Spoznajte malú galériu s výnimočným medzinárodným programom: Šopa Gallery

Petra Housková a Zuzana Tóthová sa starajú o chod galérie Šopa gallery. Zároveň pracujú na projekte K.A.I.R. (Košice Artist in Residence), skrz ktorý pozývajú do Košíc zahraničných umelcov a slovenských posielajú na rezidencie do sveta. Prečítajte si viac o prepájaní globálnej umeleckej scény s tou lokálnou; o tom, čo môže rezidenčný pobyt v Košiciach ponúknuť zahraničným umelcom, ale i o každodenných starostiach či triumfoch pri vedení nezávislej galérie.

Prečo ste sa rozhodli založiť nezávislú galériu?

P: Myšlienka založiť nezávislú galériu súčasného umenia vznikla už počas štúdia na Fakulte umení v Košiciach. V tom čase som spolupracovala s Viktorom Fehérom a ďalšími ľuďmi na projekte Street Art Communication. Hľadali sme priestor, kde by sme sa mohli stretávať a realizovať naše aktivity, čo v roku 2012 vyústilo do založenia Pyecky, ktorá ponúkala možnosť organizovania výstav. A bol to práve Viktor, ktorý za mnou prišiel a povedal: „No Peti, založ si združenie a poď do toho“, no a tak som do toho šla. V podstate to vzniklo úplne prirodzene. Začiatky boli tak trochu rozpačité. Chýbala tomu „tvár“. Postupne sa menil výber umelcov a koncepcia výstav. Najväčšia zmena nastala začiatkom roka 2015, kedy sa združenie Street Art Communication presťahovalo do novo zrekonštruovanej Tabačky a ja som sa rozhodla pokračovať v galerijnej činnosti v tých istých priestoroch vo Vitézovom dvore, čo podnietilo vznik novej značky. V súčasnosti Galéria Šopa svojím programom významným spôsobom dopĺňa činnosť zavedených kultúrnych inštitúcií v meste.

Čím to je, že ste jediná takáto galéria v meste?

P: Aj z vlastných skúseností viem, že nie je jednoduché udržať takýto priestor. Je to veľmi nestabilné. Vedenie nezávislej galérie nie je zárobkovou činnosťou. Príde koniec roka a nevieme s určitosťou povedať, či bude možné v našich aktivitách pokračovať aj naďalej. Je to hrozne relatívne. Veľmi dobre sa pamätám na prvý rok nášho fungovania, ktorý bol z môjho pohľadu veľmi náročný. Financie, ktoré sa nám podarilo získať, sotva pokryli náklady na prenájom priestorov a už vôbec nie na dramaturgiu výstav. Vrážala som do toho všetok vlastný zárobok z iných projektov s vierou, že sa situácia zmení k lepšiemu. Bol to veľký risk, ktorý nakoniec priniesol ovocie. Dobrá správa o tom, že pokračujeme, prišla vlastne v poslednej chvíli vďaka Fondu na podporu umenia.

To bol moment, keď sa Šopa spojila s projektom K.A.I.R. (Košice Artist in Residence)?

P: Naše aktivity sa prirodzene prepojili v roku 2015, keď sme so Zuzkou začali pracovať na oboch projektoch spoločne.

Z: Celé to vlastne začalo vtedy, keď sme sa rozhodli rezidenčný program presťahovať z Kasární preč a hľadali sme nový priestor, pričom zároveň Street Art Communication sa sťahovali odtiaľto do Tabačky a zhodou okolností tie priestory hneď vedľa galérie Pyecka boli voľné. Dokonca v tom istom čase som ja hľadala produkčného parťáka do K.A.I.R. a Peťa hľadala niekoho, kto jej pomôže s galériou. Takže nejako takto sa to organicky prepojilo.

Ako to vyzerá, keď galéria funguje po boku rezidenčného centra?

Z: Začali sme prvou výstavou Borisa Sirku, ktorý už bol vlastne prepojením K.A.I.R. a galérie Šopa, lebo sa vystavovali jeho práce z Tokia a išlo o úplne prvú výstavu Šopy. Niektorých zahraničných umelcov, ktorí sem chodia, sa rozhodneme vystaviť, ale určite nie všetkých. Stále chceme akosi držať ten mestský charakter rezidencií.

P: Veľa záleží aj od projektu, pretože pre každého umelca hľadáme adekvátny priestor, ktorý by zodpovedal požiadavkám daného projektu.

Ovplyvňuje to nejako váš výstavný program, napríklad viac smerom k zahraničným umelcom?

P: Nemám pocit, že by ich bolo viac. Výstavný program je dosť vyvážený. Každoročne dávame tiež priestor jednému z mladých, začínajúcich umelcov. Prebieha to na základe otvorenej výzvy pre čerstvých absolventov magisterského štúdia umeleckých vysokých škôl, ktorí takýmto spôsobom majú možnosť prezentovať svoj projekt verejnosti.

P: Zároveň nie všetci zahraniční umelci sú prepojení s rezidenčným programom. Niektorých si vyberáme na základe našej galerijnej rady.

Z: Niekedy si vyberáme umelca do K.A.I.R. na základe toho, že sa hodí do Šopy ako do koncepcie a niekedy máme zase pre toho umelca vymyslený úplne iný priestor. A inokedy zase máme zahraničného umelca, ktorého nechceme pozvať na rezidenciu, ale chceme ho vystaviť.

P: To je vlastne aj prípad Beaty Rojek, ktorej výstava aktuálne prebieha v našich priestoroch.

Vidíte na tých mnohých výstavách či rezidenciách niečo konkrétne, čo si umelci so sebou berú späť od mesta?

P: Pre rezidenciu je práve ten proces dôležitejší, než samotný výsledok, ktorý je často v štádiu „work in progress“. Umelec spozná nové prostredie, nových ľudí. Našou snahou je zoznámiť ho s prostredím, s lokálnymi umelcami a rôznymi osobnosťami z oblasti kultúrneho života Košíc, s ktorými by mohol nadviazať spoluprácu na svojom projekte. Je to obohacujúce rovnako pre rezidenta ako aj pre lokálneho umelca a podobne. Mnohokrát tá spolupráca pokračuje aj v budúcnosti, z čoho máme veľkú radosť.

Z: Máme niektoré projekty na pokračovanie, ako napríklad teraz, s tanečnou skupinou Ziggurat Project, ktorá robí choreografickú inštaláciu. Boli tu už minulý rok, ale rozhodli sme sa, že prídu znova a ten projekt ďalej rozvinú. Alebo spájajú sa aj umelci, ktorí tu boli z iných krajín, nadviazali spoluprácu a stretnú sa tu opätovne. Takže hlavným motívom je spolupráca.

P: Stáva sa aj to, že niekto si toto mesto zamiluje a zostane tu. Takým príkladom je Kaoru Furuko. Prišla na dva mesiace a ostala tu žiť dva roky. Niektorí si naopak zoberú ľudí so sebou, ak sa príliš zamilujú. K.A.I.R. má aj takýto vedľajší efekt (smiech).

Peťa, ty okrem vedenia Šopy pracuješ i vo Východoslovenskej galérii. Pohybuješ sa tak medzi prostredím nezávislého umenia a inštitúcie. Je to veľký kontrast?

P: Je to pre mňa veľmi zaujímavé, preniknúť aj do fungovania inštitúcie, akou je Východoslovenská galéria. Kontrast tam určite je, ale nájdeš tam aj množstvo spoločných problémov, len v inej mierke. Asi najväčšou nevýhodou nezávislej galérie je najmä to, že si nemôže dovoliť zamestnať človeka. Každý z nás potrebuje mať ďalšiu prácu, aby prežil. U mňa sa tá práca našťastie určitým spôsobom dopĺňa. Za necelý rok pôsobenia vo VSG som sa toho veľa naučila. Pracujem na pozícii PR manažérky, čo je v podstate skvelé, pretože sme s tým v Šope mali stále nejaký problém. A teda nové skúsenosti dokážem aplikovať aj tu.

Obe ste mali skúsenosť so štúdiom v zahraničí, čo vás priviedlo späť do mesta?

P: Keď nad tým rozmýšľam, tak asi zodpovednosť. Tá ma v podstate drží doteraz. Presvedčenie, že to, čo robíme, je pre kultúrny život v Košiciach dôležité. Ak by rezidenčný program alebo galéria Šopa neexistovali, tak by som možno zvažovala odchod z Košíc, ale s najväčšou pravdepodobnosťou by som sa sem opäť vrátila a niečo si vymyslela (smiech).

Z. Ja som sa do Košíc vrátiť nechcela. Študovala som v Prahe, mala som tam fajn študentský život, ale napokon som sa z osobných dôvodov presťahovala späť a teraz to vnímam ako jednu z najlepších vecí, ktoré som mohla urobiť. Bolo to skvelé rozhodnutie, ale v tom čase som sa skôr pýtala, čo tu budem robiť. A nakoniec sa mi veľmi rýchlo podarilo začleniť sa tu do kultúrneho života.

Je veľký rozdiel medzi fungovaním nezávislej kultúry v zahraničí a tu?

Z: Myslím, že ani nie. Chodíme na konferencie, ktoré sa týkajú podobných programov alebo galérií a vlastne na takýchto konferenciách zistíš, že všetci riešia tie isté problémy.

Berú to však umelci, ktorí k vám z rôznych kútov sveta prichádzajú na rezidencie, či vystavovať, tak že idú do východnejšej časti Európy?

Z: Predtým, než sem umelec príde, to berie asi tak, že nevie, do čoho ide. Tie Košice ešte predsa len stále nie sú tak široko promované. Keď prídu, tak zistia, že to nie je koniec sveta, a k tomu má toto mesto super špecifickú atmosféru. Umelci sem prevažne chodia na jar alebo v lete, kedy to je pre nich super. Keď prídu na jeseň či zimu, tak to už až také super asi nie je. Toto mesto má v lete inú atmosféru. V januári a februári rezidencie nerobíme (smiech).

Zuzka, ty aktuálne pracuješ i na networku, ktorý sa venuje umelcom Blízkeho východu. Aká je to skúsenosť?

Z: Teraz v rámci spolupráce s Creative Industry Košice sme dostali veľký európsky projekt, ktorý sa volá Borderline Offensive. Je to veľmi ambiciózny projekt, ktorý má za cieľ venovať sa otázkam migrácie a utečencov. Médium, cez ktoré to chcú skúmať, je humor. Alebo rôzne politicky nekorektné spôsoby vyjadrovania sa, samozrejme ale prostredníctvom umenia. Minulý týždeň prebehlo stretnutie 13 partnerov z Európy a Blízkeho východu. Bolo to veľmi zaujímavé aj vzhľadom k tomu, že sme si pozvali lokálnych umelcov, ktorí prezentovali, akým spôsobom vnímajú tú tému. So mnou cestovali aj ľudia z Divadla na peróne — Janka a Peťo, ktorí tam prezentovali svoje predstavenie Na stáž. Boli tam veľmi silné momenty, keď umelci z Blízkeho východu rozprávali o utečencoch, hraniciach, vojne… Na jednej strane sa na to stále dá pozerať s prvkom humoru, ale v istej chvíli ten úsmev zamrzne. Takže ja celý ten zážitok ešte stále spracúvam, ale teším sa na ten projekt, pretože ho považujem za dôležitý. Najmä pre Slovensko, keďže v tomto roku bol u nás pridelený azyl asi 17 ľuďom. To je v porovnaní s našimi partnermi ako sú Švédsko a Holandsko úplne smiešny počet, takže u nás tú tému pojmeme skôr individuálne.

Venujete sa politickým témam i v rámci galérie?

Z: Tento projekt sa určite bude odohrávať v našich priestoroch, budú tu nejaké aktivity aj pre lokálnych umelcov, pre ľudí, budú otvorené ateliéry… Záleží to od projektov.

P: Je tu jedna z aktuálnych tém, ale tých je veľa. Minulý rok sme vystavovali Ota Hudeca, ktorý rieši práve problém migrácie ako dôsledok klimatických zmien.

Z: Budeme tu mať aj rezidenciu týkajúcu sa ekológie. Snažíme sa teda reflektovať dôležité témy. Napríklad Oľga, ktorá je tu teraz, má tému online propagandy.

Keď sa posunieme od globálneho sveta viac k lokálnemu, ako reflektujete aktuálny stav mladej košickej scény?

P: Samozrejme nás to zaujíma. Pravidelne chodíme na prieskumy, pozrieť si práce študentov a na výstavy, ktoré organizuje Fakulta umení a podobne. Smutné je, že tých študentov (až na pár svetlých výnimiek) takmer vôbec nevidno na vernisážach, výstavách, sprievodných akciách. Netýka sa to iba Šopy, ale všimla som si to aj vo VSG a na iných miestach. Zdá sa, že my ako študenti sme sa viac zaujímali o kultúrne dianie v tomto meste. Chodili sme na vernisáže, debatovali sme o umení. Stále verím, že sa to ešte môže zmeniť.

Z: Práve pri niektorých workshopoch očakávame, že príde viac študentov. Máme skupinku, ktorá príde, rovnako aj na vernisáž a na koncerty.

Myslíš, že je to nejaká letargia Fakulty umení?

Z: Treba povedať, že je poznať novú krv, ktorá tam prišla. Doktorandi a podobne. Keď sme sa boli pozrieť na prieskum v zime, tak napríklad maľba bola oveľa lepšia.

P: Veľmi veľa záleží od osobnosti. Je to individuálne a nedá sa to zovšeobecňovať. Podľa toho, či to človek berie vážne a tvrdo na sebe maká. Príkladom sú Alex Selmeci a Tomáš Kocka, Oskar Felber, Ingrid Kepková a zopár ďalších…Makajú a je ich vidieť.

Keď sme pri škole, Peťa, ty si študovala maľbu, ako si na tom s maľovaním?

P: Čo myslíš? (smiech). Keď pracuješ 12 hodín denne ako zamestnanec inštitúcie, galerista, produkčný rezidenčných programov, nezostáva už takmer žiaden priestor na vlastné umenie. Aj keď si myslím, že moja práca je veľmi inšpiratívna a kreatívna. Určite som na produkciu vlastnej tvorby nezanevrela, ale prijala som to ako momentálny stav. Neviem s tým pohnúť a viem, že jednu z vecí, ktoré robím dnes, budem musieť neskôr vypustiť. Občas na mňa doľahne frustrácia a túžba opäť sa do toho naplno „vrhnúť“. Tá potreba sebavyjadrenia je stále veľmi silná. Minulý rok som strávila necelé dva mesiace na rezidencii v Čechách (konkrétne v Galérii Na shledanou) a tam som si to uvedomila asi najviac. Veľmi som si užívala celý ten proces a 100 % sústredenie. Verila som, že po návrate sa mi podarí ďalej pokračovať, no asi si vieš predstaviť, ako to celé dopadlo (smiech). Občas sa mi podarí ukradnúť si aspoň trochu času na vlastné veci, ale je ho žalostne málo.

Vnímate spätnú väzbu po projektoch, ktoré robíte?

P: Myslím si, že dostávame dosť pozitívnu spätnú väzbu, ale záleží to aj od projektu a od umelca. Trošku som sklamaná, že práve o výstavy zahraničných umelcov, ktorí sú pre miestne publikum doposiaľ neznámi, sa zaujíma asi len polovica bežných návštevníkov. Zatiaľ som túto záhadu nerozlúskla.

Z: Sú obdobia, kedy mám pocit, že ľudia viac hovoria o tom, ako dobre veci robíme, namiesto toho, aby sem prišli a zapojili sa do toho, i keď v Košiciach to dosť žije. Ale máme nejaké stále publikum. Všetko, čo robíme, je súčasné a nekomerčné a primárne to nerobíme vyslovene „pre ľudí“, čiže pre širokú verejnosť, ale aj napriek tomu sem prichádzajú a vracajú sa. Budovanie publika a udržanie života v takomto priestore je náročné, vzhľadom k tomu, že nerobíme party, nemáme bar ani kaviareň.

Tento rok ste program výstav rozšírili i o koncerty, prečo ste sa vydali touto cestou?

Z: Všetci vieme, že ľudia prídu na vernisáž, a potom počas týždňa príde pár ľudí. To bol dôvod, prečo chceme robiť veľa workshopov, prednášok, koncertov. Vieme, že v iných lokalitách to funguje tak, že súčasťou galerijného programu sú nejaké zvukové veci. Preto tu raz mesačne máme sólo koncerty. Tento priestor sa na to úžasne hodí.

P: Tak ako povedala Zuzka. Máme dobrý priestor na organizovanie sólo koncertov a môžeme si dovoliť experimentálnejšie veci. Zároveň tieto koncerty pritiahnu nových návštevníkov, ktorí možno ani netušili, že takýto priestor v Košiciach existuje. Po koncerte si pozrú aj výstavu a väčšinou sa vrátia. Je to ako s prednáškami. Minulý rok sme prizvali klimatológa v rámci sprievodného programu k výstave Ota Hudeca. Na jeho prednášku prišli úplne noví ľudia a vraveli: „Wow, nepoznali sme to, prídeme aj nabudúce“. A prišli (smiech).

Pripravujete už program na budúci rok?

P: Budúci rok pripravujeme 7 výstav slovenských aj zahraničných autorov, tento rok ich bolo 9. V niektorých prípadoch pôjde o náročnejšie výstavné projekty a aj to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sme sa rozhodli, že ten počet prezentačných aktivít zredukujeme. Sústredíme sa taktiež na skvalitnenie sprievodného programu v rámci jednotlivých výstav, teda prednášky, prezentácie, diskusie, komentované prehliadky a niekoľkodňové workshopy alebo kurzy. Niektoré výstavy budú trvať až dva mesiace a veríme, že vďaka kvalitnému sprievodnému programu prilákame nových návštevníkov.

Highlightom budúcoročného programu je, aspoň pre mňa, výstavný projekt, ktorý pripravujeme v spolupráci s Trafó Gallery v Budapešti, konkrétne s kurátorom Áronom Fenyvesim. Pravdepodobne to bude skupinová výstava súčasných maďarských umelcov, ale na koncepcii ešte pracujeme. Veľmi sa teším na projekt Jara Kyšu a Anežky Hoškovej, ktorá pricestuje do Košíc na dvojmesačnú rezidenciu v rámci projektu KAIR. Do budúcna je naším cieľom nadviazať spoluprácu s ďalšími galériami v zahraničí aj na Slovensku. Taktiež by sme chceli aj vďaka budúcim spoluprácam prezentovať našich umelcov v zahraničí.

OK, tak mi už len povedzte, čo to vlastne celý čas za vami visí?

P: Je to súčasť expozície výstavy Beaty Rojek, ktorá patrí k najmladšej generácii poľských umelcov. Študovala vo Vroclave na Akadémii výtvarných umení a prevažne sa venuje maľbe. Projekt, ktorý vidíš, vytvorila špeciálne pre tento priestor a čiastočne vychádza z jej predošlých prác, v ktorých sa zameriavala na zachytenie dokonalej štruktúry zaznamenania pohybu a určitého napätia. Avšak od istého momentu sa tieto starostlivo budované celky začali rozpadávať a fragmenty obrazov autorke otvorili nové „pole“ nekonečných možností ich vzájomného prepojenia. Autorka neponúka uzavretý príbeh, k čomu odkazuje aj samotný názov výstavy — Stále nevidím celok.

Príďte si obzrieť jedinečný priestor a výstavy umenia v Šopa Gallery.  Ubytujte sa v Invisible Hotel už teraz.