Šíriť povedomie o holokauste ako potomok prvej generácie je pre mňa poslaním, tvrdí Jana Teššerová

Jana Teššerová – osobnosť dlhoročne známa ako učiteľka a riaditeľka jednej z najrenomovanejších stredných škôl v Košiciach, Gymnázia Šrobárova. Dnes, už vo svojom dôchodkovom veku, sa venuje prednáškam pre študentov, ktorým podrobne približuje tému 2. svetovej vojny a holokaustu na Slovensku. Čerpá zo spomienok svojich rodičov, ktorí sa pred deportáciami zachránili vďaka úkrytu u ľudí, ktorí verili, že právo na život sa neurčuje podľa národnosti či vierovyznania. V nasledujúcom rozhovore odhaľuje ich príbeh, vojnové pomery v rodnom Kežmarku, stopy transgeneračnej traumy vo vlastnom živote i pedagogickú činnosť, ktorej sa venuje nepretržite už celé desaťročia.

Som niekto, komu sa hovorí „druhá generácia“

Pôvodom z Kežmarku, Jana samu seba označuje termínom „druhá generácia“, teda potomkom tých, ktorí priamo prežili hrôzy 2. svetovej vojny a len zázrakom sa zachránili. Svoje detstvo s rodičmi označuje ako jednoduché v malom mestečku pod Tatrami, no plné vštepovania hodnôt pre jej budúcnosť i povolanie.

Janini rodičia, Regina Schlossová a Leo Kovacs, sa nikdy nevzali – ich svadba bola iba potvrdením na papieri, napochytro podpísané miestnym rabínom, ako istá forma prevencie pred deportáciami slobodných dievčat do Osvienčimu. S tými sa začalo už v roku 1942. Prvá deportácia židovských dievčat bola z Popradu 25. marca 1942. Približne 999 dievčat bolo odvlečených do Osvienčimu. Najznámejšou preživšou sa stala Humenčanka Edita Grosmanová, ktorá sa neskôr vydala za Ladislava Grosmana, scenáristu oskarového filmu Obchod na Korze.

„O holokauste som doma ako dieťa počúvala každý jeden deň. Myslela som si, že je to súčasť domácností všetkých ostatných rodín. Bolo to nesmierne smutné obdobie v živote mojich rodičov. Nikdy sa z toho psychicky nedostali, obzvlášť moja mama, ktorú sme sa vždy snažili chrániť od akéhokoľvek napätia či stresových situácií.

Mama bola najmladšia z trinástich detí. Počas obdobia deportácií slobodných dievčat ‘na prácu’ v roku 1942, ju moji starí rodičia ukryli v istom sanatóriu v Tatrách. Vtedajšie kežmarské obyvateľstvo tvorilo približne 6000 ľudí, z čoho necelých 1200 boli Židia. Najhoršie deportácie sa začali diať po Slovenskom národnom povstaní v roku 1944, kedy sa už nedalo zachrániť. Takmer celá rodina mojej mamy bola deportovaná a následne zavraždená. Rodičia mojej mamy boli zastrelení v meste Plaszów, neďaleko Krakova. Zázrakom sa zachránili dvaja bratia a jedno 1,5-ročné dieťa – moja sesternica. Dnes žije v Bratislave a bola tiež profesorkou jazykov na gymnáziu.“

Úkryt pár metrov za nemeckými kasárňami

Manželia sa od pomyselného sobáša od seba nepohli ani na krok a istý čas sa schovávali v jednom kežmarskom dome rodiny Lojsovcov. Keď bol ich úkryt prezradený gardistom, Janin otec prezieravo prevrátil dom naruby a schoval svoju manželku do postele a seba ukryl vo výklenku za skriňou v spálni. Rozzúrení vojaci ich počas polhodinovej razie v dome neodhalili a uverili simulovanému úteku a otvoreným oknám.

Reginy a Lea sa následne ujal starší katolícky manželský pár, ktorý oboch schoval na niekoľko mesiacov v senníku na povale za svojím domom, kde sa im podarilo prežiť až do oslobodenia Kežmarku. Regina však kvôli ťažkým podmienkam, zime a nedostatku výživy schudla na 32 kg váhu a zo stresu a traumy oslepla.

„Rodina Žihalovcov zachránila mojim rodičom životy. Bývali približne 30 metrov za nemeckými kasárňami na Továrenskej ulici pri Tatraľane. Títo ľudia verili, že každý človek má právo na život – nezáleží na tom, akého ste vierovyznania či národnosti. Jediné, čoho sa obávali, boli ich synovia, ktorí kolaborovali s gardistami. Vlastných synov sa vraj obávali viac ako gardistov samotných. Po oslobodení sa vyslabnutí rodičia o jednom kabáte a papučiach ocitli vo vykradnutom byte, kde prežívali nasledujúce náročné obdobie. Chodievali prosiť o jedlo domácich Kežmarčanov, niektorí ich, žiaľ, odbili aj antisemitskými poznámkami, aby si chlieb pýtali v Osvienčime. Každý deň sa stal bojom o jedlo a živobytie. Koniec vojny neznamenal ešte koniec predsudkom a pogromom, o čom vypovedá aj nasledujúca história.

Po zvyšok života Žihalovcov sme sa s rodinou stretávali. Mama vždy napiekla koláče a odniesli sme ich záchrancom – my sme ich volali ‘babka a dedko’. Celé detstvo som mamu prosila, aby ma poslala k niekomu na prázdniny. Nebolo kam, pokrvných príbuzných sme vďaka mašinérii holokaustu nemali. Táto rodina – rodina Žihalových – sa pre mňa stala starými rodičmi, ktorým boli tí moji vďační za záchranu života. Ťažko túto vďaku vyjadriť slovami.

Mama sa z celého vojnového zážitku nikdy nespamätala. Šetrili sme ju, vraveli jej iba dobré správy. Často vo vypätých chvíľach oslepla a znova nadobúdala zrak – už ako deti sme sa s bratom naučili s ňou špeciálne jednať. To, ako sa deti druhej generácie obávali o svojich rodičov, sa nedá ani opísať. Správala som sa k nej takmer tak, akoby bola ona moje dieťa. Je to zvláštny fenomén druhej generácie.“

„Mám absolútnu traumu, napriek tomu, že som optimistický človek. Viem, čo je to strach, obavy z návratu antisemitizmu, perzekúcie a xenofóbie. Vedci tvrdia, že traumu sme zdedili v génoch, ale je to predovšetkým v spomienkach rodičov na holokaust. Pri pohľade na nedávne extrémistické demonštrácie, kde sa objavili symboly hákového kríža a Dávidovej hviezdy, mi zviera hrdlo. Ľudia s traumou sa nikdy nezbavia pocitu, či si po nich niekto raz nepríde.“

Gymnázium Šrobárova

Po štúdiu na kežmarskom gymnáziu sa Jana rozhodla nasledovať svoj detský sen a vyštudovala jazyky v učiteľskom odbore na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Po ukončení štúdia na vysokej škole prišla žiť do Košíc, kde sa vydala za svojho manžela. Na Gymnáziu Šrobárova pôsobila ako učiteľka až do roku 1993, kedy ju pri nových voľbách zvolili za novú riaditeľku školy. V stále porevolučnom období niesla škola značné známky zdevastovaného charakteru, a tak sa Jana rozhodla svoj všetok čas investovať do renovácie historickej budovy z roku 1892. Spolu s pedagogickým zborom vytvorili moderné vyučovacie metódy, alternatívne školstvo, vybavili školu modernými didaktickými pomôckami.

„Skláňam poklonu staviteľom bratom Jakabovcom, ktorí toto dielo navrhli a postavili. Treba podotknúť, že ide o budovu s výbornou statikou, charakterom a úžasným vybavením. Kto pozná jej interiér, musí ju milovať – zahŕňa množstvo zákutí a tajných miest, niektoré som objavila, až keď som sa stala riaditeľkou. Škola stojí za hradbami historického centra mesta, kde sa nachádzalo jazero zvané Fekete, teda Čierne. Postupne sme na škole menili všetko, čo bolo v neutešenom stave – strechu, maľby, laboratóriá, kabinety, miestnosti aj exteriér.

Práca riaditeľky mi dala veľmi veľa, bola pre mňa inšpiráciou a obohatila ma. Toto obdobie trvalo 16 rokov, čo bol pre mňa dostatočný čas naplniť si svoje sny a následne nechať priestor niekomu novému, kto by mohol priniesť ďalšie zmeny. Gymnázium Šrobárova bolo pre mňa všetkým – venovala som mu všetok svoj čas, víkendy, popracovné hodiny i prázdniny. Po odchode som učila ďalších desať rokov na Strednej zdravotníckej škole na Kukučínovej ulici.“

Čo sa nezapíše, akoby sa nestalo

Jana Teššerová sa posledné roky intenzívne venuje šíreniu povedomia a pravdy ohľadom holokaustu pre študentov na stredných aj základných školách. Informácie, z ktorých čerpá, má z prvej ruky a dokáže tak inšpirovať mladých ľudí k svetonázoru, ktorý sa stotožňuje s reálnymi zdrojmi udalostí spred 70 rokov. Mladých sa pýta na to, či už o holokauste počuli, či poznajú ľudí židovského pôvodu a aké majú volebné preferencie. So zármutkom priznáva, že skoro tretina favorizuje súčasné extrémistické politické strany. Jana vníma stále silno zakorenený antisemitizmus, najmä v oblastiach, kde sa ľudia nemali šancu stretnúť a rozprávať s preživšími 2. svetovej vojny priamo.

„Čoskoro medzi nami nebude nikto, kto by tieto príbehy povedal, zdroje postupne zanikajú. Ja sama som iba druhá generácia, ktorá o tom hovorí. Myslím si, že je mojím poslaním robiť túto osvetu. Dlžím to nielen celej svojej zavraždenej rodine, ale aj viac ako 6 miliónom, ktorí boli zavraždení v koncentračných táboroch. Prioritou sú pre mňa stále mladí ľudia, ktorí potrebujú vedieť, čo sa ani nie tak dávno stalo a ako opatrne, ale rázne potrebujeme pristupovať k tým, ktorí sa tieto skutočnosti snažia popierať. História sa môže pokojne vrátiť, odhadujem však, že aj v oveľa v horšej forme. To určite nikto z nás nechce. Aj preto sme minulého roku nasledovali celosvetovú kampaň pod názvom We Remember.

Zvykla som prednášať na školách v Bardejove, Košiciach, Kežmarku – dávala som svedectvá o tom, čo prežilo moje rodné mesto. Tieto dejiny by sa mali podrobne vyučovať na stredných školách, podané pedagógom, ktorý k nim vie citlivo pristupovať a správne ich interpretovať študentom.

Záujem, ktorý sme tiež vzbudili vytvorením Galérie Ľudovíta Felda v rámci areálu Synagógy na Puškinovej ulici, je pre mňa odpoveďou na to, že táto celá činnosť má zmysel a niečo pre ľudí znamená. Obrazy, knihy, výstavy, fotografie, judaiká, zápisky – to všetko sú príbehy, ktoré nám dávajú silu a vytrvalosť pokračovať v dobrej práci. Ja sama vediem už tretiu kroniku galérie, čo je už dokopy 500 strán. Verím tomu, že čo nie je zapísané, akoby sa ani nestalo. A dokonca aj to, čo je dokázané a zapísané, môže nachádzať u ľudí svoje spochybnenie.

Je nesmierne dôležité venovať sa holokaustu a histórii – venovať sa tomu, čo vás napĺňa, obzvlášť keď to robíte dobrovoľne. Pre mňa sa touto činnosťou stala samotná pravda o tom, čo sa stalo mojim predkom. Budem sa snažiť v tom neúnavne pokračovať.“