Život si nedelím na pracovný a voľný čas – je to sloboda, ktorá mi prináša radosť. Umelecký kováč Cyril Horák

Ako násťročný jazdil na koni, keď prvýkrát prišiel do kontaktu s podkúvačstvom. Neskôr sa remeslu priučil natoľko, že bol pri konkurze novozrekonštruovanej Uličky remesiel (Hrnčiarskej ulici) vybraný pre obsadenie priestorov ako umelecký kováč. Dnes žije v Ruskove, neďaleko Košíc, a venuje sa výrobe dekoratívnych kováčskych predmetov do interiérov pre predajne ÚĽUV – Ústredia ľudovej umeleckej výroby.

Podkúvačský kurz na „veterine“

Cyril Horák sa kováčskej tvorbe začal venovať pred takmer 35 rokmi. Ako kováč nepretržite pracuje už približne 22 rokov, z čoho 18 strávil na Hrnčiarskej ulici, teda v Uličke remesiel, v Košiciach. Na svoje začiatky s remeslom spomína ako na vedľajšiu činnosť súvisiacu s jazdením na koňoch, ktorému sa venoval v svojich tínedžerských rokoch. 

„Pravda je taká, že nie som vyučený kováč. Chodil som na gymnázium, potom zhruba šesť semestrov na Technickú univerzitu v Košiciach. Kedysi dávno, ako 15-ročný, som jazdil na koni a spoznal sa s istým podkúvačom. Bol to môj prvý kontakt s kováčstvom, aj keď som s ním v tom období ešte nezačal. Až neskôr som sa zapísal na podkúvačský kurz, ktorý sa organizoval na vtedajšej Vysokej škole veterinárskej, dnešnej Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Chvíľu som sa tejto činnosti venoval a zriadil si prvú malú dielňu v záhrade. 

Pred 1989 sa mi podarilo zamestnať sa v jednej stavebnej firme, kde mali aj výrobky týkajúce sa umeleckého kováčstva. Nevedel som vtedy toho ešte veľmi veľa, snáď len vyrobiť podkovu. Chcel som tomuto remeslu naozaj venovať, a tak mi dali šancu, aj keď som bol bez skúseností. Bol tam šikovný majster, ktorý so mnou pracoval a od ktorého som sa toho veľa naučil – Gabriel Nemčík. Po roku 1989 sa začali rozpadávať podniky, a tak som chodieval jazdiť na koňoch v Nemecku a fungoval niekoľko rokov na báze cestovania za prácou a domov.“

Ulička remesiel = domov na 18 rokov

Rekonštrukcia známej košickej Uličky remesiel bola dokončená počas primátora Rudolfa Schustera. Pred jej uvedením bolo vytvorené výberové konanie pre výber remeselníkov, ktorí mali v uličke obsadiť nové priestory. Cyril Horák sa tu so svojou manželkou usadil na celých 18 rokov. 

„Spoločne sme prevádzkovali náš obchod s kováčskymi predmetmi. Nešlo o veľký biznis, ale vedeli sme z toho vyžiť a hlavné bolo, že sme sa venovali niečomu, čo nás tešilo. Dnes pracujem na dodávaní predmetov pre predajne ÚĽUV, ktoré sú v Bratislave, Banskej Bystrici, Tatranskej Lomnici a v Košiciach. Odkedy sme z Uličky remesiel odišli, vyrábam dekoratívne kováčske predmety interiérového charakteru pre všetky tieto predajne. Ide o overené a žiadané návrhy ako rôzne doplnky, svietniky, železní anjelikovia, kríže.

Každý dizajn nového návrhu musí prejsť schválením výtvarnej komisie. Nové motívy sú preto mentálne a časovo najnáročnejšie. Pri odskúšaných objektoch je nevyhnutné nacvičiť si model, podobne ako si kapely cvičia svoje skladby. Nepovažujem sa za umelca, som ľudový remeselník. Aj keď robím rovnaký model niekoľkokrát, je iný ako pred pár rokmi. Taktiež je dôležité spomenúť, že sa nevenujem stavebnému kováčstvu ako mreže a podobne.“

„Chcel som žiť život, v ktorom by som nemusel chodiť do práce, ktorá by ma nezaujímala. Nechcel som si pracovnú dobu oddeľovať od voľného času, sledovať hodinky. Vediem slobodnejší životný štýl a som vyrovnaný s tým, čomu sa venujem. Kujem, idem na prechádzku, zastrieľam si z luku, vrátim sa do dielne.“

Čo presne znamená práca kováča v 2020?

Cyril Horák pracuje výlučne so železom. Nezaobíde sa bez kováčskej vyhne s ventilátorom, ktorá udržuje železo v teplote približne 1200 °C, vyššie od ktorej materiál oxiduje a následne sa znehodnocuje/taví. Vyhňa pracuje na palive z čierneho uhlia alebo koksu. Kladivom sa spracováva na kovadline alebo pod buchárom, ak je napríklad nutné hrubšie plátky zúžiť. Každá priehlbina na finálnom predmete znamená aspoň jeden úder kladivkom.

„Svoje kováčske predmety nenatieram, ľuďom sa páči dotyk a pohľad na takmer surové železo. Takto vidia každý pór daného materiálu. Je natierané fermežou, teda ľanovým olejom, ktorý ma schopnosť vpiť sa do jednotlivých pórov a následne vyschnúť. Vytvára nepriepustnú vrstvu, ktorá sa nemastí ani nelepí. Svetlé časti, ktoré sú na návrhoch viditeľné, sa leštia s brúsnym papierom. Všetko, čo ostáva tmavé, je v spodnej vrstve. To, čo vyčnieva, sa vyčistí od oxidov – ide o účinnú a jednoduchú povrchovú úpravu.

Na kováčske remeslo potrebujem neustály prísun železa, ktoré potom spracovávam, uhlie a elektrické brúsne kotúče alebo podobné náradie. Všetko ostatné, ako sekáče, kliešte a podobne, si vyrábam priamo ja sám.“

Kováčske workshopy cez ÚĽUV

Cyril Horák dnes svoje remeslo príležitostne učí u seba v Ruskove. Nedávno sa tak stalo pre pár záujemcov cez ÚĽUV – Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Šlo o dvojdňový kurz, kde sa účastníci mohli oboznámiť s prácou okolo vyhne a kováčskeho náčinia.

„V minulosti sa podobný kurz uskutočnil na vnútornom nádvorí Slovenského technického múzea v Košiciach. Podľa mňa nešlo o úplne najvhodnejšie prostredie pre takúto činnosť, a tak sme to zorganizovali u mňa doma v Ruskove. Z ÚĽUV sa k nám priniesli šlapacie vyhne a účastníci si mohli vyskúšať vyrobiť jednoduché predmety. Je pre mňa dôležité poukazovať na remeslo, ktoré je čoraz menej požadované, pretože sa súčasti stavebného kováčstva lisujú na strojoch a následne predávajú vo veľkoobchodoch. Chcem, aby toto remeslo úplne nevymrelo a stále ostali medzi nami ľudia, ktorí sa mu budú venovať.“