať moju dcéru samú doma. Keďže dcéra práve hľadala vhodnú strednú školu, vybrali sme Premonštrátske gymnázium na Kováčskej ulici v Košiciach. Pôvodne tu mala byť na internáte, kým ja budem na Ukrajine. No nakoniec som sa rozhodla zmeniť náš život úplne a presťahovala som sa do Košíc. Bolo a stále je to veľmi náročné. Kúpila som si starý dom v Jasove. Už som sa tam stretla aj so starostom a chceli by sme postupne pomôcť aj rodinám s hendikepovanými deťmi v rómskej komunite. Nadväzujem prvé kontakty. Je tu veľa chudobných rodín, ktoré si nemôžu dovoliť dochádzať za rehabilitáciou a už vôbec ju platiť. Ale aj ich deti majú nárok na kvalitnú starostlivosť tak, aby mohli dosiahnuť zlepšenie nielen v pohybe a v samotnej diagnóze, ale aj celkovo vo svojich životoch. To, že sú to chudobné deti, neznamená, že tento svet na ne má právo zabudnúť. Naopak. 

V tomto rozhovore často spomínaš Premonštrátske inštitúcie či kresťanské charity. Akú úlohu hrá v tvojom živote kresťanstvo a ako ťa tu prijali tieto konkrétne inštitúcie?

Som hlboko veriaci človek. Celý svoj život verím v niečo, čo nás presahuje. Mnohé cirkvi to nazývajú rôzne. Na Ukrajine som spoznala veľa pravoslávnych veriacich. Navštívila som viaceré pravoslávne chrámy. Sú krásne. Tu v Košiciach a v Jasove som spoznala premonštrátov. Sú to láskaví ľudia. Premonštráti sú prepojení, a tak mi na mojich cestách pomáhajú aj premonštráti z americkej Philadelphie pod vedením otca Johna Zagarellu. Robia zbierky, pošlú mi financie, ktoré ja potom použijem na konkrétnu pomoc ľuďom vo frontovej línii. Navštívila som oblasť Bachmutu, Záporožia a Charkova, vždy tam privezieme množstvo potravín, oblečenia, liekov pre rodiny a deti vo vojnovej oblasti. Už sme takto pomohli tisícom ľudí. Len v Ševčenkove je viac ako 1 700 detí, ktorým sme priviezli jedlo, mlieko, oblečenie a hlavne pre deti cukríky, neviete si ani predstaviť, ako sa tešia. Sú veľmi vďační. Prichádzam tam za konkrétnymi ľuďmi a počúvam ich príbehy. A som v tej chvíli šťastná, že peniaze, ktoré niekto daroval na opačnom konci sveta, môžu takto pomôcť niekde, kde je vojna a verte mi, žije sa tam nesmierne ťažko. Vtedy mám pocit, že to Boh nás prepája, aby sme tvorili akúsi sieť dobra. Lebo láskavosť a dobro má tiež veľkú silu, len sa o tom toľko nepíše, nie je to žurnalisticky tak atraktívne, ako písať o zlých veciach. Aj preto píšem články o mojich cestách. Aby dobro v ľuďoch bolo viditeľnejšie. Tento svet to potrebuje, lebo prevláda skepsa a depresia. Veľmi neriešim, kto z akej cirkvi pochádza, nepokladám to za dôležité. Boh je len jeden a prejavuje sa v človeku v jeho láskavosti a pochopení voči inakosti ostatných. Rešpektujem každého, kto má láskavosť v duši bez ohľadu na jeho vieru, orientáciu, príslušnosť, farbu, to sú nepodstatné detaily. Podstatné je srdce. 

Mnoho ľudí sleduje vojnu na Ukrajine len v číslach. Často si ani neuvedomíme, že za každým padlým vojakom či kilometrom postupu sú skutočné príbehy. Ako vnímaš vojnu na Ukrajine cez príbehy ľudí, s ktorými sa stretávaš?

Hlavne v poslednom období sa na Slovensku stretávam s negatívnymi postojmi voči pomoci Ukrajine. Zažila som si to aj doma. Mojim rodičom som však vysvetlila, že moje cesty nemajú vyjadrovať žiadny politický postoj. Do politiky nevidíme, máme len sprostredkované informácie cez médiá a keďže trochu viem, ako médiá fungujú, či skôr nefungujú, nemá naša spoločnosť šancu zaujať naozaj objektívny postoj voči situácii na Ukrajine. Jediné, čo presne viem, je to, že je tam jasný agresor, krajina, ktorá vojensky napadla inú krajinu. Čo všetko s tým súvisí a čo z ďalších informácií je pravda, to si netrúfam nijako posudzovať. 

Pre mňa sú cesty na Ukrajinu cestami za ľuďmi, ktorí trpia vojnovým konfliktom. To je mojím jediným postojom. Pomoc týmto ľuďom. Aktuálne jazdím s členmi Spišskej charity. Vždy, keď prídeme do novo oslobodených oblastí, vnímam pocity tam žijúcich ľudí veľmi intenzívne. Sú nesmierne vďační nielen za materiálnu pomoc, ale aj za to, že niekto precestuje tisíce kilometrov, riskuje svoj život pri bombardovaní, ostreľovaní, aby im túto pomoc odovzdal. Je pre nich povzbudením, že svet na nich nezabudol. Keď im rozprávam o ľuďoch z Philadelphie, ktorí poslali peniaze na nákup potrebných vecí, majú slzy v očiach. Lebo tam žijú osamelo, často nemajú prístup k televízii, k internetu. Cítia sa v tej vojne osamelí a opustení a zrazu prídeme, objímeme ich a ľudia sa potešia, že svet na nich nezabudol. Pre mňa sú to výnimočné chvíle. 

Ako vojnu vnímajú deti?

Napríklad personál v detských domovoch deťom o vojne nehovorí. Tieto deti žijú svoj detský život bez prístupu k informáciám. Cítia len strach dospelých, keď sú sirény. Alebo keď nie je svetlo, lebo v rámci krízovej situácie sa vypína elektrina. Alebo keď sa ukrývajú v pivniciach. No všetci sa snažia, aby sa deti cítili bezpečne. Hrajú sa, oslavujú, spievajú, učia sa, robia všetko ako v bežnom živote.

Iné je to u detí, ktoré žijú na frontovej línii. Stretla som za Záporožím rodinu. Žijú v dome, za domom je pole a za ním front. Vidíte tam kúdoly dymu z výbuchov. Dedo, babka, otec a štyri deti. Mama im zomrela minulý rok. Dom im zasiahla raketa. Najmladší Andrjuša má päť rokov. Hovoril mi, že by rád išiel do školy, ale školu im zbombardovali, školy niet. Andrjuša a jeho bratia sa hrajú na vojakov s drevenými puškami. Tam sa všetci chlapci, občas aj dievčatá, hrajú na vojakov. Keď som odchádzala, pýtala som sa Andrjušu, čo mu mám nabudúce priniesť zo Slovenska. Odpovedal mi, že by si želal autíčko na diaľkové ovládanie. Vraj si ho bude púšťať pred sebou, keď pôjde na pole pre zemiaky, aby autíčko našlo mínu skôr, akoby na ňu stupil. Alebo malý Míša v Ševčenkove. Ukazoval mi obrázok, ktorý nakreslil, horiaci panelák a ukrajinský vojak, čo ich zachránil. Miša žil desať mesiacov pod ruskou okupáciou. Keď som sa ho pýtala, či aj on bude bojovať, povedal, že bojovať bude, ale nebude zabíjať. Že on si vycvičí obrovského krokodýla, ktorý požerie všetkých Moskaľov, tak tam volajú Rusov, a bude pokoj. 

Najhoršie je, že deti si zvykajú na vojnu. Sirény, výbuchy, vojaci, evakuácie. V okolí Izjumu idete desiatky kilometrov a nenájdete celý dom. Aj tak tam ľudia žijú. Nevieme si to ani predstaviť. Stretla som aj ženu, ktorú znásilnil vojak. Narodil sa jej chlapec. Povedala mi len, že je to život a ona nemala silu ho vziať, a tak má syna, ktorý nikdy neuvidí svojho otca. Takých detí tam je veľa. 

Na Slovensku sa vedie veľká diskusia ohľadom vojenskej pomoci, na tú humanitárnu sa často zabúda. Aká je situácia v tomto odvetví? Vieme nejako pomôcť?

Stále je veľa ľudí, ktorí Ukrajine pomáhajú a budú pomáhať. Lebo je to pomoc pre konkrétnych ľudí vo vojnovom konflikte. Nie je to politický postoj, je to obyčajná ľudská láskavosť. Stretla som v rámci humanitárnych spoločností veľa láskavých a dobrých ľudí. Dávajú nielen mne, nielen ľuďom vo vojnových oblastiach, ale aj nám všetkým, celej spoločnosti nádej, že svet má šancu, že dobrých ľudí je viac, ako tých zlých, že ľudské dobro stále existuje, len je potichu. Dobré veci sa dejú potichu. Ale dejú sa a násobia sa.

Neviem vysloviť môj názor na vojenskú pomoc Ukrajine. Venovala som sa aktívne štúdiu histórie a mnohé z udalostí pred druhou svetovou vojnou sa zopakovali aj v tomto konflikte. Mali by sme sa z histórie poučiť. V súvislosti so svetovou politikou je jednotlivec bezmocný, o ničom v podstate nerozhoduje, ale môže rozhodnúť o svojom vlastnom, ľudskom postoji. Máme šancu urobiť možno len málo preto, aby sa tam, vo vojne mali ľudia o trochu lepšie. Môžeme sa obrniť argumentami, že nás sa to netýka, je to ďaleko, alebo rôznymi tými frázami, ktoré znejú z úst politikov, lenže to sú len obyčajné výhovorky pre naše svedomie, pre to, že nechceme urobiť nič, aby to neohrozilo nejako náš komfortný život, našu prosperitu, náš mier. Lenže tak to nefunguje. Raz nás to svedomie dobehne. Preto ak môžeme pomôcť hoci len málom, pomôžme. Veď ani ľudí v americkej Philadelphii sa vojna na Ukrajine netýka, je to ešte ďalej, ako od nás. Aj tak sa vždy vyzbierajú a pošlú peniaze na nákup potrebných vecí. A keď potom čítajú, kde všade ich peniaze pomohli, plačú. Lebo si uvedomujú, že oni žijú dobre, v bezpečí a pár dolárov, ktorých sa vzdajú, im nechýba, ale niekde na opačnom konci sveta ten ich dolár znamená tak veľa. 

Okrem svojej humanitárnej činnosti si aj vojenskou reportérkou pre denník Postoj. Je pre teba ťažké zachovať si odstup a informovať, alebo je to spôsob, ako sa zo svojich zážitkov “vypísať?“

Nie je to ľahké. Som veľmi vnímavá na ľudskú bolesť a utrpenie, aj kvôli tomu, že už viac ako 15 rokov pracujem s hendikepovanými deťmi. Dlho som nepísala, nevenovala som sa žurnalistike. Ale po návrate z prvej cesty do Bachmutu som napísala text a poslala ho do Postoja. Na tej ceste som stretla vojaka Alexandra. Rozprával mi o smrti svojho najlepšieho kamaráta. Saša bol veľmi láskavý a dobrý človek. Mladý chalan, otec dvoch detí. Pri mojej druhej ceste do Záporožia sme plánovali sa znovu stretnúť, ale pár dní predtým zahynul. Dosť ma to vzalo. Stretla som sa potom už len s jeho ženou Táňou. Obaja pracovali ako medici na fronte. Táňa nechcela s deťmi odísť ku nám, do bezpečia na Slovensko. Chcela zostať tam, kde zahynul jej muž. Je to jej mesto. Jej zem. Má tam všetkých svojich milovaných. Je tam hrob jej muža. Puto ľudí k domovu je tam veľmi silné. Mnohí odišli, ale mnohí zostali, lebo tam je ich domov. Hoci život majú veľmi ťažký. Prechádzali sme autom cez cintorín, kde boli pochovaní vojaci z oblasti Ševčenkova. Idete autom dlho, dlho a stále okolo vlajú modro-žlté zástavy na čerstvých hroboch. Stovky mladých chlapcov, mnohí z nich sú mladší ako môj syn. A takýchto cintorínov sú na Ukrajine stovky. Nedá sa na to zabudnúť. A preto o tom píšem. Aby sme nezabudli, že naši chlapci žijú, pracujú, slávia s nami Vianoce, tešia sa zo života. Nepokladajme to za samozrejmosť. Ani to, že žijeme v slobodnej, mierovej krajine. Aj tam sa to zmenilo rýchlo, nikto nepredpokladal, že v dnešnej dobe je niečo také ako priama vojna možné. A je to relatívne blízko. 

Aktívne sa venuješ aj umeniu a literatúre. Aj keď zatiaľ píšeš viac menej do šuflíka, máš v ňom niekoľko kníh. Zaujala ma tvoje kniha s názvom Vtáčatko, venujúca sa rómskej problematike. Prečo si si vybrala práve túto tému? 

Rada by som bola autorkou kníh, ale ešte som nevydala ani jednu. Priznám sa, mám pripravenú na vydanie zbierku básní. Aj novelu Čirikloro, čo v rómskom jazyku znamená vtáčatko. Je to o malom, blonďavom dievčatku, ktoré tajomnou náhodou dostalo pri narodení rómsku dušu. A tak vlastne nepatrí ani do rómskeho sveta, lebo je biela, ani do sveta bielych, lebo má rómsku povahu a dušu. A tiež mám dopísanú novelu Mechanické životy. Tá je o prepojení dvoch sestier na princípe teórie strún, čo je kvantová teória. S touto novelou som vyhrala československú súťaž Cena Karla Čapka. Píšem veľa, niekedy vychádzajú moje básne, či poviedky v literárnych časopisoch Romboid, alebo Fraktál. 

No vydanie knihy je finančne veľmi náročné. Už som aj mala na to našetrené peniaze, ale minula som ich pri sťahovaní sa do Košíc. V podstate aktuálne živím sama moju dcéru, musím finančne zabezpečiť aj prevádzku môjho centra Adora v Košiciach. Pracujem na Ukrajine a pre Ukrajinu ako dobrovoľník, teda zadarmo. Čiže musím dávať pozor na každé euro, aby som mohla fungovať a vydanie mojej knihy sa momentálne stalo nedosiahnuteľným cieľom. Umenie je v mojom živote dôležité. Maľujem, obklopujem sa farebnými vecami, nosím kvety vo vlasoch, chodím na koncerty, do divadla. Teším sa na filmy s mojim obľúbeným Anthonym Hopkinsom. Lebo moja duša po všetkých tých smutných príbehoch potrebuje pookrieť, nadýchnuť sa nádeje, že tento svet je nielen plný dobrých, láskavých ľudí, ale aj krásy, ktorá ma ešte stále vie priviesť k úžasu. Sú to zasa iné slzy, dojatia nad umením, ktoré dokáže vytvoriť človek. Musíme veriť, že človek je stále schopný aj krásnych a dobrých vecí.

Invisible Mag z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.