Vidia posun v myslení ľudí, zároveň obdivujú náš vzťah k tradíciám. Cudzinci v Košiciach – Časť 2
Arménsko a Brazília, dve krajiny z opačných koncov sveta. Každá jedinečná svojou kultúrou, ktorej malý kúsok priniesli do Košíc dvaja ľudia na ceste za lepším životom. Oni zároveň prijali tú našu, (východo)slovenskú a stala sa pre nich zdrojom inšpirácie. Prečítajte si ich príbeh!
Do Košíc som sa dostal náhodou, hovorí Cristiano zo São Paolo
Na Hlavnej ulici sa stretávam s usmievavým Brazílčanom, ktorý tu žije už 5 rokov. Chvíľu sa prechádzame mestom a potom si sadneme na terasu jedného podniku. Rozoberáme jeho život v Košiciach. Zaujíma ma, aký dojem v ňom zanechalo naše mesto, keď sem prvýkrát prišiel. Zo São Paolo, 12 miliónovej megalopoly.
„Takmer nič som o Slovensku nevedel. Nikdy predtým som o vašej krajine neuvažoval ako o mieste, kde budem žiť. Jediná vec, ktorú si pamätám, je, že v televízii ukazovali rozpad Československa. Bola to však pre mňa veľmi vzdialená realita,“ opisuje svoje prvé stretnutie so Slovenskom Cristiano.
„Do Košíc som sa dostal úplnou náhodou. V São Paolo ma môj kolega poprosil o láskavosť. Navrhol mi, aby som namiesto neho šiel na pracovnú cestu na Slovensko. Jasné, že som to prijal. Malo to byť iba na týždeň, nakoniec som ostal 20 dní a potom mi ponúkli pracovné miesto v IT sektore. Pamätám si deň, keď som prišiel. Bola jeseň a veľká hmla, kvôli ktorej som takmer nič z mesta nevidel. Jedine maličké letisko, a to na mňa veľký dojem neurobilo. Ani taxikár, ktorý nevedel po anglicky. Aj keď práve taxikári sa za posledných 5 rokov výrazne zlepšili. Po príchode som očakával klasické stereotypy – že ľudia v tejto časti Európy budú zdržanliví, rezervovaní a chladní. Opak bol pravdou, boli veľmi otvorení, zvedaví a priateľskí. Každý ma v práci pozýval na kávu, neskôr na pivo alebo nejaký pohárik. Všetci mi chceli ukázať vaše domáce špeciality ako tlačenka, či huspenina. Musel som ochutnať všetky nápoje, aké si len viete predstaviť,“ dodáva s úsmevom.
Menšia Budapešť
Každý z nás sa na mesto pozerá z inej perspektívy. Inak vníma jeho atmosféru a lokálny život. Nazdávam sa, že zvedavý cudzinec si všimne úplne iné veci ako my. Sú to detaily, ktoré nám, bežným obyvateľom, môžu unikať. Zaujímalo ma preto, ako Cristiano vníma Košice po kultúrnej alebo spoločenskej stránke. Čo hovorí na mestský život.
„Niekedy mám pocit, že žijem v období, keď sa v meste už-už niečo veľké udeje, no vždy sa to nakoniec odloží na ďalší deň. Veľakrát vidím, že potenciál mesta rastie, na uliciach je viac mladých ľudí, ktorí vyjadrujú svoj názor, umelci jasnejšie formulujú svoje videnie sveta a problémov, a prezentujú ich verejnosti. Nemyslím tým iba ľudí počas organizovaných akcií, ale individuálny prejav jednotlivca. Aj v spôsobe obliekania ide o taký malý prejav slobody, ktorý v sebe nesie niečo väčšie. V tom istom momente akoby ľudia nechceli až tak veľmi vyčnievať, akoby mali strach a nechajú tú myšlienku príliš rýchlo zomrieť. Takýmto príkladom je pre mňa aj Kino Úsmev. Bol som veľmi nadšený, keď sa naštartovalo. Potom prišiel menší útlm a neviem, či je to spôsobené iba pandémiou Covid, ale akoby stagnovalo.“ Napriek tomu Cristiano vníma v meste veľký pohyb. Myslí si, že Košice majú na viac, že môžu byť niečím ako Praha, Budapešť alebo Krakow, len v menšej verzii.
Viac alternatív pre návštevníkov mesta
U Cristiana je vidieť, že má naše mesto rád. „Košice majú v sebe niečo, čo sa ťažko opisuje. Je to atmosféra, lokálny vibe. Žije sa tu dobre.“ Magické je podľa neho obdobie Vianoc. Jar je zasa ukážkou toho, ako sa mesto dokáže zmeniť. Každé ročné obdobie je tu špecifické, vďaka čomu má človek pocit, akoby býval neustále v inom meste. A tam, kde sa menia obdobia, menia sa aj ľudia a ich správanie. „Pre mňa je to niečo nové, v Brazílii nemáme také jasné prechody medzi ročnými obdobiami. Skôr sa u nás strieda obdobie tepla a dažďov. Tu je to také prirodzené nasledovanie kolobehu v prírode. Páči sa mi to.“ Historické centrum má podľa neho krásnu atmosféru, ale nie každý ho dobre pozná. Akoby jeho hodnota nebola úplne objavená, resp. nebola správne marketingovo odkomunikovaná. Centrum nie je iba Dóm sv. Alžbety. Neprávom sa zabúda aj na iné mestské pamiatky. Potenciál mesta by sa mal podľa neho ešte viac preskúmať a jeho možnosti by sa mohli nanovo prehodnotiť. „Vidím, ako mesto napreduje, ale páčilo by sa mi vidieť viac. Veľa ľudí príde len na jeden deň. Neodchádzali by, ak by im mesto dokázalo ponúknuť viac alternatív. Nielen zastaviť sa na terase na Hlavnej ulici. Napríklad také podujatie Biela noc, ktoré by mohlo byť častejšie ako raz ročne, len možno v menšom rozsahu.“
Tradície, ktoré v Brazílii chýbajú
„Zo všetkých košických podujatí mám najradšej Bielu noc. No ak by som mal spomenúť iba jednu udalosť, na ktorú dodnes neviem zabudnúť, bola by to táto – šiel som na zmrzlinu k Dolnej bráne a uvidel akési zhromaždenie. Ukázalo sa, že ide o folklórny tanec na ulici. Starí a mladí ľudia boli v pestrofarebných krojoch, niektorí s klobúkmi na hlave veselo tancovali. Jeden mladý pár z ulice sa k nim spontánne pripojil. Šla z toho obrovská pozitívna energia. Ak je niečo, čo na Brazílii nemám rád, tak to, že nerešpektujeme tradície. Naše korene. Vidieť niečo také ma naplnilo radosťou. Tá snaha prepojiť mladú generáciu so staršími, ktorí si vážia tradície a udržiavajú ich nažive. Myslím si, že práve preto nemôžu zomrieť. Dodnes mám túto scénu pred očami. Žiaľ za 5 rokov som to zažil iba raz.“
Napriek tomu, že Cristiano má rád hlavne súčasné umenie, hovorí, že pokrok nesmie prekryť tradičné formy umenia. „Musí tu byť nejaká rovnováha. Pre vás je to možno ‚bread and butter’, ale pre nás cudzincov je to niečo výnimočné. Nikde inde nemôžem predsa vidieť slovenský folklór, iba tu. Okrem toho je obrovským zdrojom inšpirácie napr. v umení, v móde, v oblečení, v dizajnérstve. V malej forme tu nejaké presahy vidím, hlavne na oblečení, ale v grafickom jazyku sa to dá podľa mňa využiť lepšie.“
Predsudky voči cudzincom
Pri stretnutí s cudzincami ma vždy zaujíma, aké majú s nami Slovákmi skúsenosti. Sme naozaj otvorený a pohostinný národ, ako to o sebe radi tvrdíme. Alebo je to iba naša mantra, ktorú používame, aby sme sa cítili lepšie pred svetom?
„Stretávam tu mnoho dobrých a priateľských ľudí, ale budem úprimný, narazil som aj na takých, ktorí boli voči mne nepriateľskí. Pravdepodobne preto, lebo nevedia pochopiť, kto vlastne som. Pozerajú na mňa tým ich pohľadom a cítim, ako ma umiestňujú do úplne inej krajiny. Asi to bude preto, že mám tmavšiu pleť a bradu. Osobne ma to netrápi, no mrzelo by ma, ak by sa to stalo mojej žene a dcére. Našťastie, ony sú ženy a vyzerajú inak (smiech).“ V nepríjemnej situácii sa Cristiano snaží byť sám sebou, aj v prípade, že dostáva divné otázky. „Komunikujem s ľuďmi aj keď viem, že ich názor nezmením. Popravde, takéto situácie sa stávajú len veľmi zriedka, čo môj pozitívny pohľad na Košice, na vašu kultúru a Slovensko vôbec nemení.“
Armén, ktorý pečie chutný lavaš v Košiciach
Prichádzame do pekárne k Arménovi Levonovi, ktorý v Košiciach pečie chutný arménsky chlieb lavaš. Stretávame sympatického človeka, ktorý nás s úsmevom víta v malej pekárni. Je tu príjemné teplo, vzduchom sa šíri krásna vôňa čerstvo upečeného lavašu, ktorý práve pripravuje jeden z pekárov. Zaujíma ma, koľko ich tak cez deň pripraví. „Približne 1000 kusov,“ odpovedá a pritom obracia lavaš na druhú stranu. Levon mi vysvetľuje, že ide v podstate o jednoduchý recept. „Lavaš sa pripravuje z nekysnutého cesta. Je to iba voda, múka a morská soľ. Je to základný pokrm arménskej kuchyne.“ Zisťujem, že lavaš si získal obľubu po celom Kaukaze, v Stredomorí, ale aj v Európe a USA. V Arménsku sa tento chlieb tradične pečie v rozpálených hlinených peciach zasadených hlboko v zemi, tu sa museli prispôsobiť slovenským možnostiam. Vytvorili si tak vlastnú špeciálnu pec šitú na mieru pre ich lavaš. S Levonom si sadáme do jeho kancelárie a mňa nesmierne zaujíma jeho príbeh. Za akých okolností sa dostal na Slovensko, do Košíc?
„Prišli sme tu pred 30 rokmi v období, ako teraz, keď máme výročie vojny s Azerbajdžanom. Odišli sme so širšou rodinou – ja, moja mama, otec, dedko, babka a mamin brat. V tom čase bol konflikt natoľko vyhrotený, že vojna už bola na spadnutie. Elektrina bola iba hodinu denne, rovnako plyn a voda. V takých podmienkach sa nedalo normálne žiť. S malými deťmi už vôbec nie.“ Levonova babka bola kardiologička a mala kamarátku z Košíc. Levonova rodina mala v pláne dostať sa do Nemecka a tam začať nový život. Nakoniec sa situácia zmenila a zostali. „Určite tomu pomohla aj krásna atmosféra Košíc. Mesto sa nám veľmi páčilo. Prišli sme tu na konci roku 1992 a čoskoro nato sa Československo rozdelilo. Nečakali sme to a boli to pre nás ťažké časy. Neistota, čo bude ďalej. Ja som bol malý, a tak si to obdobie až tak veľmi nepamätám, ale rodičia áno. Babka začala pracovať ako odborníčka na akupunktúru, ktorej sa venovala už v Jerevane. Ja som nastúpil do školy. Mal som veľmi milú učiteľku a slovenčinu som sa rýchlo naučil. Nakoniec sme to teda celé zvládli a sme šťastní, že sme tu. Máme tu rodiny, ja mám za manželku Slovenku, už máme spolu tri deti. S odstupom času vnímame, že to Nemecko by nebola dobrá voľba.“
Košice naplnili moje očakávania
Levon vyštudoval medzinárodné podnikanie a vždy chcel podnikať v niečom, čo by bolo spojené s jeho rodným Arménskom. Lavaš bol preto prirodzená voľba. Najskôr chcel vyskúšať šťastie v Bratislave, ale potom jeho otec našiel priestory súčasnej pekárne, a tak ostal tu. „V Košiciach podnikám už od roku 2015. Podarilo sa nám využiť trend zdravej výživy, keď rástol záujem o bio výrobky. To nám na začiatku pomohlo. Náš odbyt je hlavne v menších obchodoch zameraných na bio produkty. Robíme tri druhy lavašu a rozvoz máme už po celom Slovensku. Som šťastný, že lavaš ľudia na Slovensku postupne spoznávajú.“
V rozhovore mi Levon prezrádza, že zo všetkých slovenských miest, ktoré s rodinou navštívil, majú Košice jednoznačne najkrajšiu Hlavnú ulicu. Avšak teraz, keď má deti, oceňuje hlavne lesy v okolí, zoologickú záhradu a prírodu. „Košice naplnili moje očakávania, dali mi domov, prácu, rodinu. Všetko. Máme v pláne zostať tu žiť. Slováci a Arméni majú k sebe blízko, cítim tu také teplo v srdciach, ľudskosť. Špeciálne tu na východe Slovenska sú ľudia veľmi srdeční. Viac ako 10 rokov som žil v Bratislave a keď som sa vrátil do Košíc, zbadal som, ako sa mesto za ten čas posunulo dopredu – v infraštruktúre, v kultúre, na uliciach vidím viac ľudí iných národností. Posunuli sme sa vpred.“
Levon ma oboznamuje so situáciou arménskej komunity v Košiciach. Žije tu približne 50 Arménov, ale nie sú veľmi aktívni. Ako sám hovorí, chýba im niekto, kto by inicioval spoločné aktivity. Nikto na to nemá čas. Aj keď sa sám čiastočne cíti ako Slovák, predsa len ma zaujímalo, či mu u nás z Arménska niečo chýba. Naše korene predsa nezaprieme, jeho rodičia prežili takmer celý život v Jerevane.
„V Košiciach mi chýba reštaurácia so živou folklórnou hudbou, také miesto, kde sa dá ísť dobre zabaviť, najesť, uvoľniť. Môj sen je, že ak sa bude lavašu dariť, tak v budúcnosti by som tu rád otvoril tradičnú reštauráciu na arménsky spôsob. V Arménsku je dosť veľa slnečných dní a všetko sa odohráva vonku. Má to tak inú atmosféru. Tu je menej tepla, takže asi by to nefungovalo, ale ešte to nejako premyslím.“ Veľmi mu prajem, aby sa jeho sen splnil, pretože arménska gastronómia je vo svete veľmi oceňovaná. Bolo by skvelé mať z nej kúsok aj u nás v Košiciach.
Na záver rozhovoru nám Levon prádza chutný, a pritom jednoduchý arménsky recept. „Lavaš je v podstate jeden z prvých chlebov na svete. Súbežne sa zrodil v rôznych kultúrach sveta, ale niekde ho robili viac nahrubo, inde zase na tenko. Môžete si ho pripraviť na sladko alebo na slano. Ja ho mám najradšej na slano. Taký klasický arménsky recept je slaný syr, najlepšie kozí, potom bylinky, petržlen, koriander, cibuľka. Celé to naložíte na lavaš, zrolujete a môžete jesť. Na sladko sa to dá zase urobiť s tvarohom.“
Z každého stretnutia človek odchádza s nejakým pocitom. Emóciou. Z návštevy u Arména Levona som si domov priniesol pozitívny príbeh o rodine, ktorá sa rozhodla ujsť z vlastnej krajiny pred hrôzami vojny a usadiť sa na Slovensku. Som rád, že Košice sú mestom, ktoré dokáže ľuďom poskytnúť šancu na lepší a bezpečnejší život.
