Remeslá potrebujú podporu zhora, aby boli schopné prežiť, hovorí hrnčiar Igor Macák

Pochádza zo Želiezoviec, neďaleko Levíc, no už vyše 20 rokov sa venuje remeselníckej tvorbe v Uličke remesiel v Košiciach. Hrnčiar Igor Macák spolu s manželkou prevádzkujú obchod s keramickými dekoratívno-úžitkovými predmetmi. Svoju cestu, pohľad na podporu remesiel na Slovensku i postupné vytláčanie ich činnosti pásovou výrobou odhaľuje v nasledujúcom rozhovore.

Slovenská ľudová majolika v Modre

Na cestu k remeslu spomína ako na prozaický príbeh. Vzťah k modelovaniu, kresleniu a výtvarnému prejavu mal už na základnej škole. Neskôr sa priamo ku keramike dostal na Slovenskej ľudovej majolike v Modre, kde študoval napríklad aj významný sochár a keramikár Imrich Vanek (jeho diela nájdeme roztrúsené vo viacerých mestách na Slovensku, hneď niekoľko aj v Košiciach). Toto štúdium na vtedajšej „učňovke“/výrobnom družstve hodnotí pozitívne s množstvom času strávenom v praxi dekorovaním a modelovaním hliny.

„Súkromne som sa začal hrnčiarstvu venovať po revolúcii v roku 1991 u svokrovcov v Barci. Počas primátora Rudolfa Schustera vznikla myšlienka zrenovovať Uličku remesiel, teda Hrnčiarsku ulicu. Následne sa tu usadilo niekoľko remeselníkov ako pekár, kováč, bylinkárka, stolár, zlatník, obuvník. Ja a moja rodina sme tu dodnes. Živiť sa naším remeslom je náročné, technologicky aj energeticky, no je to nádherná práca. Záujem o hrnčiarske produkty, alebo celkovo remeselné produkty, má však celkovo klesajúcu tendenciu. Bez podpory je ťažké prežiť.“

Remeslo má zlaté dno. Alebo?

Kým Igor pracuje na hrnčiarskom kruhu a vypaľuje hlinu v peci, jeho manželka dekoruje, maľuje a vyrýva ornamenty do predmetov pre ich obchod na Hrnčiarskej. Predávajú sa tu dekoratívno-úžitkové predmety ako hrnčeky, misy, nádoby, krčahy, vázy a množstvo iného. Spoločne tiež pracujú na súkromných zákazkách pre firmy či kluby, ceny pre súťaže, plakety. Napríklad tiež vytvárali historické repliky vozíkov, ktoré sa našli ako hračky v archeologickom komplexe Nižná Myšľa.

„Človek sa prispôsobuje trhu, zákazkám podľa svojho vnímania. Všetko sa snažíme robiť tak, aby v tom bol náš prejav. Sú to dekoratívno-úžitkové predmety, pretože človeka potešia na pohľad a vedia ich vo svojej domácnosti využiť. Žijeme pekný, ale náročný život. Sme slobodní v tom, čo robíme a najdôležitejšie je to, že nám to prináša uspokojenie.

Čelíme ale pretlaku konkurencie, ktorá je všade okolo nás – remeselným produktom sa venujú aj ľudia bez skúseností. V minulosti zvykli byť umelci podporovaní štátnymi objednávkami, no dnes sa na to už nedbá. Potrebujeme podporu nie len pre nás samých, ale pre remeslo ako také. Ak ho chceme zachovať, musíme sa starať o ľudí, ktorí sa mu venujú.“

„Pri tvorivej práci človek zhmotňuje svoje vnímanie a predstavy do určitej konkrétnej podoby; takej, akú nikto iný nedokáže imitovať. Umelecká a remeselnícka práca prináša obohatenie preňho samého i spoločnosť. Cítim sa vnútorne spokojný s tým, čo robím, aj keď je to niekedy boj s komerčným svetom.“

Ako pracuje hrnčiar v 21. storočí?

Za mlada si hlinu vykopával priamo zo zeme, dnes ju nakupuje. Existujú jej rôzne zafarbenia, ktoré sa v peci vypaľujú na rôznych teplotách. Jemná hlina je skvelá na úžitkové hrnčiarstvo, zatiaľ čo hrubšia na modelovanie, hrubší črep znesie ráznejšie tvarovanie iným predmetom. Hlina sa obvykle vypaľuje v peci na 900 ºC bez glazúry, s glazúrou na 1050 ºC. Porcelán sa vypaľuje dokonca až na 1400 ºC. 

Slovensko je z geodetickej stránky bohaté na hlinu, spraše, naplaveniny, ktoré sa usádzajú milióny rokov. Známym náleziskom je napríklad dedina neďaleko Michaloviec, Pozdišovce. Na prácu hrnčiara sa používa preplavená hlina, to znamená preosiata sitom, ktoré z nej odstraňuje nečistoty.

Sklovina sa zataví do črepu pri 1050 ºC

Igor Macák pracuje s elektrickou vypaľovacou pecou, čo je praktické, čisté a relatívne spoľahlivé zariadenie. Spolu s manželkou fungujú na báze cyklov – pár týždňov chystajú tovar, produkty, ktoré neskôr schnú a po vypálení chladnú v peci pozvoľna. Neskôr je na nich nanášaná glazúra, teda sklovina, ktorá po vytavení pri určitej teplote vytvára farebné lesklé zafarbenie. Glazúra je pred vypálením v práškovom stave a po zmiešaní s vodou vyzerá ako vápno. Následne sa nanáša na črep. 8 hodín sa vypaľuje pri teplote 1050 ºC a dva dni pozvoľna chladne. Sklovina sa zataví do črepu a po vypálení má úplne iný odtieň ako pri glazovaní.

„Na vypaľovanie hliny prišli naši predkovia náhodne pri manipulácii s ohňom. Dlho sa vypaľovalo bez glazúry, surový črep sa zvykol leštiť, kým sa na ňom uzavreli póry. Glazúra sa začala používať neskôr. Remeselník by mal praxou vedieť predpokladať finálny odtieň, no až po samotnom vypálení zistí, ako sa mu to vlastne podarilo odhadnúť. Väčšina glazúr má pred vypálením úplne iné zafarbenie než po. Ja osobne veľmi rád glazúry kombinujem, miešame ich napríklad aj päť dokopy na jednotlivých predmetoch.“

Káva z Macákovej šálky chutí láskavejšie

Pomaly prežitému remeslu vie stále pomôcť podpora lokálnych ľudí a turistov, ktorí chcú vlastniť krásne keramické kúsky tvorené, maľované a točené na hrnčiarskom kruhu ľudskými rukami. Hrnčiarstvo Macákovcov sa nachádza v Uličke remesiel, dôvtipne na Hrnčiarskej ulici 19 v Košiciach. Osobne ich stretnúť môžete tiež na letnom festivale Európske ľudové remeslo v Kežmarku, kde sa stretávajú remeselníci zo Slovenska i zahraničia. Podporte vianočné nakupovanie skúsených miestnych remeselníkov, ktorí svojej tvorbe zasvätili celý život. Napríklad aj jednou šálkou s viacerými glazúrami.