Skljarszka: Dôveru treba budovať od prvého momentu

Na jeseň 2021 sa v Košiciach uskutočnilo mapovanie potrieb budúcich užívateľov a partnerov plánovaného Kreatívneho centra Košického kraja. Mapovanie bolo súčasťou projektu CINEMA alebo Creative Industries for New Urban Economies in the Danube Region. Jeho cieľom bolo prinavrátiť život do zanedbaných a opustených priestorov v centre miest s pomocou kreatívnych odvetví. Zároveň testovalo metódu Budovania priestoru pre kreatívnu učiacu sa komunitu. Jeho autorkami boli Hana Skljarszka a Zuzana Kupcová.

Hana Skljarszka vyštudovala Sociológiu na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej Univerzity v Brne so zameraním na kvalitatívne metódy. Je facilitátorka, pre verejné inštitúcie testuje a vytvára alternatívne metódy participatívnych procesov. Pracovala v Slovenskej debatnej asociácii a zakladala internátnu medzinárodnú strednú školu LEAF Academy. V súčasnosti je lektorkou kritického myslenia a komunikácie v Akadémii kritického myslenia. S Hanou Skljarszkou sme sa rozprávali o spomínanom mapovaní.

Ste spoluautorkou mapovania, ktorého cieľom bolo zadefinovať podmienky a možnosti kreovania kultúrno kreatívneho centra v Košiciach. Bol to dôležitý výskum aj preto, že kreatívny priemysel je u nás ešte len v začiatkoch. V ostatných rokoch vznikajú zriaďované kultúrne a kreatívne centrá pod gesciou ministerstva kultúry. Čo je cieľom týchto centier?

Pod gesciu ministerstva kultúry spadajú rôzne kreatívne centrá s rôznymi cieľmi, ktoré si nastavili ich zriaďovatelia. Napríklad v Nitre je cieľom podporovať kreatívu a kreatívny sektor hlavne v oblasti remesiel, takže tam sa vlastne to kreatívne centrum buduje pre ľudí, ktorí budú pracovať s kožou alebo s drevom. S materiálmi, s tradičnými výrobami a podobne. V RTVS tiež vznikajú kreatívne centrá, ktoré sa zameriavajú na rozvoj audiovízie. Kreatívne centrum v Košiciach malo mať širší dopad, nemalo byť špecificky fokusované na niektoré z týchto oblastí. Ale čo malo byť dôležité, tak to je spolupráca so školami, podpora hlavne mladých ľudí, mladých umelcov v Košiciach, čo by vytvorilo silný základ do budúcnosti. Čo sú kreatívne centrá, to asi ani ministerstvo úplne nevie, a to kreatívne centrum si vlastne každé samo vytvára svoje ciele v rámci projektového riadenia. Tu je dôležité povedať, že aj ten výskum, ktorý sme robili, mal pomôcť lepšie zadefinovať, čo by malo byť cieľom kreatívneho centra Košického samosprávneho kraja. Hlavne pri takýchto veľkých štrukturálnych fondoch sa granty píšu roky dopredu a niekedy naozaj neodrážajú to, čo to mesto, kraj či komunita naozaj potrebuje práve teraz. Veľakrát tieto granty píšu úradníci a nepíšu ho užívatelia, a preto sa tie ciele niekedy míňajú s naozajstnými potrebami mesta, v ktorom to kreatívne centrum vzniká.

V súvislosti s kreatívnymi kultúrnymi centrami sa vo vašej správe z výskumu vyskytuje spojenie kreatívna učiaca sa komunita. Ako by ste priblížili tento pojem bežným ľuďom?

Kreatívna komunita alebo učiace sa komunity je koncept a metodológia, ktorú sme vytvorili pre tento projekt. Je to vlastne alternatívne rozmýšľanie nad spoločnosťou, nejakým organizačným celkom, ktorý sa dokáže spolu učiť a vzájomne sa učiť. Nepotrebujeme ale mať na to školu alebo nejakú inštitúciu, ktorá nás do toho tlačí, alebo ktorá má nejaké fixné osnovy na to, aby sme sa jeden od druhého niečo zaujímavé dozvedeli, naučili, a niekam sa posunuli. Takže taká učiaca sa komunita je síce premyslený zväzok ľudí, ktorí sa dokážu učiť jeden od druhého kdekoľvek, kedykoľvek a s kýmkoľvek. A aby to dokázali, tak im potrebujeme len vytvoriť vhodné podmienky. Ľudia, ktorí sú súčasťou takejto komunity, sú si vedomí toho, kto sú, čím sú a čím chcú v tej komunite byť. No súčasne sa vedia identifikovať s tou komunitou, vedia, že tam patria. Majú organizačnú podporu, ktorá im umožňuje udržiavať tieto zväzky. No a samozrejme, v neposlednom rade, je to priestor vecí a objekty, ktoré im pomáhajú tieto veci vykonávať. Je to napríklad veľké kreatívne centrum ako budova, ale súčasne tá budova má napríklad spoločenskú miestnosť, alebo komunitnú záhradu, alebo stroje, ktoré dokážeme zdieľať spoločne, vymieňať si znalosti v našich oblastiach. Kreatívna komunita je zväzok kreatívcov, ktorí nie sú len zatvorení vo svojich vlastných ateliéroch, ale dokážu budovať miesto, v ktorom sa dokážu učiť jeden od druhého.

Hovorili sme o ľuďoch. Hovorme teraz o procese, ako tvoriť takúto komunitu ľudí. Kto by mal byť ten, kto začne takúto komunitu tvoriť?

Už zo samotného slova komunita vychádza, že to nie je o jednom človeku, že je to asi o viacerých ľuďoch, ktorí sa rozhodnú, že by chceli vytvoriť ako keby miesto, v ktorom sa vedia vzájomne učiť. To je asi na tom to najdôležitejšie. Aj to, čo vyšlo z našich výskumov, je, že ľudia túžia vytvárať veci zdola hore. A špeciálne ľudia, ktorí sú kreatívni alebo kultúrne zameraní, vnímajú svoje vlastné zapojenie do vytvorenia takejto organizácie alebo procesov ako jednu z najdôležitejších vecí na to, aby tá komunita mohla fungovať tak, aby odrážala naozajstné potreby, silné stránky tej komunity. Takže ak by niekto chcel rozbehnúť nejakú kreatívnu komunitu, tak ideálne by mal okolo seba nájsť dostatok ľudí, ktorých nadchne. Myšlienka pracovať na takom niečom spolu, to je asi prvé. Ale ak hovorím o nejakej inštitúcii, ako je kraj, mesto alebo iná inštitúcia, tak tá by určite v prvom rade mala urobiť mapovanie odrážajúce pochopenie toho, prečo to vlastne robí. Či už je to v danej lokalite, ale hlavne s ľuďmi, ktorých do toho chce zapojiť. Takže na to, aby z toho vznikla komunita, musí zriaďovateľ začať pracovať so svojimi klientmi alebo užívateľmi hneď od začiatku, ešte v momente plánovania.

Mal by mať zriaďovateľ zmapovanú štruktúru takýchto kreatívnych komunít v tom regióne, či lokalite, kde pôsobí?

Je zaujímavé, že aj z výskumu, o ktorom hovoríme, vychádza, že ešte stále aj napriek tomu, že tu malo vzniknúť Krajské kreatívne centrum, sa ľudia upínali k istému centrizmu, čiže ku Košiciam. Dokonca bolo veľmi ťažké niekedy podporiť myslenie ľudí mimo hraníc centra Košíc. Takže ak by sme mali začať vytvárať nejaké centrum ako kraj alebo nejaký väčší celok, musíme najprv zmeniť svoje vlastné nastavenie, kto všetko by mal byť toho súčasťou a naozaj radikálne sa zamyslieť nad plánom, ako podporovať tieto kreatívne centra kdekoľvek v kraji. Čiže začať rozmýšľať, že či aj malý krúžok keramiky v Kokšov-Bakši alebo v Gelnici nie je zaujímavým kontaktným centrom pre takýto projekt. A to už je ale ťažké, lebo to si vyžaduje vytvárať naozaj veľké siete v kraji, a hlavne ochotu hľadať takýchto aktérov.
To, čo hovoríte, ukazuje, že je nesmierne dôležité dobre nastaviť proces kreovania tak, aby sa dosiahli stanovené ciele. Ale spýtam sa aj na to, ako predísť tomu, aby sa jednotlivé kreatívne komunity neuzatvárali do seba?
To je ťažké. Samozrejme, dá sa to meniť niekoľkými spôsobmi. Dá sa to meniť kultúrou samotného centra. Takže ak ja som napríklad zriaďovateľ, alebo nejaký komunitný manažér alebo manažérka, alebo vyslovene riadim alebo financujem takéto centrum, tak by som mal mať vo svojej vízii alebo v nejakých svojich cieľoch a motivácii veľkým červeným napísané: inklúzia a otvorenosť. Tak aj program, aj výber ľudí, ktorým dávam zlacnené nájmy, je omnoho širší a omnoho diverznejší. Dá sa to urobiť aj tak, že si vyslovene dáte kvóty na to, koho by ste chceli v tom centre mať. Môžete si povedať, že chcete mať 10 percent seniorov, respektíve chcete mať 60 percent mladých ľudí z určitých sektorov kreatívneho priemyslu, prípadne 10 percent ľudí zo slabšieho sociálneho prostredia ak sa rozprávame napríklad o nejakej sociálnej diverzite. Druhé ale je to, a to je možno taká spätná väzba do vlastných kruhov kreatívcov, ľudí z kultúry, či oni sami sú ochotní prijímať tiež ľudí z biznisu alebo ľudí z výroby, aj elektroinžinierov, vyslovene iné profesie, ktoré môžu fantasticky podporovať to, čo vlastne ten kreatívny priemysel alebo kultúra robí. Ale my sa veľakrát zatvárame do bublín, takže to môže byť súčasť nejakého programu vzdelávania, kde môžeme učiť našich klientov, našich užívateľov, že otváranie týchto bublín a otváranie tohto nášho sveta môže byť naozaj prínosné. Takže je to taká kombinácia rôznych procesov, ktoré vieme nastaviť, a obrovská miera vytvárania kultúry, identity a motivácie vôbec to robiť.

Spomenuli ste sociálny rozmer kreatívnej kultúry. Myslíte si, že sme schopní ako spoločnosť vnímať kreativitu jednotlivých vrstiev spoločnosti, aj tých sociálnych?

Určite sme. Schopnosť na to máme a veľa projektov aj v Košiciach, v Košickom kraji existuje už teraz napríklad Dorka, alebo rôzne divadlá, ktoré sú inkluzívne voči ľuďom s rôznymi znevýhodneniami, takže ono to existuje. Ale vo veľmi malej miere. Ono to totiž nie je ľahké, lebo byť inkluzívny a byť otvorený je niečo, čo sa naozaj veľakrát musíme naučiť. Takže určite sme schopní, ale potrebujeme sa veľa naučiť o tom, ako to robiť naozaj, aby to bolo výhodné pre všetkých. Aby to zase neskončilo tak, že my tu pomáhame, napíšeme si to na plagát, ale reálny dopad to na tie komunity nemá.

Máme nejaké vzory, ako fungujú takéto centrá vo svete? Dá sa o niečo oprieť?

Nie je nutné, aby boli tieto centrá zriaďované štátom, pretože vznikajú aj na pôde občianskej spoločnosti, možno niekedy viac ako na pôde štátu, a takéto centrá združuje Trans European Halles. Oni združujú stovky takých centier po Európe hlavne. V našom blízkom okolí nemusíme ísť úplne ďaleko – Nová Cvernovka, KUMST v Brne – zriaďované Jihomoravským inovačným centrom v pôsobnosti kraja, Pražské kreativní centrum a samozrejme všetky projekty, ktoré boli podporené projektom CINEMA, tak ako ten náš.

Ak by ste mali dať jedno odporúčanie, aby kreatívne kultúrne centrá boli úspešné… čo by to bolo?

Ak hovorím o tých, ktoré sú zriaďované štátom a krajom, zbaviť sa čo najskôr nálepky inštitúcie a toho, že pôjdeme formálne budovať štát či kraj, a skúsiť to v prvom rade transparentne, veľmi otvorene. Veľmi neformálne jazykom tej kultúry a kreatívy to komunikovať verejnosti, užívateľom. Najsmutnejšie na týchto projektoch je, že nenaberajú dôveru práve kvôli tomu, že sa stavajú do pozície, že prichádza formálna ťažká inštitúcia a ide niečo tu uprostred mesta vybudovať, a pritom nezapája do toho procesu ani ľudí, ktorí bývajú v okolí, ani užívateľov, ktorí sú toho súčasťou, ani dôležitých partnerov. Potom automaticky stráca dôveru. Prvým odporúčaním teda je, aby začali budovať dôveru hneď od prvého momentu, keď sa začne nad takýmto niečím rozmýšľať.

Článok vznikol v rámci projektu CINEMA. Projekt je financovaný z fondov EÚ (ERDF, IPA, ENI).