Stavba je živý organizmus. Je dôležité ctiť si jej hodnoty a spoločenský prínos, tvrdí architekt Irakli Eristavi zo štúdia zerozero

Narodil sa v Tbilisi, no od svojich štyroch rokov žije v Prešove. Architekt Irakli Eristavi zo štúdia zerozero spolu so svojím tímom stojí za návrhmi viacerých objektov, ohodnotených architektonickými cenami ako CE ZA AR, ARCH a Cena Dušana Jurkoviča. Medzi jednu z najslávnejších rekonštrukcií, na ktorých sa podpísal, je aj obnovenie košických Kasární/Kulturpark počas titulu Európske hlavné mesto kultúry 2013. Irakli v rozhovore komentuje postoj k pretváraniu opustených budov na nové využitie či uznávaniu hodnôt pri výstavbe vo verejnom priestore.

Často pretvárate schátrané budovy na priestory s novým využitím a dizajnom. Čo pre vás tento proces znamená? Obzvlášť ak je váš projekt neskôr využívaný na sprostredkovanie kultúry?

Profesia architektov je náročná. Je v značnej miere o zodpovednosti voči prostrediu a spoločenským konotáciám, ktoré z daného objektu vyplývajú. Nie je to len o vizuálnej stránke, či jednoducho povedané, „peknom návrhu“. Každý architektonický počin začína vyhodnotením situácie, pochopením kontextu – táto fáza sa stáva niekedy až mučivým procesom. Je potrebné pochopiť prostredie budovy v širších rozhraniach, ako napríklad aj jej ekonomické či spoločenské mierky. Veľký rozdiel v týchto meradlách hrá skutočnosť, či ide o stavbu pre súkromný alebo verejný sektor.

Verejnou zákazkou štúdia zerozero boli slávne Kasárne/Kulturpark, či Námestie Centrum v Prešove i pešia cyklistická lávka cez rieku Poprad. V tomto prípade človek zvažuje následky svojich rozhodnutí, racionalizuje všetky aspekty. Ak sa projekt vedie cez verejnú súťaž, má to výhody pre architektov vo voľnosti dizajnu. Nevedú sa diskusie ohľadom toho, aký by návrh mal byť, pretože koncept výherného návrhu už je schválený. Súkromný sektor má viac tendenciu ovplyvňovať to, ako bude finálna stavba vyzerať. 

Čo je však pre mňa a pre celý tím nášho štúdia dôležité, je trvácnosť projektu – stojíme si za tým, že veci – budovy, objekty, diela, maľby – majú pretrvať a slúžiť ľuďom. Zásadnou súčasťou je tímová práca viacerých architektov. Dnes už architektúra nie je poľom jedného génia, ktorý neochvejne pracuje osamote. Rovnako si celá práca vyžaduje konzistentný manažment. V neposlednom rade musia mať všetci, ktorí sa na návrhu podieľajú, na pamäti, aby daná stavba pretrvala nielen z technickej, ale aj morálnej stránky. Vždy nás veľmi teší, ak máme možnosť vytvárať priestor určený pre kultúrny segment. Je to veľmi motivujúca práca a máme k nej blízky vzťah, ako napríklad v prípade projektu ViolaPrešov.

Ako vnímate priestor, keď prídete do Kasární na kávu a viete, že je tento projekt výsledkom návrhu zerozero? Aké to je, dívať sa na tak veľkú skladačku vo finálnej podobe?

Kasárne/Kulturpark sú výsledkom činnosti a obetavosti viacerých ľudí. Sedieť v Kulturparku je naozaj príjemný pocit, aj keď sa neviem zbaviť premietania si v hlave celého procesu – všetkých bojov, zmien, nečakaných situácií. Sedím tam a vidím nás, ako sa brodíme blatom v gumákoch ešte predtým, než bola položená dlažba. Fáza samotnej výstavby so sebou priniesla veľké množstvo stresu. Denne sme dostávali desiatky otázok, vyskytli sa občasné chyby v projekte, nachádzali sme veci, s akými sme nerátali, alebo o ktorých sme v storočných vojenských kasárňach nemali ani zdania. Tento adrenalínový šport trval približne celý rok. Každý deň sme z Prešova chodievali do Košíc, niekedy aj dvakrát. Oproti Kasárňam sme mali prenajaté priestory s výhľadom na areál a stavenisko.

Výstavba nového projektu sa s rekonštrukciou nedá ani porovnať. Tie nepredvídateľné situácie musíte vedieť zvládnuť a poradiť si s nimi. Určite nám to vzalo časť života. Na druhej strane cítim hrdosť za to, ako sa nám podarilo dať dokopy skvelý tím ľudí, ktorí sa na tom podieľali a dotiahli to do úspešného konca. Z neprístupného areálu oploteného múrom sa stala kultúrna ikona Košíc. Obzvlášť mám dodnes najväčšiu radosť z potenciálu námestia, ktorý sme doplnili k parku. Dnes je domovom skejterskej komunity a stále tam zablúdim, keď som v meste. Z toho námestia sa vyslovene teším.

„Pri dokončených projektoch je príjemné vidieť znaky toho, čo si daný architekt predstavoval pri prvých návrhoch. Treba si však priznať pravdu – veci majú niekedy tendenciu vymknúť sa spod kontroly. Stavba je živý organizmus a je závislá na zapojení a spolupráci iných ľudí.“

V prípade projektu Kasárne/Kulturpark ste posudzovali aj morálny aspekt komplexu – o rúcaní podľa vás nemohla byť ani reč. Ako vnímate morálnu stránku architektov pri zasahovaní do starých budov a verejného priestoru vôbec?

Primárne ide o úctu k hodnotám, ktoré pred nami vytvorili generácie ľudí. Často to aj súvisí s politickým obdobím – napríklad architektúra z dôb socializmu sa často vníma ako niečo škaredé, betónové, funkcionalistické. Pritom je predstava toho, čo je pekné a čo nie, jednoducho subjektívna. Práve preto je dôležité budovať povedomie o tom, čo tie hodnoty sú, a to nielen v architektúre. Laikom je niekedy ťažké vysvetliť koncepty či materiály, ak z tejto odbornej tematiky nemá vedomosti. Aktuálne je skvelým príkladom nový seriál Ikony, vysielaný na RTVS.

Kasárne/Kulturpark boli v tomto ohľade veľmi špecifický prípad – keďže sa Krajskému pamiatkovému úradu nepodarilo v danom čase stihnúť zápis komplexu do Centrálneho registra národných kultúrnych pamiatok na Slovensku, mestu a nám to uvoľnilo ruky. Skrátil sa tak čas spracovania, prejednávania projektu a následného povoľovania stavby. Napriek tomu sme návrh a celý proces konzultovali s pamiatkarmi. Ctili sme si hodnotu pôvodnej stavby, ktorá tam bola. Treba poznamenať, že nešlo o kasárne s posádkou, ale boli to zásobovacie kasárne rakúsko-uhorského vojska, so skladmi a pekárňou. Keďže existujúce budovy vykazovali vysokú architektonickú kvalitu, chceli sme toho čo najviac zachovať.

Ako v rámci štúdia zerozero pristupujete k developerským projektom v meste a ich vzťahu k urbanizmu, mestskému planningu? Ako podľa vás ovplyvňujú fungovanie mesta? 

Musím sa priznať – za dobu skoro dvadsiatich rokov, počas ktorej ako štúdio fungujeme, sme s touto myšlienkou niekoľkokrát koketovali. Nikdy sme však developerským objednávateľom nevedeli plne vyhovieť v ich predstave výťažnosti prostredia a vizualite, akú preferujú. Je však na mieste povedať, že developeri sa líšia, aj medzi nimi nájdeme veľké rozdiely. Zameranie sa na zisk nie je nevyhnutne zlá vec, kapitalizmus je realitou dnešnej doby. Druhá strana mince je spoločenský benefit návrhu – samotný fakt, že nevyužívaný priestor je pretvorený a niekto do neho vleje život nanovo, je jednoznačne prínosné. Benefity, ktoré by mali tieto zásahy prinášať, sa ale rôznia. Miera zlepšenia spoločenskej situácie a prostredia je niečo, čo by sa malo hodnotiť dlhodobo a dôsledne pred zásahom. Keď je zisk vyššie než spoločenský prínos, prichádza skepsa.

Odkiaľ pochádzate? Prečo žijete v tejto krajine a nie niekde inde, prečo tu a nie v hlavnom meste? Súvisí váš pôvod s profesiou architektúry a tvorbou projektov pre Prešov a okolité mestá?

Narodil som sa v Tbilisi, moja mama je Slovenka, otec Gruzínec. Do mojich štyroch rokov sme žili v Tbilisi, potom sme sa presťahovali na Slovensko. Neskôr som študoval v Bratislave a po skončení štúdia som mal možnosť žiť v Berlíne, Londýne i Rotterdame. Zásadný návrat bol z Berlína na východné Slovensko. Popravde som nemal tendenciu vrátiť sa do Bratislavy, cítil som, že môj domov je tu. Nemám pocit, že by mali byť všetci architekti, dizajnéri, a podobne, skoncentrovaní v hlavnom meste. Je potrebné, aby ostávali roztrúsení v krajine a svojou činnosťou prispievali k zlepšovaniu okolia. My to konkrétne robíme aj v tomto regióne, kde mám korene. Keď človek vytvára niečo v priestore, odkiaľ pochádza, má pocit, že mu možno vracia svoj dlh. Je to skrátka iná citová väzba.

Na čom aktuálne pracujete? Na ktorý zo svojich projektov najradšej spomínate?

Momentálne sa realizuje výstavba mestského úradu v Leopoldove, na ktorý sme vyhrali súťaž v roku 2014. Je to pre nás ďalšia srdcová záležitosť, keďže ide o verejnú stavbu, ako bol projekt Kasárne/Kulturpark. Dom leopoldovského mestského úradu má dlhú a významnú históriu a pre lokálnych ľudí znamená veľmi veľa. O tom svedčí aj fakt, že pre túto rekonštrukciu vypísali celoslovenskú súťaž. Niekedy trvá aj celé roky, kým vidíme konečný projekt – dá sa to nazvať aj behom na dlhé trate.

Ide o vážnu úlohu aj kvôli typu tejto zákazky. Verejným a úradným budovám sa za prvej Československej republiky prikladala značná dôležitosť vo forme priestorovej, materiálovej i architektonickej kvality. Neskoršie tendencie a stavby 90. rokov prestali vykazovať adekvátny štandard pre tieto budovy. Po dlhej dobe je tu preto snaha obnoviť túto tradíciu a vyjadriť sa k téme, ako má podľa nás, architektov zerozero, vyzerať reprezentácia verejnej správy. Ide taktiež zrejme o môj najobľúbenejší projekt spolu s cyklistickou lávkou Sulín cez rieku Poprad, kde sme narazili na veľmi zaujímavé výzvy. Išlo o to, ako navrhnúť premostenie rieky, v lone krásnej, ale surovej prírody, navyše v kontexte spojenia dvoch samostatných štátov patriacich do Európskej únie.

Minulý rok sme tiež v Prešove vyhrali súťaž pre revitalizáciu Kmeťovho stromoradia. Ide o návrh novej pešej promenády pod gaštanmi, ktoré sa tu nachádzajú viac ako 100 rokov a idú paralelne s celým centrom. Úlohy spojené s kultúrnou infraštruktúrou a verejným priestorom sú niečím, čo nás osobne veľmi zaujíma a na čom sa chceme prirodzene najviac podieľať.

Myslíte si, že by sa mala zaviesť osveta o tom, ako vnímame verejný priestor? Ako vnímate vplyv architektúry na človeka, a teda prostredia, v ktorom žije? Kde treba začať so zodpovednosťou?

V mojich očiach je to vec vzdelania a kvality nášho školstva. Je všeobecne známe, že profesia učiteľov je dlhodobo podceňovaná, podobne je to aj v iných sektoroch. Hodnoty vzdelanosti a kultúrneho i historického povedomia boli v rámci honby za hmotným majetkom a zážitkom vytlačené na perifériu. Je nutné robiť osvetu, o architektúre, umení a kultúre, všeobecne od najmladších generácií na školách. Tam sa začínajú oboznamovať s príslušnými konotáciami, ktoré vedia aplikovať v každej sfére, kam sa vydajú.

Invisible Mag z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.