Potenciál na zmenu máme vždy

Bystriny, Kto pomôže Slovensku – tieto iniciatívy spája jedno meno. Človek čaká, s čím novým príde, čo ju nadchlo tentoraz a do čoho sa zapojí… Teraz je to aj Ministerstvo jemných zásahov či permakultúrna záhrada. Lucia Pašková nazvala svoju prezentáciu na Art&tech days v Košiciach „Change by trust“.

Ministerstvo jemných zásahov, ale s veľkým dopadom. Ako ste to mysleli?
Bol to pôvodne názov, ktorý vymyslel Ondřej Kobza, autor rekonštrukcie Lucerny v Prahe (organizátor mestských projektov, ktorý verejnosti sprístupnil terasy na streche pražskej Lucerny – poznámka red.). Doniesol ho Gábor Bindics, ktorý je zase šéf tímu Starej tržnice v Bratislave. Celé to vzniklo tak, že sme sa bavili o tom, ako by sa dali rekonštruovať nejaké priestory. Gábor sa stretával s Čiernymi dierami a bavili sme sa o industriálnych pamiatkach. Takéto miesta na Slovensku sú a bolo by potrebné, aby sa začali rekonštruovať. Ja som v správnej rade Bystrín. Bystriny pracujú s kultúrno-kreatívnymi centrami a vedeli sme, že kláštor v Rožňave v tom čase hľadal možnosti, ako zrekonštruovať ešte jedno podlažie, kde chceli urobiť ubytovanie. My sme do kláštora veľmi často chodili, je to naše obľúbené miesto, lebo je tam perfektná partia ľudí. Je to kreatívno-kultúrny hub, ktorý vytvára také to miesto lokálnej synergie, a súčasne slúži aj na podporu demokracie. To sú miesta, kde keď sa niečo zlé udeje, tak ľudia vedia veľmi rýchlo zareagovať: urobiť diskusiu, koncert, vyjadriť podporu nejakej téme. Zároveň je to miesto s potenciálom, kde sa môžu stretávať ľudia z podnikateľského sektoru, zo štátu, zo vzdelávania, z neziskového sektora. Celé sa to tam môže pekne pomiešať, a potom vznikajú projekty, ktoré v rámci synergie prinášajú úplne nové polia. Keď sme tam prišli, tak náš kolega identifikoval, že to by bolo miesto, kde by bolo dobre prísť s ponukou ubytovacích služieb. Boli sa tam pozrieť architekti zo Sadovsky & Architects, lebo manželka Olivera Sádovského je z Rožňavy. Bol to taký srdcový projekt. Pre nich, aj pre nás. Oni navrhli, ako by to mohlo vyzerať. Zistili, že vlastne v podkroví by to nebolo úplne dobre, lebo by to bolo natesno, takže vybrali nové miesto a nakreslili ho. Vyzeralo to nádherne. Začalo sa to robiť práve v čase, keď sa začala korona. Bol to v zásade dobrý čas na rekonštrukciu. Dnes je to dokončené a podľa mňa to vyzerá nádherne. Budeme len dúfať, že to bude dobre fungovať, že sa to tam rozbehne a ľudia sa tam budú radi vracať.

Projekt v Rožňave už teraz vyzerá ako úspešný projekt. Aké sú tie podmienky na to, aby sa to podarilo?
Poviem to tak, že sa snažíme nájsť na to nejaký udržateľný model, ktorý by bol dlhodobo funkčný. Pôvodne tá idea vznikla z toho, že ja som kedysi pracovala v time sharingovej firme, ktorá predávala prázdninové pobyty na Malte. Predávala pobyt len na 2 týždne do roka, ale na 20 rokov dopredu. To znamená, že vy ste si zaplatili nejakú sumu a potom ste tam mohli chodiť. Namiesto toho, aby ste museli prevádzkovať a kupovať si drahý dom, tak ste si vlastne kúpili 2 týždne v roku, ktoré ste si vybrali. Tak sme sa rozprávali, čo tak skúsiť to spraviť takto. Použijeme tento model, ale namiesto na Malte budeme napríklad v Rožňave. Časom by sme do toho zapojili viac projektov. A do toho prišli Bystriny a začali sme sa baviť o tom, že poďme k tomu ubytovaniu pripojiť aj zážitky, ktoré je možné nájsť v tom-ktorom regióne. Každé z tých kultúrnych centier je obklopené krásnym typom tvorivých, zaujímavých ľudí. To znamená, že vedia identifikovať tie typy zážitkov, ktoré by ste štandardne vôbec nenašli. Krížom Krasom, je tam gotická cesta, je tam Brdárka a permakultúrne záhrady. Keď kvitli čerešne, tak sa robilo sprevádzanie v čerešňových sadoch. A málokto vie, že je tam vlastne nejakých štyri tisíc stromov, ktoré majú niekoľko desiatok typov čerešní, že dokonca nájdete na jednom strome tri – štyri druhy čerešní! To sú veci, ktoré vlastne skoro nikde nenájdete. Nevieme ani to, že takéto unikátne veci máme… Alebo napríklad kostol v Štítniku. Takúto úroveň zážitkov nájdete v okolí Bardejova, v okolí Liptovského Mikuláša, v okolí Žiliny, v okolí Trenčína, Partizánskeho, Piešťan, Banskej Bystrice. Všade máme na dosah zaujímavú komunitu ľudí a ešte ich vlastne prepájame s biznis sektorom. Tieto prepojenia vedú k tomu, že vznikajú nové a nové typy zážitkov. Alebo naopak, komunity sa informujú a posilňujú navzájom. (Podobný prístup zvolilo aj CIKE, ktoré v rámci projektu CINEMA rieši zapojenie kreatívnej komunity do revitalizácie mestských priestorov – poznámka red.).

Zapojili sa ľudia z niektorých komunít na východe Slovenska? Prihlásili sa, že by chceli nasledovať tento príklad?
Teraz rekonštruujeme dom v Brdárke. Vlastne dva. Ten dom, ktorý je hneď vedľa kostola v centre, bol dlhodobo, povedala by som, veľmi škaredý a kazil dojem z centra obce. Je tam však pomerne veľký pozemok a existuje ambícia zrekonštruovať ho. Ďalšie dva domy sú už zrekonštruované, je tam penzión i priestor, kde sa určí permakultúra. Tým, že by sme vedeli tie dva pozemky prepojiť, tak by tam odrazu vznikla vlastne permakultúrna záhrada okolo celého pozemku a ešte v jej dolnej časti školiaci priestor. Hore na pozemku by mohol vzniknúť maličký prechodný bungalov s krásnym výhľadom do doliny. Brdárka je moja srdcovka. Hovorím, že mám rada východ, lebo keď som bola po prvýkrát asi pred 12 rokmi v Brdárke, tak som sa úplne zamilovala aj do toho prostredia, aj do tých ľudí. Myslím si, že ľudia sa nám postupne nahlasujú. To nie je tak, že by sme mali nedostatok požiadaviek. Pre nás je dôležité, aby pri tom mieste, ktoré by sa rekonštruovalo, bola nejaká existujúca komunita, ktorá robí nejaké zaujímavé veci, ktorá je aktívna, ktorú môžeme podporiť. A konkrétne napríklad na prípade Brdárky, tam sme ten dom kúpili, si ideme vyskúšať aj to, že časom by si to tá komunita mohla normálne za minuté náklady odkúpiť, a vyskúšať si to takým bezbolestným spôsobom. Teda budú si viesť ekonomiku, budú vidieť, aký je z toho profit, a tým pádom budú vedieť, či sa im oplatí požiadať si potom dajme tomu o nejaký úver a splácať ho z toho. Čiže je to taký model, ktorý je trošku vyrušujúci, ale mohol by sa dať veľmi ľahko multiplikovať a škálovať.

Už sme sa dotkli princípu otvorenej ekonomiky. Priblížte ho – pre koho by dokázal takýto systém fungovať?
Podľa mňa pre všetkých. Začala by som v rodine. Keď vieme navzájom o svojich účtoch, vedie to k tomu, aby sme mali otvorenejšiu komunikáciu. Samozrejme, že to musí byť dobrovoľné, ale čo sa týka firmy alebo akejkoľvek organizácie, tak je to samozrejme dobrý systém. Pokiaľ sa snažíte jednať férovo. Keď niekto zavádza otvorené účtovníctvo, tak musí rátať s tým, že keď sa tam začnú diať nejaké nápadné veci, tak vás na to niekto upozorní. Je to taký samo sa kontrolujúci systém. Na druhej strane to núti človeka, ktorý tu firmu vedie, aby naozaj robil spravodlivé ohodnotenie, aby bolo pochopené a vysvetlené, ako funguje ekonomika vo firme. Poviem príklad: niekedy je to tak, že zamestnanci vidia iba to, že tržba je taká a taká, ale nevedia, čo všetko je za tým. Keď zistia, že z tržby sa odvádza toľko a toľko DPH, toľko stojí nákup tovaru, koľko dáme za logistiku, za tlač plagátov… Odrazu ten človek vidí, že vlastne z toho tisícového objemu zostáva tej firme samotnej trebárs 500-600 eur, a odrazu nemá pocit, že by si mal pýtať o 500 eur viac. Je to taký kontrolný mechanizmus. Obidvoma smermi. Nie je to len o tom, že kontroluje toho lídra, aby nerozhadzoval. Na druhej strane to vylučuje zbytočné diskusie. Keď máte ten systém otvorený, tak to buduje dôveru. Keď vidím do celej tej ekonomiky, tak mi to dáva väčšiu logiku a pokiaľ to nedáva logiku, tak to môžem namietať.

Vy ste svoju dnešnú prednášku nazvali „Change by trust“ (zmena prostredníctvom dôvery – poznámka red.), čiže dôveru považujete za to najdôležitejšie pre zmenu, a nielen v sektore biznisu. Čo si myslíte, aký máme potenciál v tejto dobe rôznych zmien a rôznych spoločenských vplyvov zmeniť to myslenie a preniesť ho do reality?
Potenciál máme vždy. Každý človek, ktorý vyrastal v láskyplnom, prijímajúcom, dôvernom prostredí, tak sa mu to robí oveľa ľahšie. To je taká práca s mocou, ktorú by sme si my mali uvedomovať, lebo je to výhoda, ktorú sme dostali bez toho, aby sme pre ňu museli čokoľvek urobiť. A mali by sme s tým aj podľa toho narábať, čiže nebrať to ako samozrejmosť, nevyvyšovať sa nad niekoho, keď to nezažíval. To je podľa mňa presne to, čoho by si ľudia, ktorí vedú iných ľudí, mali byť vždy vedomí.

Myslíte si, že už nastal čas, keď by si samotné firmy mali hľadať svojich partnerov v neziskovom sektore?
Určite áno. Pre mňa je to oveľa prirodzenejšie prostredie, lebo úprimne – až tak veľmi ma ten biznis už nebaví. Myslím si, že to prepojenie môže viesť k tomu, že sa tie dva sektory môžu veľa učiť jeden od druhého. Ten neziskový sektor sa od toho biznisového môže učiť lepšej štruktúre, väčšej efektivite. A na druhej strane ten neziskový sektor prináša obrovský priestor na zlepšovanie kultúry, na zlepšovanie takých ľudských empatických procesov, a vôbec – na vnímanie určitých tém, ktoré ten biznis väčšinou buď potláča, alebo vôbec nevníma. Ale pritom keď ich zavedie, tak môžu byť úplne kľúčové na výraznú zmenu k lepšiemu nielen vo vnútri, ale aj smerom von. Lebo je to tak, že dnes si zákazníci vyberajú firmy, ktoré ako keby majú zámer, ktorý prináša niečo viac. Sú oveľa uvedomelejší, ako boli zákazníci kedysi. To je jedna vec, ale druhá vec je, že aj najlepší zamestnanci si budú vyberať firmy, v ktorých chcú byť zamestnaní, ktoré budú mať tento typ presahu. Pre firmu je určite dobré, keď takéto niečo začne robiť. V podstate vám to dáva možnosť byť na tú firmu hrdý. To nie je len o tom, že môžete byť hrdý sám na seba. Zároveň môžem byť hrdá na to, že robím v nejakej firme, a na to, ako sa k nejakým témam stavia. A čo a prečo robí pre iných. Vlastne to veľmi pekne motivuje, aby ľudia v rámci toho tímu ľudsky rástli.

Teraz prejdem trochu do osobnej roviny. Dopriali ste si sabatikal. Čo vám dalo toto obdobie?
Pôvodným zámerom sabatikalu bolo odpočívať a zvážiť, čo budem robiť ďalej. Reálne som nastúpila na sabatikal počas covidu. My sme vtedy rozbehli aktivitu Kto pomôže Slovensku, a keďže ešte ďalšie dva roky covid trval, tak reálne veľkú časť toho obdobia som venovala tomu, že sme riešili zásobovanie nemocníc, ambulancií a domovov sociálnych služieb ochrannými pomôckami. V ďalšej vlne sme zase robili psychologickú podporu a zasielali energetické balíčky do nemocníc. Nebol to úplne odpočinkový sabatikal v tom pravom zmysle slova. Zároveň som mala veľa času práve na neziskové projekty. Ľudia sa ma pýtajú, ako môžem stíhať toľko vecí? Ale moja práca mi to umožňuje. Som teraz v mentorskej role voči novej konateľke v Curadente, čo nevyžaduje odo mňa veľmi veľa pracovného času. Ja mám naozaj priestor venovať sa týmto projektom. Plus v spoločnosti ako investorovi projektu umelej inteligencie, čo bude zase veľmi pekné prepojenie, budem musieť nejaký čas normálne pracovať. Z hľadiska nejakej zodpovednosti a férovosti voči tým projektom teraz odchádzam zo správnych rád troch organizácií zo štyroch kvôli tomu, že keď budem cestovať, lebo musím navštevovať krajiny aj univerzity, tak vlastne tu budem logicky menej času. Bolo by odo mňa nezodpovedné sľubovať niečo, čo potom nebudem vedieť uskutočniť.
Prešli ste z konateľskej, výkonnej pozície do pozície takmer pomáhajúcej profesie. Ako vás to vnútorne obohatilo?

Ako sa vám podarilo sa „preladiť“? A bolo to vôbec potrebné?
Ja som vyštudovaná učiteľka. Pre mňa je to neziskové prostredie alebo vôbec vzdelávanie oveľa bližšie ako biznis. Ja to poviem tak, že používam vyslovene sedliacky rozum. Nie je to nejaká raketová veda to, čo ja robím, ale je to skôr vášeň pre tie témy. A potom snaha o to, aby sa tí ľudia v tom tíme cítili dobre, aby sa tá energia prenášala. Čiže ten prechod pre mňa nebol vôbec nejaký dramatický. Ja som v podstate aj v role riaditeľky Curaproxu bola kedysi skôr ako keby podporujúci typ, lebo ja som pomerne lenivý človek. Ja sa snažím nastavovať systémy, ktoré fungujú bezo mňa. Môj štandardný model fungovania je taký, že treba sa naučiť niečo robiť, potom nájsť človeka, ktorý to bude robiť a potom mu pomáhať v tom, aby to robil dobre. Čiže ja som vlastne v pomáhajúcej profesii od začiatku.

A aká je tá vaša, keď to môžem tak nazvať – ideálna spoločnosť?
Rozhodne by mala byť otvorená, prijímajúca, láskavá. Mala by to byť demokratická spoločnosť. Mala by to byť spoločnosť, kde vlastne zraniteľnosť a prejavovanie zraniteľnosti nebude pokladané za chybu, ale naopak – za prirodzenú súčasť bytia. A kde tá dôvera bude katalyzátorom toho, aby sme tú citlivosť a tú láskavosť vedeli šíriť.
Ako by k tomu ľudia mohli prispieť alebo začať ju budovať? Čo si to presnejšie vyžaduje?
V prvom rade sebareflexiu. Pozrieť sa sám na seba každý, a tým začať. Ja mám taký denný rituál, že vždy keď idem večer spať, tak sa spätne pozerám na svoj deň a porozmýšľam nad tým, čo z toho dňa som nezvládla ľudsky dobre. Lebo úprimne, tie ekonomické výsledky ma v zásade až tak nezaujímajú, ale pokiaľ som zažila nejakú situáciu, keď som dajme tomu vybuchla, alebo bola príliš panovačná, alebo ja neviem necitlivá, tak to sú tie momenty, ku ktorým sa vraciam a hovorím si, čo som mohla spraviť lepšie. To je podľa mňa taký jednoduchý model, keď je človek veriaci. Ja som ateistka, ale myslím si, že to bola asi aj pôvodná idea spovede, keď človek robí tento typ reflexie. Myslím si, že to môže robiť naozaj každý a môže to robiť aj každý deň. Druhá vec je povedať to aj nahlas: áno, aj takíto sme, aj takáto som, a nie som na to hrdá… To neznamená, že na tom nepracujem. Naopak, tým, že si uvedomujem, že tie chyby robím, tak vlastne pracujem na nich. Snažím sa zlepšovať a podľa mňa to nie je nič super zložité.

Článok vznikol v rámci projektu CINEMA. Projekt je financovaný z fondov EÚ (ERDF, IPA, ENI).