Tisíce foriem anjelov ho naučili hendikepované deti. Provokatívny Helmut Bistika z Medzeva

Pochádza z nemeckej enklávy, z obce Medzev, ktorú v 14. storočí osídlili karpatskí Nemci. Prostredníctvom práce vychovávateľa a celoživotnej tvorivej činnosti sa dostal k aktivitám s deťmi so zdravotným postihnutím v zariadení Maják v Sadoch nad Torysou, časť Zdoba pri Košiciach. Dnes je, najmä v nemecky hovoriacich krajinách, známy ako kontroverzný umelec a mentor pre hendikepovaných, ktorých umelecké diela si zasluhujú miesto na nejednej výstave. O maliarovi s veľkým srdcom a ateliéri plnom atypických anjelov sa dočítaš v tomto výnimočnom rozhovore.

Nie je drevo ako drevo

Aby pokračoval v rodinnej tradícii remesla svojho otca stolára, vyštudoval Helmut drevársku školu v Liptovskom Hrádku ešte počas socializmu. Odmalička však kreslil a maľoval a bol to práve niekdajší režim, ktorý v ňom vyvolal opakované túžby po vzlete, úniku a slobode. Tieto témy neskôr aplikoval v umeleckej a sociálnej činnosti, ktorej sa venuje značnú časť svojho života. V Nitre si doplnil pedagogické minimum, aby mohol pracovať s mládežou a následne strávil takmer dekádu ako vychovávateľ na učilišti v rodnom meste a neskôr ako učiteľ výtvarnej výchovy na základnej umeleckej škole.

„Počas práce na učilišti som pochopil, čo pre mňa znamená tvorivý proces s mladými ľuďmi pri rozhlasových či divadelných aktivitách, ktoré sme si vymýšľali a horko ťažko v niekdajšom režime aj vytvárali. Práca v umeleckej škole, keď sme s malými deťmi kreslili panáčikov, hlavonožcov, jednoduché stvorenia, ma priviedla k anjelom. Tie deti ma ovplyvnili do takej miery, až som sám transformoval svoje umelecké vnímanie, od realistických vyobrazení k abstrakcii.

Zjednodušovanie je fantastická vec, najmä ak ju pochopíte v dospelosti. Primitívnosť, akú dokázali znázorniť deti, som sa musel naučiť – znamenalo to zhodiť zo seba všetko ťažkopádne, čo nás obmedzuje a nájsť slobodu v tvorbe. Dovoliť si pustiť zo seba všetko von a objaviť seba samého.“

Workshopy boli môj hlavný „problém“

Keď ste začínajúcim umelcom, chcete vystavovať, aj keď neviete ako. Helmut v mladosti vystavoval nielen doma na Slovensku, ale aj v susediacich krajinách, keď vďaka rodnému nemeckému jazyku nadviazal viaceré medzinárodné spolupráce. Popri vystavovaní svojich obrazov sa zameriaval aj na tvorivé workshopy. Takto dostal pozvanie na svoj úplne prvý workshop s ľuďmi so zdravotným postihnutím v nemeckom Arnstadte. V tomto meste sídli veľké centrum pre hendikepovaných, ktoré napomáha ich integrácii do spoločnosti.

„Hendikepovaní ľudia u nás počas socializmu akoby ani neexistovali, nehovorilo sa o nich. V Arnstadte som zažil úplný šok, vôbec som nevedel, ako s nimi budem pracovať. Mal som v skupine pätnásť mladých ľudí a každý mal iné postihnutie, od mentálneho po telesné. Mojou úlohou bolo vytvárať s touto skupinou drevené sochy. Mali sme všetky možné nástroje, ale žiaľ nie telesnú zručnosť. Potom si predstavte, že štyria z nich chceli vŕtať naraz. Týždeň sme modelovali sochy a vždy keď som večer odchádzal, zažíval som pocity neopísateľného dojatia.

Chcelo sa mi plakať a smiať zároveň – človek odrazu nerozumie vlastnému životu, keď vidí snahu iných, ktorí zďaleka neoplývajú jeho schopnosťami. Sám som sa z tohto týždňa a prežívania cítil v istom smere hendikepovaný. Odvtedy ma do Arnstadtu volali každý rok.“

Blbnúť, zamazať sa, tvoriť príbehy = nebyť zbytočný

Pred jedenástimi rokmi nastala v živote umelca Helmuta Bistiku veľká zmena. Nezisková organizácia Maják v Sade nad Torysou pozvala maliara, aby sa niekoľkokrát do týždňa venoval 9 klientom so silným postihnutím, ktorí sú v zariadení celoročne. Počas jeho pôsobenia v organizácii vymaľovali celý komplex, zhotovili kompletný ateliér a vystavovali diela detí na Slovensku, v Rakúsku aj v Holandsku. Umelec hodnotí obdobie v Majáku ako kus dobre odvedeného úsilia nielen mentorov, ale predovšetkým detí.

„Spoločnosť si myslí, že ľudia s postihnutím sú odkázaní na pomoc od štátu, no nemusí to byť iba tak. Spoločne tvoríme umenie, ktoré je hodné prezentácie na verejných výstavách ako každé iné rovnocenné diela. Nastáva tu preto úplne opačný efekt a predsudky ohľadom toho, čo je a čo nie je zbytočné, sa lámu. Verím, že akákoľvek činnosť a tvorivosť dokáže posúvať ľudí vpred. Aj tých, ktorých spoločnosť niekedy považuje za menej potrebných.“

Na iných planétach čas plynie pomalšie

Ak celý deň čakáte na pokyn, na prechádzku, na štipku pozornosti, je to málo. Helmut Bistika zasvätil posledné roky svojej práci a tvrdí, že správať sa k hendikepovaným ho nikto neučil – je to preňho impulzívna prirodzenosť. V skutočnosti ide o vzájomnú interakciu, ktorá dokáže posúvať vpred rovnako deti ako jeho samého.

​„Každý impulz, ktorý si navzájom v Majáku predávame, vieme zužitkovať. Ja by som bez detí nedokázal tvoriť, pri ich sledovaní sa vo mne premelie neskutočné množstvo emócií. Je jednoducho nemožné nereagovať. Každý náš klient je iný, osobitý – jeden potrebuje celý deň kresliť bez zašpinenia sa, iná sa potrebuje po ateliéri rovno osprchovať, pretože sa celá zamaže.

Títo mladí ľudia sú schopní celý deň čakať, aby ste im zadali pokyn, čo majú robiť. Ich realita je nastavená úplne rozdielne od našej. Sú akoby z iného sveta, inej planéty. Pri tvorivej práci im ubieha čas inak a nachádzajú kreatívne uspokojenie, je to pre nich neuveriteľný prínos. Tešia sa. Málokto si vie predstaviť pocity, aké prežívajú, keď vidia výsledky svojej tvorby v ateliéri.“ 

„Som za každý okamih mojej práce nekonečne vďačný a nemenil by som. Verím, že každý má v sebe niečo iné, nespútané, skryté i neslušné. Ja potrebujem kontakt s ľuďmi, aby som mohol vyplaviť zo seba to, čím si prechádzam. Takto spájam svoj svet a nepoznané planéty hendikepovaných ľudí v témach lietania, uniknutia, anjelov. To oni mi pomohli uvidieť tieto pojmy zblízka; veci, ktoré by som bez nich možno nikdy nespoznal.“ 

Nikto so mnou nechcel nič mať

Helmut Bistika je v Košiciach známym menom, ním naaranžované provokatívne výklady parfumérie Schwarz na Hlavnej ulici mohli obdivovať okoloidúci niekoľko rokov. Helmut v spomienkach na začiatky spolupráce medzi ním a majiteľom parfumérie opäť spomína na bývalý režim.

„​Počas socializmu bolo všetko vo verejnom priestore v rôznych odtieňoch sivej, bez života, farby. Chcel som urobiť nejaký výklad, ale nikto so mnou nechcel nič mať – v novootvorenom Dargove ma napríklad vysmiali. Sedel som v parku pri Immaculate a napadlo mi, že poprosím pána Schwarza, aby mi dovolil urobiť mu jeden výklad zadarmo. Tuším, že sa niektorí ľudia chodili neskôr sťažovať, pretože moje inštalácie boli dosť kontroverzné a vzbudilo to pobúrené reakcie. Pán Schwarz ale tvrdil, že aj zlá reklama je dobrá reklama. Rozumel umeniu, nebál sa riskovať.

Aj keď sa doba pohla vpred, mnohí sa stále boja otvorenej negatívnej reakcie na reklamu, a tak stagnujú na rovnakom konzumnom bode. Raz som napríklad pre vianočný výklad iného obchodu vytvoril taký vyschnutý stromček ako z rodiny Addamsovcov. Dali to potom hneď preč.“​

Konzum priniesol sklamanie, nie slobodu

Podľa Helmuta Bistiku nezáleží na tom, kde sa človek nachádza alebo aké prostredie ho obklopuje – ak má vnútornú potrebu tvoriť, nedokážu ho zastaviť obmedzené možnosti. Touto formou sa dá charakterizovať jeho celoživotná púť, kde ani pôvodný sivastý režim, ani fyzické či mentálne postihnutie nemá vo svojej moci zabrániť človeku vzlietnuť k výšinám, k úniku od strastí, od ktorých sa dá vykúpiť práve umením.

​„​V socializme som mal sny, že lietam. Nevedel som si predstaviť, čo sa nachádza na západe. Keď sa konečne otvorili hranice a navštívil som Viedeň, ostal som šokovaný a sklamaný pri pohľade na množstvo konzumu, ktoré som uvidel. Zrazu som nerozumel vlastným snom – tomu, po čom som vlastne celé tie roky túžil. Sloboda v úniku z reality sa nachádzala v prostej dobrote pomáhať druhým. Tie deti, s ktorými som mal česť pracovať, mi ukázali jednoduché možnosti úniku.

Dnes môžem svojho klienta vziať a ukázať, ako pracuje pred publikom, ako sa stalo v Bez šepkára s Milanom Kolcunom. Bariéry o hendikepovaných, ktorí nevedia nič urobiť, zanikajú. Prostredníctvom umenia ich priamo začleňujeme a integrujeme do spoločnosti. Nemenil by som nič na tom, ako a čím žijem.​“ 

Čítaj aj: Ako sa stať legendárnym sprievodcom? Na veži historickej radnice s Milanom Kolcunom

Helmut Bistika je osobnosť, ktorá si zaslúži tvoju pozornosť. Navštív kaviareň v Medzeve, ktorú vytvoril so svojím osobitým štýlom, v ktorej sa vôňa kávy snúbi so svetom umenia. 

Ak v Košiciach nemáš kde prespať, originálne izby dizajnového Invisible Hotela ti odkryjú tajné príbehy Košíc. Spoznaj izbu venovanú mediálnemu umeniu s balíčkom free produktov a voľných lístkov.