Umelec svetových rozmerov – život košickej sochárskej legendy, Jána Mathého
Ján Mathé (1922 – 2012) je považovaný za prvého akademického sochára v histórii východoslovenského regiónu a jedného z najvýznamnejších umelcov prvej povojnovej slovenskej generácie. Ako umelca a sochára registrujú jeho tvorbu obyvatelia košických sídlisk a tí, ktorí ho osobne poznali, naňho spomínajú s úctou. Oslavu bytia, zahĺbenia sa do seba, expresie radosti a odkaz na zrod potomstva – tieto témy vídať v jeho abstraktných modernistických dielach. Mathého dom je dnes národnou kultúrnou pamiatkou.
Tento dom vyjadruje jednoduchosť bielej farby a 40-ročných drevených parkiet. Biele háčkované vankúše, karlovarské kachličky, tichý gramofón a schody na poschodie, ktoré nikdy nevŕzgajú. Sú totiž zatlčené drevenými klincami. Tento jediný bauhaus na Slovensku si nerušene leží na Horolezeckej ulici a pokojne kontrastuje s ostatnými domami naokolo. Práve tu prežil pár, Ján a Eva Mathéovci, takmer celý svoj manželský život – výstavba trvala architektovi Michalovi Baníkovi sedem rokov. S pôvodným mobiliárom a rozsiahlym ateliérom sa má postupne stať verejne prístupným múzeom. Nateraz sa však teší skvelému úspechu – v januári 2019 bol dom Jána Mathého uznaný za slovenskú národnú kultúrnu pamiatku.
„Jano bol ten najkrajší chlapec na svete. Každej by som priala takého, aj vám. Nikdy sa nesťažoval, nikdy mi nič nevyčítal. Najzlatší chlapec na svete,“ odpovedá pani Eva Mathéová na otázku, aký bol jej manžel. Pohľad jej lemujú 86-ročné vrásky, no pri spomienke na Jána jej žiaria oči.
Ako dieťa žil Ján Mathé s rodinou priamo v areáli Štátnej nemocnice v Košiciach. Otec svojho najstaršieho syna brával občas do pitevne, aby sa naučil kresbu tela a rozumel ľudskej anatómii. Tento ojedinelý výtvarný talent si u Jána všimol jeho profesor József Nádaskay počas štúdia na Premonštrátskom gymnáziu. Profesor si vybral pár študentov s mimoriadnymi schopnosťami a dával im extra hodiny bez poplatku. Nešlo však len o poobedné doučovanie – starostlivý učiteľ brával svojich študentov na rôzne výstavy a vysvetľoval im avantgardu vtedajšieho obdobia, zoznamoval ich s výraznými umelcami, a tak ich uviedol do kultúrnej obce. Spomedzi týchto šiestich chlapcov sa iba Ján stal sochárom, ostatní si zvolili architektúru. To sa ukázalo ako veľmi praktická záležitosť – o mnoho rokov neskôr si jeho starí priatelia zo školy naňho spomenuli, aby počas socializmu to bol práve on, kto vytvorí na nových sídliskách umelecké diela.
Hneď po maturite sa však Ján musel podrobiť pár mesačnému výcviku a narukovať do prvej línie ku konskému záprahu a ťahať delo až na Ukrajinu. Tu zažil tie najhrozivejšie obrazy svojho života, keď vedľa neho zastrelili spolužiaka. Tomu Ján z náprsného vrecka vytiahol občiansky preukaz, aby ho neskôr predložil jeho rodičom ako dôkaz neodvlečenia na Sibír. Nasledovalo predstieranie vlastnej smrti uprostred skupiny povraždených druhov, putovanie naprieč rakúskymi lesmi, stret s americkými vojakmi až po vytúžený koniec vojny. Za zarobené peniaze počas letnej brigády si Ján kúpil lístok a odišiel z Košíc na prijímacie skúšky do Prahy.
Osud a životný príbeh umelca pripomína scenár filmu. Po príchode do Prahy sa mladý Košičan v novom meste oneskoril a premeškal prijímacie skúšky. Pri odchode si ho však všimol vrátnik, vďaka ktorému si ho profesor Otakar Španiel na Akadémii výtvarných umení vybral za svojho študenta. Tu strávil nasledujúcich päť rokov života formovaním si hodnôt vyjadrujúcich nádej, pevnú vieru, duchovnú slobodu. Po zvyšok života si tieto cnosti zachovával a odmietal tvoriť pod doktrínou komunistického režimu. Svoje motívy dokázal tak bravúrne spracovať, že jeho silno duchovné prvky prenikli na mnohé sídliská aj vo vtedajšej prísnej dobe.
S budúcou manželkou Evou sa Ján spoznal po vojne a pražskom štúdiu v Košiciach. Evu, vtedy už mladú lekárku, označili v ozname na Hlavnej ulici ako maďarskú „kšeftárku“. Keďže meniť peniaze sa vtedy nedalo, mladí predávali svoje oblečenie za hranicami a za utŕženú odmenu si kúpili nové. Evu a jej kamarátku chytili colníci a zverejnili ich mená s výstrahou. Ján, ktorý celý život stál za utláčanými a postihnutými, sa začal o Evu kvôli tejto príhode zaujímať. Dokonca ju aj zachránil pred dekrétom, ktorý ju za trest mal preradiť do Rožňavy – postaral sa o to, aby Eva ostala v Košiciach, pretože s ňou jednoducho chcel randiť. Nasledovalo spoločných 53 rokov manželstva, z ktorých 7 pár prežil v suterénovom byte na Pasteurovej ulici s jednou izbou a ateliérovým priestorom. Práve tu vznikla inšpirácia na dielo Češúca sa (Poliklinika Sever) – svoje dlhé vlasy si Eva musela umývať v umývadle, lebo nemali kúpeľňu. Z úsmevného momentu sa stalo abstraktné zvečnenie citu medzi dvomi ľuďmi – výrazu ženských pohybov obdivovaných citlivým sochárom.
Pár zažil aj ťažké chvíle, keď automobilová nehoda v roku 1967 ťažko postihla oboch. Umelec ostal v kóme niekoľko týždňov a takmer všetko sa musel učiť od začiatku. Eva, ktorá bola považovaná za vynikajúcu lekárku, si vzala 9-mesačné neplatené voľno a pomáhala mu vyliečiť sa. Svoje uzdravenie často pripisoval práve jej. Neskôr si Ján v tichosti a za chrbtom režimu tvoril svoju abstrakciu celé roky v ateliéri, kde ho už takmer nik z umeleckých kruhov nenavštevoval. Po ťažkej havárii ho väčšina okolia podľa Eviných slov „odpísala“ – mnohí si mysleli, že so sochárovým plodným obdobím je koniec. V priebehu rokov po nehode však Mathé stvoril svoje majstrovské a vrcholné dielo – Plod života.
Počas svojho života sa nesťažoval a rovesníkom, ktorým bolo behom socialistického režimu ako straníkom umožnené vystavovať svoje diela, nezávidel. Eva sama prišla na fakt, že Ján nemal vlastnú sólovú výstavu na Slovensku. Prvá dokonca ani nebola povolená v jeho rodnom meste. Až v roku 1984 uzreli sochy Jána Mathého návštevníci výstavy v Bratislave v Slovenskej národnej galérii a o dva roky neskôr sa tak konečne stalo v Košiciach. Bez Evinej snahy a schopností docieliť manželovu výstavu by sa tak možno udialo až oveľa neskôr.
„Nemám obľúbenú sochu. Milujem ich všetky. Dôležité je pamätať si, že socha ako taká nepopisuje. Socha vyjadruje odkaz, hodnotu, posolstvo.“
Ján Mathé – jeho duchovná sila, abstraktné dielo, neúnavná vytrvalosť vo vyjadrení a zjednodušení pravdy žije v príbehoch a ľuďoch, ktorí ho poznali, dodnes. Spomienka na Jána ožíva pri pohľade na sochy roztrúsené na Terase, Severe, Mieri, Jazere ale aj v centre mesta. Jeho tvorba je oslavou života, rodiny, „vzletu človeka k výšinam ponad strasti a problémy sveta“.
Nižšie nájdeš mapu s prehliadkou všetkých Mathého sôch v Košiciach.
