Rôznorodosť umelcov a návrat k figurálnej soche vie napomôcť mladým začínajúcim tvorcom, tvrdí sochár Marián Straka

Marián Straka je jedným z prvých akademických umelcov, ktorí študovali na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, ktorá bola založená v roku 1998. Po štúdiu v Ateliéri slobodnej kreativity si dokončil svoj doktorandský titul na VŠVU v Bratislave. Rodák z malej obce na východe Slovenska, Belá nad Cirochou, vystavoval doma i v susednom Poľsku a v Českej republike. Zaoberá sa témami vykorenenosti, stratou identity či metaforou tiaže, ktorú vyobrazuje pomocou rôznych masívnych objektov. Primárne sa však zaoberá otázkou formy – stláčanými tvarmi, ktoré odkazujú na telesné vlastnosti a mäkkosť.

Kamenosochárstvo je dnes už zaniknutým odborom

Marián Straka pochádza z malej obce Belá nad Cirochou neďaleko Sniny. Navštevoval tu vtedajšiu ľudovú školu umenia a neskôr absolvoval štúdium na košickej Strednej škole úžitkového výtvarníctva v odbore kamenosochárstvo. Umelec tvrdí, že mal k výtvarnému umeniu a remeselným prácam blízko od detstva a dedina mu poskytla prvý kontakt so spracovaním surovín ako drevo a kov. Vďaka týmto skúsenostiam sa neskôr, v prestávke medzi stredným a vysokoškolským vzdelaním, vedel uplatniť pri remeselných prácach.

Marián spomína, že v minulosti sa študenti zvykli zúčastňovať univerzitných prijímacích skúšok viackrát, obzvlášť na umelecké odbory, kde sa prijímal nízky počet študentov. Vzhľadom na silnú konkurenciu sa tak bežne čakalo na prijatie aj niekoľko rokov. To bol aj prípad Mariána, ktorý sa počas svojej štvorročnej pauzy uplatnil ako pomocník pri modelovaní a sekaní, napríklad aj podstavcov pod sochy, kameňov na oltáre a podobne.

„Podstatné nebolo to, čo sme robili, ale aby sme získavali prax v niečom, čo aspoň trochu súviselo s výtvarným umením. V tom období som potreboval odísť z domova a byť v meste, s ktorým som cítil silnú väzbu a kde sa toho dialo naozaj veľa – po večeroch sme na byte s kamarátmi kreslili, modelovali a fotili naše diela. Týmto spôsobom sme si vytvárali ako-také portfólio na ďalšie prijímacie skúšky. Malým víťazstvom bolo, ak sa uchádzač dostal hoci len zopár miest pod čiaru. Jeden môj známy bol prijatý dokonca až na deviaty pokus. Dnes sa až tak často nevidí, aby sa študenti nevzdávali a skúšali to toľkokrát.“

Prečo sa zanedbalo umenie vo verejnom priestore?

Na štúdium v Ateliéri slobodnej kreativity novej Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach sa Marián dostal až po období štyroch rokov. Sochár spomína na ateliér (kde bolo prijatých len 6 uchádzačov) ako na kvalitnú výuku s ráznym režimom, ktorý sa prevažne zameriaval na vtedy nové, interaktívne médiá. Dnes túto tendenciu hodnotí trochu kriticky – tvrdí, že figurálna a klasická socha či umenie vo všeobecnosti si vyžaduje určité vedomosti a zručnosť. S týmto postojom tiež súvisí meniaca sa pozícia sochy ako výtvarnej formy. Je známe, že režim pred revolúciou v roku 1989 podporoval zákazky slovenských umelcov zo štátnych financií, kedy približne 4 % investícia na novú stavbu bola venovaná výtvarnej zložke.

„Maliari, grafici, keramikári a sochári sa vtedy vedeli realizovať a boli za to adekvátne ohodnotení. Po tomto období nastalo absolútne znevažovanie sochy ako takej a začalo sa usmerňovať vtedajších študentov k interaktívnym inštaláciám a performance. Museli sme si o tom vtedy získavať veľa informácií, ktoré nie vždy boli dostupné. Tento trend sa rokmi nezmenil, nevznikajú nové vonkajšie objekty, ani to nie je legislatívne ošetrené. Na umenie vo verejnom priestore sa akoby zabudlo.

Rovnako to bolo aj s výučbou figurálnej sochy – momentálne som na ceste od konceptu ku soche, prioritu už nepredstavujú inštalácie a prostredia. Do popredia sa dostáva elementárny znak. Výtvarná identita paradoxne nezostáva nezmenená. Výrazný posun plastického jazyka do špecifických objektov mi umožňuje práve začlenenie biomorfnej formy, v ktorej sa silnejšie uplatňujú asociatívne psychologické obrazy. Fungujú jednoducho priamejšie, s odkazom na vnútorný svet mojich psychických zážitkov a spomienok. Konceptuálne tendencie v sochárstve mali za príčinu potlačenie klasickej sochy a objektu v krajine či vo verejnom priestore.

Verím, že ak by bola umelecká scéna zastúpená viacerými rôznorodými tvorcami, prinieslo by to nielen rozmanitosť, ale mladí začínajúci umelci by boli smelší a nebáli sa expandovať vo svojich počinoch. Za roky, ktoré sa venujem umeniu, som sa naučil, že má zmysel robiť veci tzv. proti prúdu. V súčasnosti sa veľmi málo študentom podarí vystavovať, alebo nájsť si vo svojom odbore uplatnenie. Ide často aj o vec prežitia, a tak sa zamestnávajú v iných sektoroch.“

„Som presvedčený o tom, že všetko vychádza z figúry, tela, gesta. Moje diela nemusia mať realistickú podobu, no zachovávajú si pocit telesného, mäkkého tvaru, s akým sa vie recipient stotožniť a pochopiť ho aj bez vysvetlenia.“

Od tvrdých materiálov k organickej plastike

Marián Straka sa vo svojej umeleckej tvorbe orientuje prevažne na formu spracovania daného diela, čo je často opakom trendov v súčasnom umení. Podľa vlastných slov sa nevyhýba ekologickým či politickým témam, no najprirodzenejšie sú mu hľadanie stratenej identity, pocity vykorenenosti, metaforické vyobrazenie ťažoby, váhy a nového, iného vzťahu medzi človekom a inštaláciou/objektom. Vo svojom najpôsobivejšom diele s konármi stromov upevnených kovovou konštrukciou v minulosti skúmal, ako môžu témy tiaže a gravitácie pôsobiť na človeka. Táto inštalácia sa pred pár rokmi nachádzala na nádvorí Východoslovenskej galérie v Košiciach i v Prahe na nábreží Vltavy.

„Postupne som začal ničiť tému a zameriavať sa na formu, minimalizmus. Podobným príkladom je práve konštrukcia, ktorá spájala tieto stromy dokopy. Človek sa v tejto inštalácii aj bez vysvetlenia jej účelu cíti skliesnený, uvedomuje si jej tiaž. Takýmto spôsobom som si našiel vlastný jazyk, ktorým komunikujem. Venujem sa mäkkým materiálom, ktoré rôzne stláčam, otáčam a skúmam nové výrazy, aké sa s objektom dejú. Vytváram čudné tvary, snažím sa mumifikovať, pracujem s organickou plastikou. Moje diela nemusia mať realistickú podobu, no zachovávajú si pocit telesného, mäkkého tvaru, s akým sa vie recipient stotožniť a pochopiť ho aj bez vysvetlenia. Nepotrebuje si prečítať sprievodný text k výstave – atmosféru diela jednoducho cíti aj bez slov. Verím, že výtvarný umelec by sa mal zaoberať formou aj v dobe interaktívnych médií, aby sa rozvíjal aj v tomto smere a vedel sa vyjadriť.“