Spomienky udržujú integritu myslenia a citu, hovorí nominantka Anasoft litery, Jana Bodnárová

Svoju prvú poviedku napísala už ako 11-ročná. Dnes patrí medzi najvyhľadávanejšie súčasné ženské spisovateľky na Slovensku. Venuje sa zachytávaniu tém modernej a novodobej ženy, ultimátnej samote jednotlivca i fenoménu spomienky – tá podľa viacnásobnej nominantky literárnej ceny Anasoft litera utužuje ľudskú celistvosť. Ako sa u tejto autorky vybudovali pozorovateľské schopnosti a hypersenzibilita pri portrétovaní nielen ženských protagonistiek 20. storočia?

Meštianske šaty pod Barancom

Svoje detstvo prežila v Jakubovanoch neďaleko Liptovského Mikuláša, v chudobnej dedine maloroľníkov pod vrchom Baranec. Janina rodina sa od ostatných odlišovala spôsobom života i sociálnou triedou, jej otec vlastnil obchod so zmiešaným tovarom a hostinec, v ktorom rodičia trávili všetok svoj voľný čas. Kvôli práci vtedajšieho podnikateľa sa tri sestry s inými dedinskými deťmi často túlali osamote, a tak sa zrodila celoživotná téma samoty i vzťahu k prírode u budúcej populárnej spisovateľky.

„Boli sme trochu vyčlenení od ostatných, kým dedinčanky chodievali stále v modrotlačových šatách, moja mama nosievala meštianske šaty. Ako dieťa som bola odsúdená na samotu, rodičia vôbec na nás nemali veľa času, a tak sme sa túlali po lúkach, poliach, lesoch. Prichádzala som do styku so všetkou krásou prírody i jej brutalitou – zomieranie zvierat sa napríklad stalo bežným a prirodzeným javom. Rovnako aj kolektívne odprevádzanie zosnulých. Myslím si, že v tomto období sa vo mne vyvinul tak potrebný inštinkt, intuícia a najmä pozorovateľská schopnosť sledovať všetko navôkol i až hypercitlivosť, ktoré sú tak nevyhnutné pri písaní. Tieto vlastnosti sa mi dostali do vienka ako nevyžiadaný dar. Moje detstvo bolo krásne, no zároveň melancholické až dramatické – a fakt, že som v samej podstate samotárka, mi z neho ostal dodnes.

Vzťah k literatúre vo mne vybudoval otec – ako obchodník odoberal knihy zo Spoločnosti priateľov krásnych kníh, po večeroch čítal a fajčil v spálni, lebo v 50. rokoch sa čítalo všade, nielen vo filmoch, a písal básne na rub dodacích listov. Okrem nás mali knihy vo vtedajšej dobe len učiteľ a farár.“

„Jana, je v tom talent.“

S písaním sa Jana zoznámila už ako 11-ročná žiačka základnej školy. Na hodine slovenského jazyka a literatúry bola jej triede zadaná téma o Slovenskom národnom povstaní. Blízko Liptovského Mikuláša, v obci Okoličné, sa nachádza gotický kostol bavorského typu architektúry. Práve tento použila Jana vo svojej prvej poviedke o partizánovi, ktorého v krypte schováva miestny farár. „Dodnes si pamätám, ako ma učiteľka podporila jedinou vetou – ‚Jana, je v tom talent.‘ Neskôr som sa písaniu venovala počas štúdia dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v seminárnych prácach, kde som sa naučila pracovať s odborným textom. Zaujímala som sa o rôzne slohy, smery, štýly, najmä však o súčasné umenie. Umenovednému písaniu som sa začala venovať, keď som neskôr pracovala ako pamiatkarka. Išlo o cennú skúsenosť so zmyslom pre štruktúru a pevnosť textu. Svojim deťom som písala detské poviedky, ktoré boli publikované v rôznych detských časopisoch a neskôr boli vydané v zbierke Malí, väčší, ešte väčší.

Svoju prvú knihu Aféra rozumu som odovzdala do vydavateľstva ako 36-ročná, no čakala som štyri roky, kým mi ju vydavateľstvo v roku 1990 publikovalo. Do toho momentu som netušila, ako je u nás zakorenený akýsi krypto-antisemitizmus, vďaka ktorému bola kniha tak dlhý čas odsúvaná. Venovala som sa v nej okrem iného i témam o židovstve, o jeho osude u nás za socializmu – cez vlastné spomienky na Liptovský Mikuláš z toho obdobia. Oveľa podrobnejšie som túto tému rozobrala v románe Náhrdelník / Obojok.

S mojím písaním úzko súvisí naštudovanie si politicko-spoločenských pomerov i tzv. dejín všednosti z obdobia daného diela, ktoré práve píšem. Príkladom je môj posledný román Koža, ktorý bol nominovaný na cenu Anasoft litera. Snažila som sa v ňom vystihnúť atmosféru meštianskej rodiny z nášho malomesta a atmosféru Berlína z čias Weimarskej republiky. Dej sa odohráva v rozpätí rokov 1900-1933. Hlavnou postavou je maliarka K., ktorá v období pred druhou svetovou vojnou hľadá vlastnú nezávislosť a identitu. Je obdivovateľkou nemeckej maliarky Pauly Becker, staršej o jednu generáciu. Ľahšie sa dokážem vcítiť do protagonistiek s obdobným profesijným zameraním, pretože sa vizuálnemu umeniu venujem v podstate už väčšinu života.“

Do akej miery sme vlastne sami?

Jana Bodnárová sa vo svojich dielach opakovane venuje pozícii modernej, novodobej ženy, ktorá si hľadá svoje vlastné miesto na zemi, svoju existenčnú nezávislosť, hlas a slobodu. Tvrdí, že inšpirácia k písaniu k nej prichádza rôzne, niekedy ako letmý moment, záchvev čohosi, čo v nej žije a rozvíja sa do jasnejšej formy, kým sa stane dielom prózy, poézie alebo aj dramatického žánru.

„Často ma nazývajú viacdomou autorkou, pretože píšem rôzne žánre. Ja si ale naopak myslím, že som jednodomá spisovateľka, ktorá sa iba presúva z jednej izby do druhej. Po rovinách a možnostiach textu sa pohybujem podľa svojho vnútorného nastavenia. Ak sa napríklad rozhodnem motív pretaviť do rozhlasovej hry, viac zaostrujem pozornosť na priamu reč a zvuky, autorská reč nie je potrebná.

S témou samoty, s ktorou som odmala stotožnená, sa spája aj vzťah individuálnosť vs. svet. Mám rada intímne, komorné témy, zážitok jednotlivej postavy na pozadí danej historickej témy podobne ako v spomínanom románe Koža. Ak sa venujem motívom vsadeným do minulosti, potrebujem poznať konotácie so sociálnym i politickým priestorom danej doby. Pri pohľade na minulosť však rovnako do príbehu nejakým spôsobom vťahujeme i súčasnosť. To isté sa dá povedať o žánri science fiction – pohľad na budúcnosť je cez prizmu určitých javov prítomnosti.

Osobitný dôraz kladiem na fenomén spomienky – tú vnímam ako niečo bytostne dôležité, čo drží našu celostnosť, integritu. Ak by sme nemali spomienky, boli by sme prázdni, dutí ľudia. Zmätení. Moje spomienky, často literárne štylizované, sú vždy prítomné v knihách, ktoré píšem – skrývam sa v príbehoch, niekde viac, niekde menej. Takýto štýl písania sa dá nazvať aj autofikcia.

Samota ma však láka odjakživa. Napriek skutočnosti, že žijeme v rôznych spoločenstvách, s rodinou, priateľmi či partnermi, stále premýšľam nad tým, do akej miery sme, hlboko v sebe, sami. Nik za nás naše city nemôže prežiť, aj keď sa ich snažíme zdieľať. Život si musíme odžiť osamote.“

„Deti beriem ako seberovné bytosti a myslím si, že všetky témy sú pre ne prístupné, dokonca aj motívy o smrti či vzniku života. Dôležitú úlohu zohráva jazyk, ktorý dieťa musí pochopiť. Pozitívny náboj je niečo, čo musí obsahovať každá detská kniha – nesmieme ich strašiť ani desiť, hoci volíme i náročnejšie témy.“

Keď čas má iný tikot

Jana tiež vysvetľuje, že jeden z najkrajších momentov v jej profesii je samotný tvorivý proces, ktorý označuje ako stav mimoriadneho vytrženia a radosti. Podľa nej ide o paralelný svet a čas, ktorý sa s ňou ako spisovateľkou občas akoby hrával sám. Kreatívne vytrženie má zároveň aj druhú stranu mince. „To prvé písanie je naozaj krásny stav. Keď tvoríte, čas má iný tikot. Niekedy je to, akoby sa text dával von zo mňa mimovoľne, stávam sa iba mediátorom. Na druhej strane spisovateľ vždy musí držať opraty, uvedomovať si rozdiel medzi sebou samým a svojimi postavami. Tie však v prvom rade treba mať rád – toto učí najmä detská literatúra. Negatívna strana mince prichádza, keď text treba preosievať, opravovať, vynechávať z neho prebytočnosť. Vtedy nastáva trápenie, skepsa a často aj pochybnosti o sebe samej ako autorke.

Mávam aj obdobia, keď nechcem písané a tlačené slovo ani vidieť. Deje sa to vtedy, keď mám preplnenú myseľ a túžim znova po prázdnote. Vtedy nasilu jednoducho nepíšem. Naopak, vyvažujem to tým, čo milujem, prechádzkami v lesoch a prírode. Rovnako ma inšpirujú rozmanité kultúrne podujatia v meste – napríklad som ešte ani raz nevynechala cyklus Literatúra a film, ktorý organizuje Kino Úsmev. Takisto pravidelne navštevujem Artforum Košice, Kunsthalle, Múzeum Vojtecha Löfflera či Kasárne/Kulturpark. Tiež umelci, ktorí do mesta prichádzajú na rezidencie, ma vždy obohatia a naučia niečo nové, nepoznané.“

Fragmentárny štýl

Pri otázke, čo považuje za svoj najväčší úspech, odpovedá jednoznačne – sú to preklady jej kníh i úryvkov divadelných hier do desiatok svetových jazykov. Ide o preklady nielen do európskych jazykov ako angličtina, nemčina, poľština, maďarčina a ukrajinčina, ale napríklad aj arabčina, perzština a čínština. „Je to zvláštny pocit – radostný i prekvapivý, aj keď nikdy netrvá dlho, podobne ako to býva i s inými oceneniami. Je povzbudzujúce vidieť, že moja práca zanecháva echo, hoci aj ďaleko v cudzine. Časopriestor je bezpredmetný.“

A čo rada číta sama spisovateľka? Jana menuje slovenské autorky ako Janu Juráňovú, Etelu Farkašovú, Milu Haugovú, Alenku Sabuchovú, Svetlanu Žuchovú, Máriu Modrovich, Dominiku Madro či Michaelu Rosovú. Najviac v nej však v poslednej dobe rezonuje tvorba zahraničných spisovateliek Annie Ernaux a Allie Smith. „Považujem ich obe za jedinečné autorky, pretože sa venujú téme novej, modernej ženy, ktorá ma zaujíma. Ernaux využíva fragmentárny štýl a píše často autobiograficky. Smith je viac intimistická, zachytáva jemné psychologické stavy človeka a je kritická k politike súčasnej doby. Je na mieste povedať, že ženským autorkám rozumiem akosi lepšie než mužským. Čo neznamená, že nemám rada i diela písané mužmi. A v dejinách literatúry je ich naozaj veľa. V súčasnosti však práve ženské autorky veľmi razantne a výrazne vstupujú do literárnych svetov.“